Keď som sa dozvedel, že existuje niečo ako antropický princíp, bol som šokovaný. To, že veci sú ako sú, som pokladal za samozrejmé. Existuje predsa množstvo (miliardy) iných planét, solárnych systémom či galaxií. Prečo by niektoré z týchto planét nemohli byť rovnaké ako naša Zem? Jedinečnosť Zeme však spočíva v tom, že má presne nadstavené všetky faktory, ktoré sú pre život nevyhnutné (a tých je obrovské množstvo). Je to podobné tomu, ako keby sme našli veľký komplikovaný ekvalizér so stovkami rôznych gombíkov a páčok, ktoré sú náhodou presne v tej správnej polohe v akej majú byť.
Myšlienka, že sa tak stalo náhodou je smiešna. Predsa však počúvame, že náš ekvalizér, teda Zem, mala miliardy rokov, aby sa „naštelovala“ do tej správnej polohy a to sa jej aj „nejako“ podarilo. Veď čas všetko vyrieši. Antropický princíp to spochybňuje a tvrdí: je absolútne neuveriteľné, že všetky (nielen niektoré, ale všetky) životu potrebné faktory, konštanty a iné ukazovatele potrebné pre život na Zemi sú nadstavené na tých jediných správny hodnotách, resp. spektrách, ktoré umožňujú, aby existoval život na našej planéte. Na prvý pohľad sa toto tvrdenie javí ako samozrejmosť, sme tu, život je teda možný. Ak ale zvážime všetky požiadavky, ktoré sú na to potrebné, uvidíme zložitosť a neuveriteľnú komplexnosť celého systému.
Ekvalizér potrebuje bytosť, ktoré nadstaví všetky gombíky a páčky na tie správne hodnoty (samozrejme, v prvom rade potrebuje niekoho, kto ho zostrojí), prečo by to v prípade vesmíru malo byť inak?
Pozrime sa len na pár ukazovateľov, ktoré sú prekvapivo práve na tých správnych hodnotách, inak obrovského spektra hodnôt.
Napríklad pri premene vodíka na hélium, dochádza k premene 0,007% hmoty vodíka na energiu. Ak by to bolo len 0,006%, premena by nebola možná a vesmír by pozostával len z vodíka. Ak by to bolo až 0,008%, tak by sa prvky viazali v tak silnej miere, že by sa vodík rýchle minul. Teda, len minimálny posun hore alebo dole by spôsobil tak radikálnu premenu vesmíru, že by zo Zeme vymizol všetok život.
Alebo napríklad parametre Slnka. Napriek tomu, že sa nám Slnko môže javiť ako obyčajná hviezda, vôbec nie je obyčajné. Patrí medzi 10% najväčších hviezd v našej galaxií a pritom nie je červený trpaslík (čo predstavuje asi 80% všetkých hviezd) alebo G-trpaslík (čo je ďalších 8-9%). Slnko vyžaruje to správne svetlo, ktoré je tak potrebné pre fotosyntézu a celkový život na Zemi. Má tú správnu hmotnosť, svietivosť, ale aj vzdialenosť od Zeme a je veľmi stabilné. Slnko má aj tú správnu dráhu, nie je natoľko excentrická, aby ohrozovala život na Zemi. Celkovo Slnko „prekvapivo“ spĺňa množstvo podmienok, ktoré sú potrebné, aby sme mohli mať tu - na Zemi - život. Má práve tú správnu hmotnosť, svetlo, zloženie, vzdialenosť, dráhu aj lokalitu. Naše Slnko je naozaj výnimočné, ak teda žijeme na Zemi.
Okrem Slnka tu mame aj Mesiac. Ten, je zase dôležitým faktorom, ktorý určuje tak potrebný sklon zemskej osi. Správny sklon nám zabezpečuje striedanie ročných období. Ak by sme boli bez Mesiaca, tak by sklon zemskej osi menil a spôsoboval obrovské výkyvy teplôt, ktoré by ohrozili život na Zemi. Okrem toho Mesiac vplýva na príliv a odliv, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bol v oceánoch život. Mesiac má „prekvapivo“ optimálny tvar, veľkosť aj polohu vzhľadom na Zem. Práve týmto „náhodám“ vďačíme za to, že môžeme žiť.
Rovnako pozoruhodná je aj naša planéta. Správne parametre pre život má nielen vesmír, Slnko a Mesiac, ale aj naša Zem.
Pre každého, kto verí v Boha a vie, že: „on je tvorcom všetkého, a Izrael je pokolením jeho dedičstva; Hospodin Zástupov jeho meno.“ (Jer 10:16), to samozrejme nie je prekvapenie. Biblia nám zjavuje, že svet vôkol nás nie je výsledkom náhody či samovoľnej sebaorganizácie, ale dielom zručného Majstra, ktorého „odtlačky prstov“ sú viditeľné v celom stvorení.
Niektoré knihy a ich autori nám hovoria, že desať kmeňov Izraela, ktoré tvoril Izraelské kráľovstvo (inak označované aj ako: Samária alebo Severné kráľovstvo) sú navždy stratené. Tento názor vychádza zo skutočnosti, že po páde Izraelského kráľovstva, boli jeho obyvatelia odvlečení do Asýrie, ktorá bola neskôr dobytá Babylonom. Autori sa domnievajú, že práve niekde v tomto čase prišlo ku globálnemu roztrúseniu desiatich kmeňov, ktoré sa už na rozdiel od obyvateľov Judska, nikdy nevrátili späť. Táto myšlienka, okrem toho, že je nesprávna, vytvára priestor pre alegorizáciu Izraela. Izrael sa už potom nepovažuje za skutočný národ, ale za metaforu, ktorá v skutočnosti predstavuje Cirkev. Veď ak je Izrael neúplný, ako sa potom môžu naplniť biblické zasľúbenia, ktoré zahŕňajú celý Izrael? Tzv. teológia náhrady nám ponúka alternatívny výklad týchto zasľúbení. Predmetom proroctiev nie je skutočný Izrael, ale Cirkev. V dôsledku toho končí Izrael na periférií Božieho záujmu, stráca svoju úlohu v Božom pláne a je zbavený svojich zasľúbení.
Tak ako vždy, správnu odpoveď treba hľadať v Božom Slove. Ak sa pozrieme do Novej zmluvy, tak na naše prekvapenie zistíme, že Biblia nevie nič o tom, že by sa nejaký kmeň vôbec stratil. Veď sám Pavol bol z pokolenia Benjamínovho, Anna (Luk 2:36) bola z pokolenia Aserovho a apoštol Jakub adresuje svoj list dvanástim pokoleniam (Jak 1:1). V druhej kapitole Skutkov zase čítame, že Peter oslovuje nielen židov (obyvatelia Judska) ale aj Izraelitov (Sk 2:14, 22).
Ak si dáme námahu a polistujeme v Starej zmluve, nájdeme miesta ako 1. Paralipomenon 11:14-17 alebo 15:9, kde sa dočítame, že v Judsku žili nielen židia z pokolenia Júdu, ale aj Izraeliti z ostatných pokolení Izraela.
Ak Biblia používa slovo Izrael, niet dôvodu, aby sme si mysleli, že to znamená niečo iné ako Izrael, ak nám teda iný biblický text nehorí inak. Izrael má aj naďalej miesto v Božom pláne spasenia.
Aj keď dnes už len ťažko nájdeme presné údaje z danej doby, predsa sa môžeme pokúsiť určiť pravdepodobnosť, že by niekto dokázal naplniť čo len tri proroctvá, ktoré sa vzťahujú na Krista.
Aj keď to na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, pri bližšom skúmaní zistíme, že medzi týmito malými rohmi je rozdiel.
Roh z Daniela 7:7-8 vychádza zo štvrtého zvieraťa:
„Potom som videl v nočných videniach a hľa, i štvrté zviera vystúpilo, strašné a hrozné a veľmi silné, ktoré malo veľké železné zuby; žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami a to bolo rozdielne od všetkých zvierat, ktoré sa boly zjavily pred ním, a malo desať rohov. Pozoroval som jeho rohy, a hľa, iný roh malý vystúpil medzi nimi, a tri z prvých rohov boly vyvrátené pred ním od koreňa a hľa, oči boly na tom rohu jako oči človeka a ústa, ktoré vravely veľké veci.“ Roh dopĺňa desať už existujúcich rohov a po čase pohltí tri z tých desiatich a ovládne ostávajúce rohy.
Roh z Daniela 8:8-9 je iný:
„A kozol sa stal náramne veľkým. A keď zmocnel, zlomený bol jeho veľký roh, a na jeho miesto vystúpily značné štyri iné rohy vo štyri vetry nebies. Z jedného z nich vyšiel jeden malý roh a stal sa až príliš veľkým smerom k poludniu a k východu a ku Krásnej zemi.“
Tento druhý malý roh vychádza z tretieho zvieraťa, resp. z jednej z jeho štyroch častí.
Keďže ich charakteristika je veľmi podobná, tento drobný rozdiel sa dá ľahko prehliadnuť. Na druhej strane nám ale umožňuje identifikáciu. Druhý malý roh predstavuje Antiocha IV. Epifana, ktorý vyrástol z tretieho zvieraťa – gréckej ríše, resp. z jednej z jeho štyroch častí – seleukovskej sýrskej ríše. Prvý malý roh predstavuje šelmu o ktorej hovorí Zjavenie Jána.
Veľa autorov tvrdí, že sa Pavol inšpiroval výzbrojou rímskeho vojaka. Možno aj áno, ak však skúmame Starú zmluvu, zistíme, že v skutočnosti Pavol používa úryvky starozmluvných textov.
„Toto šestoré nenávidí Hospodin, a sedmoro je ohavnosťou jeho duši: vysoké oči, lživý jazyk a ruky, ktoré vylievajú nevinnú krv; srdce, ktoré vymýšľa nepravé myšlienky; nohy, rýchle bežať ku zlému; lživý svedok, ktorý hovorí lož, a ten, kto rozsieva rôznice medzi bratmi.“ (Pr 6:16-19)
Áno, sú veci, ktoré Boh nenávidí. Boh nenávidí veci, ktoré sa priečia Jeho prirodzenosti, veci, ktoré nepochádzajú od Neho. Boh nenávidí vysoké oči, pretože nenávidí pýchu, kvôli pýche padol Lucifer - vrchol Božieho stvorenia. Boh je Pravda a v Ňom nieto žiadnej ľsti, preto nenávidí lži, veď predsa je to diabol, kto je otcom lži. Boh nenávidí prelievanie nevinnej krvi (okrem krvi svojho Syna) a vraždu označuje za hrdelný zločin. Boh je dobrý a niet v Ňom žiadneho zla, On nevymýšľa bezbožnosti. Bezbožnosť je vlastná diablovi. Boh je spravodlivý a je mu cudzia každá nespravodlivosť. On neklame, ani nepodporuje rôznice lebo hádky. Všetky tieto veci Boh nenávidí, pretože predstavujú pravý opak toho, aký Boh je.
„Ľudská DNA obsahuje viac usporiadaných informácií než Encyklopédia Britannica. Keby k nám celý text tejto encyklopédie prišiel z vesmíru v počítačovom kóde, väčšina ľudí by to považovala za dôkaz existencie mimozemskej inteligencie. Ale keď ho nachádzame v prírode, je to vysvetľované ako výsledok náhodného pôsobenia rozličných síl.“ George Sim Johnson Pred skoro 60 rokmi objavil vo forme chemickej štruktúry DNA Franck Crick „tajomstvo života“, do dnešného dňa však zostáva dvojmetroví kód DNA, ktorý je uskladnený v každej zo stoviek miliárd ľudských buniek, záhadou. Nikto nevie vysvetliť ako dokáže DNA generovať všetky potrebné informácie pre produkciu proteínov (ktorých je 20 500 rôznych druhov), z ktorých má každý 30 000 génov, uskladnených v 23 pároch chromozómov. Toto všetko sa odohráva na mikroskopickej úrovni, a predsa je to oveľa zložitejší proces, aký kedy človek dokázal vytvoriť.
Zrejme nikde nenájdeme rozdiel medzi týmito dvoma pojmami. Pravdou je, že výraz kráľovstvo nebeské používa len evanjelista Matúš. Niektorí autori sa domnievajú, že tento výraz sa vzťahuje na pozemské kráľovstvo Ježiša Krista a výraz kráľovstvo Božie sa vzťahuje viac na duchovnú sféru Božej vlády. Robí Biblia nejaký rozdiel medzi týmito výrazmi? Stačí nám rýchly pohľad na určité biblické pasáže a vidíme, že obe výrazy sa používajú rovnocenne. Napríklad:
„a hovoril: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mat 3:2)
„hovoril: Naplnil sa čas, a priblížilo sa kráľovstvo Božie. Čiňte pokánie a verte evanjelium!“ (Mar 1:15)
Podobné paralelné pasáže nájdeme aj v Matúšovi 8:11 – Lukáš 13:29, Matúš – Lukáš 7:28, Matúš 13:33 – Lukáš 13:20-21. Toto isté teda čítame o oboch kráľovstvách. Buď sú si obe kráľovstvá tak veľmi podobné, že je nemožné spozorovať nejaký rozdiel alebo sa jednoducho jedná o to isté kráľovstvo.
Ak sú rozdielne, prečo používa Ježiš oba výrazy, aby nimi popísal tú istú vec?
„A Ježiš povedal svojim učeníkom: Ameň vám hovorím, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. A zase vám hovorím, že ľahšie je veľblúdovi prejsť cez ihelné ucho než bohatému vojsť do kráľovstva Božieho. Keď to počuli jeho učeníci, náramne žasli a hovorili: Kto potom môže byť spasený?“ (Mat 19:23-25)
Ak Božie kráľovstvo predstavuje duchovnú, neviditeľnú sféru Božej vlády, prečo sa potom ľudia v Markovi 15:43 a v Lukášovi 19:11 „domnievali, že sa naskutku zjaví kráľovstvo Božie.“
Žena z dvanástej kapitoly je definovaná slnkom, mesiacom a dvanástimi hviezdami. O niečom podobnom čítame v Genezis 37. Jakob nám situáciu uľahčuje a popis vzťahuje na Izrael. V Zjavení čítame, že táto žena porodila syna, Krista, to môže byť naozaj len Izrael. Neskôr je táto žena napadnutá drakom, ale Pán ju nadprirodzene zachráni a bude ju strážiť tri a pol roka na bezpečnom mieste. Vo verši sedemnásť sa dočítame, že nie všetci židia sa skryjú, niektorí zostanú na svojich miestach a budú musieť bojovať s drakom. Títo „ostatní z jej semena“ budú prekvapivo veriaci ľudia. Z toho vyplýva, že v tomto období nebude aktívny len diabol, ale aj Boh.
Žena z kapitoly sedemnásť je iná. S Bohom nemá nič spoločné, je krvilačná, zvádza národy k hriechu, hubí Boží ľud a v neposlednom rade, smilní. Celý čas zvádzala národy sveta, v posledných časoch bude sama zvedená a neskôr zahubená šelmou.
Prvá žena zvýrazňuje Božiu vernosť. Boh zostáva verný, aj keď ho Izrael zradil. V posledných časoch mu znovu preukáže svoju milosť a zachráni ho. Na druhej strane žena z kapitoly sedemnásť popisuje diablovu taktiku – zneužívanie druhých. Ak mu už nie je niekto viac prospešný, jednoducho sa ho zbaví. Preto si musíme dávať pozor na to, v ktorom tábore sa nachádzame.
„Pozoroval som jeho rohy, a hľa, iný roh malý vystúpil medzi nimi, a tri z prvých rohov boly vyvrátené pred ním od koreňa a hľa, oči boly na tom rohu jako oči človeka a ústa, ktoré vravely veľké veci.“ (Dan 7:8)
„Vtedy som pozrel a hľadel som pre hlas velikej reči, ktorú hovoril roh, a hľadel som, až bolo zviera zabité a jeho telo zahubené a dané, aby ho spálil oheň.“ (Dan 7:11)
„A bude vravieť slová proti Najvyššiemu a unaví svätých Najvyšších a bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon. A budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času.“ (Dan 7:25)
„A tých, ktorí sa bezbožne chovajú voči smluve, zvedie k pokrytstvu lichoteniami. No, ľudia znajúci svojho Boha, sa zmocnia a vykonajú hrdinstvo.“ (Dan 11:32)
„A rečený kráľ bude robiť podľa svojej vôle a bude sa povyšovať a zvelebovať nad každého boha, i proti silnému Bohu bohov bude hovoriť podivné veci, a šťastne sa mu bude vodiť, dokiaľ sa nedovŕši zúrivý hnev, lebo to, čo je určené, sa vykoná.“ (Dan 11:36)
„A boly jej dané ústa, ktoré hovorily veľké veci a rúhania, a bola jej daná moc, aby trvala štyridsaťdva mesiacov. A otvorila svoje ústa rúhať sa proti Bohu, rúhať sa jeho menu a jeho stánu i tým, ktorí stánia na nebi.“ (Zj 13:5-6)
Antikrist teda bude:
Pokánie predstavuje zmenu mysle. Znamená to jednu vec opustiť a obrátiť sa k inej veci. V Starej zmluve sa v súvislosti s pokáním používajú dva hebrejské výrazy:
Nová zmluva používa grécke slovo metanoia, čo sa dá preložiť ako myslieť inak. V biblickej rétorike chápeme pokánie a obrátenie ako moment, kedy človek opustí hriech a neprávosť a namiesto toho sa obráti k Bohu a k Jeho spravodlivosti.
Aj keď vieme, že Boh sa nemení a je stále ten istý (Num 23:19, Deut 7:9, Jer 33:20) predsa sa hebrejský výraz nicham, používa aj vzťahom na Neho. Napríklad v Exodus 32, Numeri 14, 1.
Samuelovej 15:11, Jeremiášovi 26:19 či v Jonášovi 3:10 čítame, že Boh ľutoval (nicham). Napriek tomu sa ale Boh nemení. Zjavuje nám Svoju vôľu a ak konáme v rozpore s Jeho vôľou, potom príde súd.
Ak sa ale obrátime, Jeho súd odíde. Biblia tento proces opisuje ako zmenu Božej mysle, v skutočnosti sa ale Boh nemení, mení sa len Jeho konanie, ktoré je vyvolané zmenou ľudského srdca.
„o ktorom by sme mali mnoho čo povedať, a to také, čo je ťažko vyložiť, pretože ste zleniveli ušami počuť.“ (Žid 5:11)
„aby ste nezleniveli, ale aby ste nasledovali tých, ktorí vierou a zhovievavosťou dedia zasľúbenia.“ (Žid 6:12)
Ľudia, ktorí zleniveli ušami počuť, predstavujú ľudí, ktorí už všetko počuli, ale kvôli svojej lenivosti, to čo počuli, nikdy nezačali žiť. Preto sú stále na počiatku svojej duchovnej púte, už dávno mali byť na vyššom stupni, ale keďže nezačali Božie slovo žiť, stále potrebujú počúvať to isté posolstvo, až pokiaľ sa nepohnú ďalej a nebudú pripravení počuť nové Slovo.
Ako hovorí Jakub 1:23-24, ak človek nežije to čo počul, tak to rýchlo zabudne a posolstvo, ktoré počul mu neprospeje. Musí sa k tomu Slovu znovu vrátiť a začať od začiatku, až pokiaľ sa nepohne z miesta. Je to zaujímavé, ale naša lenivosť nás môže zastaviť na dlhé roky. Nezáleží ako dlho počúvame Božie slovo, ale ako ho žijeme. Je tragické vidieť ľudí, ktorí dlhé roky navštevujú Cirkev a predsa sú stále na počiatku svojej duchovnej púte.
Božie Slovo nestačí len počuť, treba ho žiť. Inak, ako hovorí Jakub, len klameme sami seba.
Apoštol predstavuje človeka, ktorý je poslaný Bohom, aby vykonal konkrétnu vec. V intenciách Novej zmluvy, to je kázanie evanjelia Ježiša Krista a činenie učeníkov. Príznačná definícia je v Lukášovi 10:1, kde Ježiš posiela sedemdesiatich učeníkov, aby išli a vykonali to, čo im prikázal. Grécke slovo pre poslal je apostello, v istom zmysle slova, je teda apoštolom každý, koho Boh poslal, aby vykonal určité dielo. V Lukášovi 10 je týmto dielom:
Apoštoli idú zväčša na miesta alebo k ľuďom, ktorí ešte evanjelium nepočuli, v istom zmysle ich dnes nazývame aj misionári. Zrejme najlepším príkladom apoštola je Pavol.
Prorok je človek, ktorého povolal Boh, aby hovoril v Jeho mene Božie posolstvo pre ľudí navôkol seba. Hlavne v Starej zmluve zohrávali proroci kľúčovú úlohu. Ideálnym príkladom je Samuel.
Samuel dbal na to, aby ľudia vedeli, čo Boh požaduje a v tom ich povzbudzoval, prípadne, ak bolo niečo zle, tak ich varoval. Úlohou proroka bolo sprostredkovanie Božej vôle.
Kňaz bol v istom slove náprotivkom proroka. Zatiaľ čo prorok zastupoval pred ľuďmi Boha, kňaz zastupoval pred Bohom ľudí. Kňaz prinášal Bohu obete, obetoval za hriechy ľudí, modlil sa za ľudí, prosil u Boha za odpustenie a požehnanie.
Dobrým príkladom kňaza je Mojžiš. Okrem toho, že mal iné funkcie, vidíme, že Mojžiš strávil množstvo času tým, že sa modlil za svoj ľud, dokonca niekoľkokrát práve jeho modlitba zabránila tomu, aby bol Izrael vyhubený.
Touto otázkou sa trápi množstvo ľudí. Niektorí hľadajú odpovede u psychológa, iní u rôznych duchovných vodcov, poradcov či mudrcov. Ako kresťan však verím, že skutočnú odpoveď skrýva Božie slovo.
„i vás, ktorí ste boli kedysi odcudzení a nepriateľmi mysľou v zlých skutkoch; ale teraz vás smieril v jeho ľudskom tele skrze smrť, aby vás postavil svätých, bezvadných a bezúhonných pred ním,“ (Kol 1:21-22)
Podľa tohto veršu existujú dve možnosti:
Zrejme najlepšia definícia sa nachádza v prvom liste Korinťanom:
„Aký je ten zemský, takí sú aj ostatní zemskí, a aký je ten nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“ (1Kor 15:48-49)
Pri vzkriesení budú teda smrteľné, pozemské telá premenené na obraz osláveného tela Ježiša Krista. Vzkriesený Kristus sa dokázal ľudom zjaviť, ale aj z pred ich zraku zmiznúť (v skutočnosti však nezmizol, len ho ľudia už viac nevideli), jedol, chodil, hovoril, učeníci sa ho dotýkali a celkovo vyzeral ako „bežný človek“. Jeho telo malo dokonca kosti a mäso (o krvi však už nič nečítame).
„Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa, že duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám.“ (Luk 24:39)
Kristovo telo už viac nepodliehalo pozemským vplyvom alebo prírodným zákonom. Nepatrilo do pozemského sveta, ale do nebeského.
V Starej zmluve Biblia používa pre slovenský výraz otrok hebrejské slovo eved. Týmto slovom označuje nevoľníkov (nedobrovoľných otrokov), ale aj robotníkov, či osoby, ktoré sa dobrovoľne rozhodli stať sa niekoho celoživotným služobníkom. Nová zmluva používa zase grécke slovo doulos, opäť môže ísť o nevoľníka, či dobrovoľného sluhu.
V Starej zmluve sa nachádza niekoľko druhov „otrokov“. V Genezis 29:15 čítame o otrokovi, ktorý dostáva svoju mzdu. Vo všeobecnosti bol židovský otrok, človek, ktorý skrachoval, resp. ktorý sa dostal na mizinu (Ex 21). Tomu neostávalo nič iné, ako slúžiť v dome svojho pána, až do najbližšieho roku Soboty Zeme (7-ročný cyklus). Ak sa však človek rozhodol, že aj po tomto dni chce ďalej bývať u tohto pána a slúžiť mu, pretože sa tam mal dobre, mohol. Musel však podstúpiť zvláštny rituál, pán mu pri zárubni jeho domu prepichol ucho šidlom (Ex 21:5-6, Deut 15:16-17). Tak sa stal človek doživotným sluhom alebo otrokom svojho pána (Lev 25:39-40).
Zrejme toto mal Pavol na mysli, keď sa označoval za otroka Ježiša Krista. Pavol nevyplakával, že sa stal otrokom a teraz musí niekomu slúžiť. Skôr sa považoval za človeka, ktorý zistil, že je na mizine, dospel k poznaniu, že na tomto svete nič nemá. Preto sa dobrovoľne vzdáva svojej slobody, aby mohol bývať v dome svojho pána. Pavol miloval svojho Pána, preto sa rád vzdal svojich práv a výsad, len, aby mu mohol slúžiť. A to nie na sedem rokov, ale dokonca svojho života. Neprepichol si síce svoje ucho ihlou, ale na znak svojho rozhodnutia sa pokrstil vo vode.
Takýto otrok, či sluha sa nemusí báť, že bude trpieť alebo, že by bol zneužívaný, zákon mu zaručoval ochranu. Rovnako aj nám zaručuje ochranu a dobré zaobchádzanie láska nášho Pána. Dobrovoľný sluha (otrok) bol viac ako otrok, bol súčasťou domácnosti, patril svojmu pánovi a ak sa mu niečo stalo, pán sa postaral o nápravu.
Medzi Cirkvou a Izraelom sú jasné rozdiely. Cirkev je „nové stvorenie“, tajomstvo, ktoré bolo v Starej zmluve skryté. Vznikla v deň Letníc, po Kristovom vzkriesení z mŕtvych a bude trvať až do dňa vychvátenia svätých v ústrety Pánovi do povetria (2Tes 4:16-17). Po vychvátení bude nasledovať Baránkova svadba, kedy sa Kristus a Cirkev spoja, podobne ako manžel a manželka.
Žiadna z kliatob alebo požehnaní, ktoré sa týkajú Izraela, sa priamo na Cirkev nevzťahuje. Cirkev vstupuje do Abrahámovej (prípadne iných starozmluvných zmlúv) a Novej zmluvy prostredníctvom Kristovho diela na golgotskom kríži (Gal 3:13-14) a skrze vieru (Gal 3:26-29). Kresťania sa po obrátení nestávajú židmi, ale novým stvorením (Ef 2:11-12).
Na druhej strane všetky zasľúbenia dané Izraelu, sú stále platné. Aj napriek tomu, že je Izraelský národ roztrúsený po celom svete a hlavná pozornosť sa uprela na Cirkev, predsa Boh zázračne zachoval svoj ľud až do tohto dňa. Už onedlho si Pán vezme Cirkev k sebe a obnoví Izrael. Pred tým však musí nastať čas Jakobovho súženia (Jer 30:7), resp. Veľké súženie (Mat 24), kedy bude súdený svet, ktorý odmieta prijať Krista. Súd sa bude týkať aj Izraela, Izrael bude prečistený a pripravený pre príchod svojho Mesiáša. Toho dňa hovorí Biblia: „A vylejem na dom Dávidov a na obyvateľa
Jeruzalemu Ducha milosti a pokorných prosieb, a obrátia svoj zreteľ ku mne, ku tomu, ktorého prebodli, a budú nariekať nad ním, ako niekto narieka nad svojím jediným, a budú horko žalostiť nad ním, ako niekto žalostí nad svojím prvorodeným“ (Zach 12:10). Zostatok Izrael tak bude zachránený (Rim 11:25-26) a Pán ustanoví v Jeruzaleme svoje kráľovstvo (Iz 2:2-3, Mich 4:1).
Jedným z príkladom ako nás môže štatistka zviesť je priemerná mzda. Ak má priemernú mzdu určiť vládny politik, použije aritmetický priemer, ktorý je vyšší ako medián či modus. Tak docieli, aby sa ľudia cítili lepšie a mali pocit, že národ je na tom lepšie, ako tomu v skutočnosti je. Ak má však priemernú mzdu určiť opozičný politik, tak použije medián, pretože je nižší ako aritmetický priemer, tým prinúti ľudí, aby si uvedomili, že národ na tom v skutočnosti nie je až tak dobre, ako to tvrdí vláda. Obaja používajú oficiálne čísla, ktoré môžu byť dokonca z jedného a toho istého zdroja, predsa však prídu k rozdielnym záverom.
Povedzme, že máme spoločnosť so 60 zamestnancami, 50 (robotníci) z nich zarába po 500 Eur a 10 (manažment) po 3000 Eur. Priemerná mzda učená aritmetickým priemerom predstavuje 917 Euro, čo vyzerá dobre, ale ide o klam, pretože väčšina ľudí zarába iba 500 Eur.
Ak to prevedieme na celý národ, tak zistíme, že napríklad v roku 2009 bola na Slovensku priemerná mzda pred zdanením 803 Eur. To nie je až také zlé. Medián bol však len 630 Eur, to zanemená, že 50 % ľudí zarobilo menej ako 630 Eur a 50 % viacej. Väčšina ľudí teda nezarobila priemernú mzdu 803 Eur, ale len 630 Eur, čo je značný rozdiel.
Ak si to prevedieme na priemernú rodinu, tak by mal byť priemerný príjem rodiny 2x803 Eur, teda 1606 Eur. Už však vieme, že priemerná mzda je v skutočnosti nižšia, takže ich príjem je skôr 2x630 Eur, čo je 1260 Eur. Rozdiel je 346 Eur! Ani to však, nie je pravda, pretože značné množstvo rodím má len jeden príjem. Ak je jediným zdrojov príjmov len žena (veľké množstvo rodín je rozvedených a o deti sa stará len matka), tak je ten príjem iba 563 Eur, to je medián pre príjem ženy.
Z vyššie uvedeného vidíme, že štatistika sa dá ľahko zneužiť, politici, ale aj iní ľudia sú si toho vedomí a veľmi často používajú štatistiku, aby nás presvedčili o veciach, ktoré nie sú pravda.
„Ale po niekoľkých rokoch sa spolčia, a dcéra kráľa juhu prijde ku kráľovi severa, aby učinila mier. Ale nezadrží v sebe sily ramena, ani neobstojí on ani jeho ramä, lež bude vydaná ona i tí, ktorí ju dovedú, i ten, ktorý ju splodil, ako i ten, ktorý ju posilňoval v tých časoch.“ (Dan 11:6)
Hlavnými postavami uvedeného verša sú: kráľ juhu, kráľ severu a dcéra kráľa juhu. Kráľ severu je sýrsky kráľ Antiochos II. (286 – 246 pred Kr.) zo seleukovskej dynastie. Kráľ juhu je Ptolemaios II. Filadelfus (284 – 246 pred Kr.), vládca helenistického Egyptu. Dcéra kráľa juhu je Berenika, dcéra egyptského kráľa Ptolemaia II.
Predchádzajúce dva verše Daniela 11 hovoria o predchodcoch oboch kráľov a ich vzájomných konfliktoch. Verš 6 hovorí o spojenectve, ktoré sa pokúsia vyššie zmienení králi uzavrieť. Aby ukončili 2. sýrsku vojnu obaja králi sa dohodnú uzavrieť mier, ktorý potvrdia svadbou. Antiochos II. odvrhne svoju aktuálnu manželku Laodiciu I. a berie si za manželku dcéru kráľa juhu, Bereniku. Tak učinia mier, ako hovorí Daniel 11:6. Ich plán však prekazí odvrhnutá Laodícia, intrigami si znovu získa srdce Antiocha II. (po smrti Ptolemaia II.), pričom jej posluhovači otrávia Bereniku, jej malého syna
Antiocha, otrávi sama Laodicia a na trón dosadí svojho syna Seleuka II.
Ako hovorí Daniel, Berenika neudrží svoju moc, nakoniec neobstojí ani Antiochos II. ani Berenika. Berenika je vydaná na smrť spolu so svojimi pomocníkmi. Spomínané udalosti sa odohrávajú v treťom storočí pred Kristom, Daniel píše svoje proroctvá ale o tristo rokov skôr. Ako o tom mohol vedieť?
Rozprávač: Prečo sa búria národy, a ľudia myslia márne veci? Kráľovia zeme sa postavujú, a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti jeho pomazanému a hovoria:
Národy: Roztrhajme ich sväzky a zahoďme od seba ich povrazy.
Otcova reakcia: Ale ten, ktorý prebýva v nebesiach, smeje sa; Pán sa im vysmieva. Vtedy bude hovoriť s nimi vo svojom hneve a svojou prchlivosťou ich predesí a povie: Ale ja som ustanovil svojho kráľa nad Sionom, vrchom svojej svätosti.
Syn: budem o ustanovení zákona. Hospodin mi povedal: Ty si môj syn; ja som ťa dnes splodil. Požiadaj odo mňa, a dám ti národy, tvoje dedičstvo, tvoje državie, končiny zeme. Roztlčieš ich železným prútom; roztrieskaš ich ako nádobu hrnčiara.
Duch Svätý: A tak teraz buďte rozumní, kráľovia; učte sa, sudcovia zeme! Slúžte Hospodinovi v bázni a veseľte sa s trasením. Ľúbajte syna, aby sa nerozhneval, a pohynuli by ste na ceste, lebo sa skoro zapáli jeho hnev. Blahoslavení sú všetci, ktorí sa utiekajú k nemu.
Žalm 69 je jedným z najcitovanejších Žalmov Novej zmluvy. Niektoré verše na seba vzťahuje sám Ježiš. Existuje možnosť, že by bol celý Žalm písaný o Ňom?
Piaty verš je citovaný v Jánovi 15:25.
„Tých, ktorí ma nenávidia bez príčiny, je viac ako vlasov na mojej hlave. Zmocneli tí, ktorí sa usilujú ma zničiť, moji lživí nepriatelia. Čoho som neulúpil, mám potom vrátiť“ (Žalm 69:5)
„Ale to preto, aby sa naplnilo slovo, napísané v ich zákone, že ma nenávideli bez príčiny.“ (Ján 15:25)
Verše 9-10 sa hodia na popis Kristovho utrpenia na kríži, keby vzal na seba hriechy sveta a bol opustený ako od ľudí, tak aj od Boha.
„Lebo pre teba nesiem pohanenie, pre teba pokryl stud moju tvár. Cudzím som sa stal svojim bratom a neznámym svojej matky synom.“ (Žalm 69:9-10)
Verš 10 je citovaný v Jánovi 2:14-17.
„Lebo ma zožiera horlivosť za tvoj dom, a hanenia haniacich teba padly na mňa.“ (Žalm 69:10)
„a našiel v chráme predavačov volov, oviec a holubov a peňazomencov tam sediacich a spravil zo šarinových motúzov bič a vyhnal všetkých z chrámu, aj ovce a voly, a peňazomencom povysýpal peniaze a ich stoly poprevracal a tým, ktorý predávali holubov, povedal: Odneste toto odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnice! A jeho učeníci sa rozpamätali, že je napísané: Revnivosť za tvoj dom ma zožiera.“ (Ján 2:14-17)
Nasledujúce verše ako keby popisovali udalosti z Jonáša 2:2-6, ktoré na seba vzťahuje Kristus v Matúšovi 12:39-40.
Dvadsiaty šiesty verš sa nachádza v Skutkoch 1:20.
„Ich príbytok nech je pustý a nech nie je nikoho, kto by býval v ich stánoch;“ (Žalm 69:26)
„Lebo je napísané v knihe žalmov: Nech je jeho príbytok pustý, a nech nie je nikoho, kto by býval v ňom! a: Jeho biskupstvo nech vezme iný!“ (Sk 1:20)
Myšlienka, že by sa celý Žalm 69 vzťahoval na Krista je veľmi zaujímavá, ako vidíme, Kristus sa naň často odvoláva, aby potvrdil svoju službu a svoje dielo.
Nájsť historický záznam o Ježišovom živote predstavuje najlepší spôsob ako danú otázku zodpovedať. Existujú nejaké historické záznamy, ktoré popisujú Krista ako reálnu osobu, ale ktoré nie sú písané jeho nasledovníkmi?
Áno, existujú. Napríklad rímsky historik Cornelius Tacitus (okolo roku 55-120) sa vo svojom diele Letopisy zmieňuje o Kristovi ako reálnom človeku, ktorý bol popravený Pilátom a o ktorom jeho učeníci tvrdili, že vstal z mŕtvych.
Zmienku o Kristovi nájdeme aj v diele gréckeho spisovateľa Lukianosa zo Samosaty, rímskeho historika Suetonia, Plínia Mladšieho, Talla či Flegona. Autori síce spochybňujú Jeho božstvo, ale žiaden z týchto autorov nespochybňuje Jeho existenciu. Samozrejme okrem týchto zdrojov tu máme židovský Talmud a Fláviove spisy.
Prečo nespochybňujeme fakt, že Alexander Veľký bol skutočná osoba? Pretože máme historické záznamy, ktoré svedčia o jeho existencií, prečo by to malo byť inak v prípade Ježiša Krista?
Osobne sa mi páči problematika židovských mien. Na rozdiel od našich mien, má každé židovské meno svoj význam, to samo o sebe síce nie je žiaden zázrak, pozoruhodné však je, že zoskupením týchto mien môže vzniknúť zmysluplný text. To už pripomína niečo viac ako náhodu – plán, zámer.
Vezmime si napríklad mená prvých desiatych ľudí: Adam v slovenskom preklade znamená človek. Set v slovenčine náhrada, určený. Enoš – smrteľný, krehký. Kénan – smútok. Mahalalél – požehnaný, chválený Boh. Jared – zísť dolu, zostúpiť. Enoch – učenie, zasvätenie. Matuizalem – jeho smrť prinesie (niečo). Lámech – lamentovať, zúfať. Noach – oddych, úľava.
Keď si zoradíme tieto mená, môžeme dostať nasledujúcu vetu:
Človeku je určený smrteľný žiaľ, ale Požehnaný Boh zostúpi dolu a učenie Jeho smrti prinesie zúfajúcim úľavu.
To je celkom prekvapivý text. Ťažko si predstaviť, že by takýto text vytvorili židovský rabíni. Myšlienka, že by Kristus bol Boh, je pre ortodoxného žida neprijateľná. Zvláštne ale je, že ak budeme pokračovať ďalej v preklade mien, ktoré sú v Kristom rodokmeni, dostaneme aj ďalšie zmysluplné vety. Ako to je možné? Je len jedna odpoveď, Biblia je naozaj Božie slovo, ktoré obsahuje záhadné reči hlboké. Na druhej strane si však treba dávať pozor, aby sme si z podobných viet nevytvorili mylnú teológiu.
Ako z Biblie vieme, Melchisedech bol kráľom Sálemu (Pokoja) a kňaz najvyššieho Boha. Z Genezis 14 vyplýva, že bol skutočnou historickou osobou, spolu s kráľom Sodomy prišiel privítať Abraháma. To robí z oboch kráľov zvláštnu dvojicu, na jednej strane Melchisedech – predobraz Krista a na druhej strane kráľ Sodomy, ktorá už onedlho ľahne popolom. Podľa niektorých autorov je Melchisedech anjel, Sem či sám Kristus. Autor listu Židom ho však považuje za človeka, ktorého rodokmeň zostáva skrytý (na rozdiel od Sema či Krista) a vo verši 7:3, hovorí o podobnosti medzi Kristom a Melchisedechom. Čo svedčí, že sa skôr jedná o dve rozdielne bytosti, ako o tú istú osobu. Rovnako je aj zvláštne, že Melchisedech nepoužíva výraz Hospodin, ktorý je vlastný Božiemu ľudu, ale výraz Najvyšší Boh (El-Elyon), ktorý používajú skôr pohania.
Melchisedechovo a Áronovo kňazstvo sú rozdielne. Melchisedch nie je Levita, Áron a jeho potomkovia áno. Melchisedech je okrem kňaza aj kráľ, to o Áronovi neplatí. Melchisedech je svojim spôsobom precedens, kvôli ktorému môže byť Kristus kňazom aj keď nie je Levita, ale z pokolenia Júdu (Žid 7:14-17) a zároveň je kňazom, ktorý nezomiera, ale žije naveky, aby sa vždy mohol prihovárať za svoj ľud (Žid 7:1-3).
Behom prvých pár storočí nášho letopočtu v Cirkvi prevládal názor, že synovia Boží z Genezis 6:2-4 sú padlí anjeli. Títo padlí anjeli zatúžili po ľudských ženách a splodili s nimi potomkov – obrov (nephilim). Tento názor sa niekedy označuje ako anjelský názor. Okrem Genezis 6 je tento incident popísaný aj v mimobiblických knihách ako kniha Énoch, či kniha Jubileí. Dokonca aj pohanská mytológia je plná obrov či podobných príšer.
Dnes prevláda v oficiálnych kresťanských kruhoch (nech už tento termín znamená čo chce) tzv. setovský názor. Jeho pôvod sa dá vystopovať k Origenézovi a Augustínovi, ktorým sa anjelský názor zdal príliš divoký a bizarný. Podľa setovského názoru, hovorí Genezis 6 o manželstvách medzi rodmi Seta a Kaina, ktoré sa Bohu z nejakého dôvodu nepáčili.
Takže podľa rôznych názorov sú synovia Boží:
Ľudské dcéry môžu byť:
Podľa Genezis 6:4 boli v tých dňoch obri na zemi, a tiež aj potom (po potope). Kainove dcéry však žili len pred potopou. Ak boli Setoví potomkovia tak zbožní, prečo si brali za ženy bezbožné dcéry Kaina? A čo Kainovi synovia, tí netúžili po dcérach Seta? Okrem toho, Biblia nikde netvrdí, že Setoví potomkovia boli zbožní, predsa aj oni zahynuli pri potope, našiel sa len jeden spravodlivý – Noach. Okrem toho existovalo viac rodov ako len Setov a Kainov, Genezis 5:4 hovorí, že Adam a Eva mali aj iné deti.
Ďalším problémom je termín „synovia Boží“, okrem anjelov (kniha Jób), tak Stará zmluva nikoho nenazýva. Ťažko si predstaviť, že by Biblia nazývala synov Setových – synovia Boží. Veď Set nie je Boh. Ďalším problémom je tvrdenie, že z nejakého zvláštneho dôvodu potomkami všetkých Setových synov a Kainových dcér boli obri, siláci, ktorí sú od veku mužmi povestného mena.
Z týchto dôvodov sa zdá byť anjelský názor prijateľnejší. Okrem toho sú padlí anjeli zmienení aj v Novej zmluve (2Pet 2:4-5, Júda 6-7). Apoštol Peter (2Pet 2:4-5) dokonca hovorí o padlých anjeloch, ktorí boli zvrhnutý po podzemného žalára (Tartarus). Grécka mytológia zase hovorí o Titánoch, dávnych bohoch-obroch, ktorí sa vzbúrili a boli porazený Diom a uvrhnutý do Tartaru.
Teológia náhrady považuje Cirkev za Nový Izrael, teda všetko čo Boh sľúbil Izraelu, patrí teraz Cirkvi. Žalm 105:8—11 to však vyvracia:
„On je Hospodin, náš Bôh; jeho súdy na celej zemi. Pamätá na veky, na svoju smluvu, na slovo, ktoré prikázal, na tisíc pokolení, na svoju smluvu, ktorú učinil s Abrahámom, a na svoju prísahu, ktorú prisahal Izákovi. A postavil to Jakobovi za ustanovenie, Izraelovi za večnú smluvu povediac: Tebe dám Kananejskú zem za podiel vášho dedičstva,“
Tak ako pri väčšine Božích sľubov, aj tu nájdeme výraz večnú zmluvu, či na veky. To je niečo čo sa nedá zmeniť alebo nahradiť. Ako dlho je platná večná zmluva? Na veky. Ak sa pozrieme na sľuby dané Abrahámovi, nájdeme tam tieto termíny opäť.
„A Hospodin riekol Abramovi, keď sa už bol od neho oddelil Lot: Nože pozdvihni svoje oči a vidz, od miesta, na ktorom si, na sever a na juh, na východ a na západ, k moru; lebo celú tú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu semenu až na veky. A učiním to, že bude tvojho semena jako prachu zeme, takže, ak by niekto mohol spočítať prach zeme, spočíta sa i tvoje semeno.“ (Gen 13:14-16)
Ako vidíme, tieto večné zasľúbenia patria Abrahámovi, Izakovi, Jákobovi a celému Izraelu. Na ako dlho? Na veky. Keď Pavol hovorí „aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru.“ (Gal 3:14), tak tým nemyslí, že by židia stratili svoje zasľúbenia. Pavol hovorí, že dnes aj my pohania máme rovnaký prístup k Božím požehnaniam ako má aj Izreal.
„Preto pamätajte, že kedysi vy, pohania v tele, ktorých tak zvaná obriezka na tele, učinená rukou, zovie neobriezkou, že ste v tom čase boli bez Krista, odcudzení občianstvu Izraelovmu a cudzí smluvám zasľúbenia, nemajúci nádeje a bez Boha na svete.“ (Ef 2:11-12)
Teda, najprv si Boh vyvolil Izrael, potom po smrti nášho Pána, boli medzi Izrael vštepení aj kresťania, až do toho dňa, kedy sa naplní plnosť pohanov. A potom:
„bude celý Izrael spasený, jako je napísané: Prijde zo Siona Vysloboditeľ a odvráti bezbožnosti od Jakoba.“ (Rim 11:26)
Keďže je Bohu nemožné, aby klamal (Žid 6:18), každé zasľúbenie dané Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Dávidovi a Izraelu sa naplní. Preto Cirkev nenahradila Izrael, pretože „Nezavrhnul Bôh svojho ľudu, ktorý vopred poznal.“ (Rim 11:2)
Na to čo sa udialo alebo neudialo, medzi prvým a druhým veršom Genezis 1 existuje množstvo teórií. Tzv. teória medzere sa objavila v 19. storočí v diele Thomasa Chalmersa, ktorý sa pokúšal vyriešiť problém konceptu starej zeme s biblickým popisom stvorenia zeme. V tomto čase sa čoraz viac popularizovala teória, podľa ktorej je Zem stará niekoľko miliárd rokov, čo predstavovalo v teologických kruhoch značný problém.
Teória v krátkosti tvrdí, že pred dávnymi časmi (možno miliardami rokov) stvoril Boh nebo a zem (Gen 1:1). Všetko bolo v poriadku, potom Boh stvoril vegetáciu, živočíchov a možno aj ľudí alebo niečo, čo sa im podobalo. Vládcom zeme bol Lucifer, ktorý žil v záhrade Éden (Ez 28), Lucifer sa však vzbúril voči Bohu (Iz 14), čo na svet prinieslo hriech. Božou odpoveďou bol súd, na celé stvorenie prišla potopa (Gen 1:2 – všade je voda), potom nasledovala doba ľadová, všetko živé zomrelo, pozostatky sa premenili na fosílie a zem bola neladná a pustá (Gen 1:2).
Máme to však niekoľko problémov:
Podľa Rimanom 5:12 a 1. Korinťanom 15 vstúpila do sveta smrť až po páde Adama. Ako teda mohli bytosti zomrieť už pred pádom Adama? V 1. Korinťanom 15:45 čítame, že prvým človekom bol Adam, ako by teda mohli byť nejaký ľudia pred Adamom? Problémy nájdeme aj alternatívnych prekladoch jednotlivých hebrejských slov ako stvoriť, učiniť, stala sa a podobne.
Rovnako je zvláštne, že medzera medzi veršami bola tak dlho neznáma, až pokiaľ geológovia minulých storočí nezačali určovať vek Zeme v miliardách rokov.
Jedno z mojich najobľúbenejších Prísloví je kapitola 14, verš 15:
„Hlúpy verí každému slovu; ale opatrný rozumie svojmu kroku.“
O tri verše ďalej čítame: „Hlúpi dedia bláznovstvo; ale opatrní budú korunovaní známosťou.“ (Pr 14:18)
Každý jeden kresťan je povinný študovať Božie slovo, nestačí iba patriť do určitej cirkvi alebo kresťanskej skupiny. Samozrejme, každá cirkev potrebuje kazateľov, učiteľov a iných služobníkov, netreba však zabúdať na fakt, že nikto z nich nemá monopol na pravdu. Žiaden človek nie je apriori kvalifikovanejší ako niekto druhý. V niektorých cirkvách veria v neomylnosť svojich vodcov (RKC cirkev nie je z ďaleká jedinou cirkvou, ktorá vyznáva tento názor). V minulosti bolo čítanie Biblie heréziou, dnes to už samozrejme neplatí, existuje však rafinovanejší spôsob ako zabrániť, aby ľudia sami čítali a interpretovali Bibliu – stačí povedať, že interpretovať Bibliu môžu len „odborníci“.
Vyššie uvedené Príslovie ale hovorí niečo iné, známosťou bude korunovaný ten, kto je opatrný, iný preklad tohto hebrejského slova je aj chytrí, obozretný, rozvážny, prezieravý, bystrý. Sám
Ježiš hovorí v Matúšovi 13:11 „Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale tamtým nie je dané“. Komu Vám? Tým, ktorých oči vidia a ktorých uši počujú (Mat 13:16).
Baran je identifikovaný v Danielovi 8:20 ako kráľ Médov a Peržanov (v poradí druhá zo štyroch svetových mocností z Danielových snov). Ríša pozostáva z dvoch národov, preto má aj baran dva rohy. Oba rohy sú vysoké (Dan 8:3), pretože oba národy sú mocné, jeden je však mocnejší – Médsko. Čoskoro ho však Perzia prevýši a preto je neskôr ríša známa len ako Perzia.
Na druhej strane môže baran v počiatočnej fáze symbolizovať médsko-perzského kráľa Cýra, ktorý bol prvým kráľom zjednoteného impéria. Práve počas jeho vlády získala v ríši dominantné postavenie Perzia.
Kozol symbolizuje nové vynárajúce sa impérium – Grécko. Kozol prichádza zo západu, teda z Európy, konkrétne ide o Alexandra Veľkého. Kozol sa v dávnych časoch spájal s Macedónskom a Macedónčania sa dokonca označovali ako Aegeadae (kozlí národ). Syn Alexandra Veľkého sa nazýval Alexander Aegus (Alexander Kozol). Danielov kozol sa pohybuje po tvári celej zeme, presne to spravil
Alexander, dobyl celý vtedy známi svet v rekordne krátkom čase. Po jeho smrti sa však ríša rozpadla na štyri časti, z jednej z týchto častí vyšiel malý roh – Antiochos IV.
V osemnástej kapitole Zjavenia Jána čítame o skaze Babylona. Už z prvého pohľadu je jasné, že spomínaný Babylon je na míle vzdialený tomu, ako iracký Babylon vyzerá dnes. Babylon Zjavenia je globálna metropola, mesto moci a obchodu alebo dokonca hlavné mesto nejakého globálneho impéria. Môžeme síce argumentovať, že kapitola osemnásť nadväzuje na predchádzajúcu kapitolu Zjavenia, ktorá hovorí o „neviestke“, z opisu Babylona, ale vidíme, že sa jedná o skutočné mesto, kde sa nachádzajú kupci, tovar a kde sa odohráva každodenný život.
Podobné pasáže ako v Zjavení 18 nájdeme aj v Izaiášovi 13-14 a Jeremiášovi 50-51. Tieto kapitoly hovoria rovnako o skaze Babylonu. Na prví pohľad by malo ísť o udalosť, ktorá sa už v minulosti udiala. Pri bližšom štúdia to ale vyzerá, ako keby sa tento incident ešte len mal udiať. Napr. Babylon bude porazený mnohými národmi (Iz 13:4-5, 14:2,26), počas tohto incidentu bude Izrael naspäť vo svojej zemi (Iz 14:1, Jer 50:4,20). V minulosti síce Babylon bol porazený, nie však mnohými národmi, a už vôbec nie v dobe, kedy bol Izrael vo svojej zemi. Ďalej čítame, že po tomto incidente nebude Babylon viac obnovený (Iz 13:30, 14:23, Jer 50:13,26, 39, 51:26,29,37, Zj 18:22) a tento incident, nastane počas dňa Hospodinovho (Iz 13:6,10-12, Jer 50:25). Babylon, ale prežíva dodnes a stále sa tam niečo buduje a stavia. Izaiáš ani Jeremiáš nehovoria o symbolickom Babylone, ale o chaldejskom (dnes, irackom) Babylone (Iz 13:19, 14:22, Jer 50:50, 51:4).
Je možné, že sa Izaiášove a Jeremiášove proroctvá zatiaľ nenaplnili? Babylon bol síce dobytý Peržanmi, židia, vtedy veak boli v babylonskom zajatí a nie vo svojej zemi. Môže sa stať z dnešného bezvýznamného Babylonu svetová metropola? Možno práve to vidí prorok Zachariáš vo svojej vízií:
„Potom vyšiel anjel, ktorý hovoril so mnou, a riekol mi: Nože pozdvihni svoje oči a vidz, čo je to, čo to tu vychádza! A ja som povedal: Čo je to? A riekol: Toto vychádza miera efa. A doložiac riekol: To je ich vzhľad na celej zemi. Potom hľa, nejaký olovený kruh sa zdvihol. A to bola jedna žena, ktorá sedela prostred efy. A ďalej riekol: Toto je tá bezbožnosť. A hodil ju doprostred efy a potom hodil to olovené závažie na jej ústie. A pozdvihnúc svoje oči videl som a hľa, dve ženy vychádzaly a vietor v ich krýdlach, a maly po dvoje krýdel, ako sú krýdla bociana, a vyzdvihly efu hore medzi zem a medzi nebo. A povedal som anjelovi, ktorý hovoril so mnou: Kam to nesú tú efu? A riekol mi: Vystaviť jej dom v zemi Sineáre. A keď bude pripravený, tam ju položia na jej podstavci.“ (Zach 5:5-11)
Sineár je miesto, kde sa nachádza iracky Babylon (Gen 10:10). Je možné, že sa tam v posledných časoch presunie bezbožnosť, tak ako to vidí Zachariáš?
Ospravedlnenie je založené na krvi Ježiša Krista. Kvôli Jeho krvi je každý, kto verí v Neho prehlásený, na Božom súde – spravodlivý. Človek môže byť navonok stále rovnaký, vo vnútri mu však bola, skrze vieru, pripočítaná spravodlivosť, aj keď v tele stále pôsobí hriešna prirodzenosť.
Po ospravedlnení, prichádza, skrze dielo Svätého Ducha, vonkajšia zmena. Človek zanecháva hriech a nasleduje Božiu vôľu. Bojuje s hriechom, pretože ten už viac nepanuje nad ním. Človek sa oddeľuje od hriechu a oddeľuje sa pre Boha až do dňa svojej smrti, to je posvätenie. Ide o celoživotný proces.
Rozdiel medzi ospravedlnením a posvätením spočíva v skutočnosti, že človek nemôže pre ospravedlnenie nič vykonať. Každý je ospravedlnený výlučne krvou Baránka. Ide o dar. Na druhej strane posvätenie je podmienené poslušnosťou človeka. Môžeme byť posvätení len do tej miery, ako sme poslušní Bohu. Môžem byť teda posvätený viac alebo menej. Nemôžem byť však ospravedlnený viac alebo menej. Buď ospravedlnený som alebo nie.
Oslávenie znamená stav dokonalosti, ide o stav, keby človek už viac nie je vystavený vplyvu hriechu alebo nečistej túžby. Ide o stav, kedy sa zavŕši celý proces posvätenia, ten moment nastáva v momente, keď človek zomrie a vyzlečie svojho starého človeka a postaví sa pred Boha svätý, bezvadný a bezúhonný (Kol 1:22). Veriaci bude očistený od každej slamy, sena a dreva, zostane len to čo je čisté (1Kor 3:12-15, Fil 1:10). Veriaci budú (Ef 5:26-27) bez škvrny (nečistoty) a bez vrásky (už žiadne starnutie a degenerácia), naše telá budú bez akejkoľvek nedokonalosti, či už duchovnej alebo fyzickej. Veriaci, dokonca vstúpia do plného poznania (1Kor 13:9-12. Dokonalé poznanie síce prináleží len Bohu, veriaci však dosiahne plný potenciál poznania, ktoré ľudskej bytosti prináleží. Vtedy dosiahneme spoje konečné dedičstvo (Ef 1:13-14).
„ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky“ (Žid 1:2) Dedič všetkého znamená, že Kristus je vlastník všetkého a rovnocenný partner Svojho Otca vo všetkom, vrátane toho čo bolo alebo ešte len bude. Teda Pán všetkého (Gal 4:1).
„A všetko, čo je moje, je tvoje, a to, čo je tvoje, je moje. A oslávený som v nich.“ (Ján 17:10)
Celé stvorenie bolo stvorené za jediným účelom – aby patrilo Kristovi. On sám stvoril všetko a všetko bolo určené Jemu. On je Dedič všetkého. Všetko mu patrí z dvoch dôvodov:
V mnohých prípadoch sa usudzuje, že Refaim boli jedným z kanáanejských národov. V tabuľke národov (Gen 10) ich však nenájdeme. V Jozuovi 12:4 čítame, že kráľ Óg bol jedným z rodu Refaim a v Deteronomiu 3:11 sa dozvedáme, že kráľ Óg bol nephilim (hebrejský výraz, ktorý sa v slovenskom preklade nazýva obor). To nás privádza do Genezis 6, kde čítame o nephilim, obroch, ktorý boli potomkami padlých anjelov a ľudských žien.
Rephaim je množné číslo od slova rapha, čo mimo iného znamená aj: mŕtvy, zosnulý alebo duch.
Vyzerá to tak, že hneď ako Boh zasľúbil Abramovi Kanáan, padlí anjeli podnikli inváziu na zasľúbenú zem, aby ju zaplnili bytosťami, ktoré sa nazývajú Rephaim. Cieľ je prostý, zabrániť naplneniu
Božieho sľubu ohľadom Mesiáša. Preto sa diabol snaží v zasľúbenej zemi vzbudiť mocnú armádu, ktorá by zabránila, aby Mojžiš a Jozua obsadili zasľúbenú zem alebo aby sa aspoň premiešala ich DNA.
Preto Boh jasne prikázal Mojžišovi aj Jozuovi, aby vyhladili všetkých potomkov tohto hybridného rodu. Žiaľ, vieme ako to dopadlo, Izrael zlyhal a ešte aj o niekoľko storočí neskôr, čítame o nephilimovi Goliášovi.
Jedným zo zasľúbení, ktoré sú obsiahnuté v zmluve, ktorú uzavrel s Dávidom Hospodin, je sľub o večnom kráľovstve. V Lukášovi 1:32-33 hovorí anjel Márií, že toto kráľovstvo pripadne jej synovi – Ježišovi. Ak som veriaci, tak potom Ježiš je aj mojim kráľom a v Zjavení sľubuje:
„A tomu, kto víťazí a kto ostríha až do konca moje skutky, tomu dám moc nad pohanmi - a bude ich pásť železným prútom; ako hrnčiarske nádoby budú roztrieskaní -, jako som i ja prijal od svojho Otca,“ (Zj 2:26-27)
Blíži sa deň, kedy príde Ježiš na túto zem, aby tu ustanovil večné kráľovstvo, to bude tá najväčšia ríša, aká kedy existovala – dokonalá spoločnosť. Nielenže v tomto kráľovstve bude vládnuť sám Ježiš, On dokonca pozýva každého, kto v Neho verí a Jeho nasleduje, aby tam vládol s Ním. To znamená, teba a mňa.
Na žiadnom mieste Biblia vyslovene netvrdí, že vytrhnutie predchádza Veľkému súženiu, napriek tomu si to však myslím. Z tohto dôvodu ma zaujal prídem o skaze Sodomy a Gomory.
V známom príbehu sa Abrahám pýta Hospodina:
„Či azda zahladíš spravedlivého s bezbožným?“ (Gen 18:23)
Odpoveď nájdeme v nasledujúcej kapitole.
„A keď svitalo, súrili anjeli Lota a vraveli: Vstaň, vezmi svoju ženu a svoje dve dcéry, ktoré sú tu, aby si nebol tiež zahľadený neprávosťou mesta.“ (Gen 19:15)
„A stalo sa, keď kazil Bôh mestá tej roviny, že sa rozpamätal Bôh na Abraháma, a tak vyslal preč Lota zprostred podvrátenia, keď podvracal mestá, v ktorých býval Lot.“ (Gen 19:29)
Boh síce nezachránil Sodomu ani Gomoru, zachránil však Lóta. Dokonca vo veršoch 19-21 vidíme, že Lót chce zostať v v meste Coár, čo je jednom z miest, ktoré má byť tiež zničené. Vo verši 21 čítame prekvapivú odpoveď:
„A riekol mu: Hľa, vyslyšal som ťa i čo do tejto veci, aby som nepodvrátil mesta, o ktorom si hovoril.“
Teda predsa Hospodin zachoval mesto, aj keď v ňom bol len jeden spravodlivý. Avšak nielen to, hneď v ďalšom verši vidíme, že dokonca ani Sodoma nemohla byť zničená, pokiaľ v nej bol Lót:
„Ponáhľaj sa, uteč ta, lebo nebudem môcť vykonať nič, dokiaľ ta nedojdeš. Preto nazvali meno toho mesta Coár.“ (Gen 19:22)
Boh nemôže vykonať svoj súd nad Sodomou, pretože sa v nej nachádza spravodlivý – Lót. Zrejme o niečom podobnom hovorí vo svojom liste Pavol:
„Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí, len až by ten, kto teraz zdržuje, bol odstránený zo stredu.“ (2Tes 2:7)
Lótova prítomnosť v Sodome zdržovala Boží súd, preto museli anjeli Lóta zo Sodomy vziať (nasilu), svojim spôsobom ho vytrhli. Verím, že podobne zdržuje Boží súd nad týmto svetom (Veľké súženie) prítomnosť Cirkvi. Môžeme síce argumentovať, že Pavol hovorí skôr o Svätom Duchu ako o Cirkvi, pravdou však je, že Cirkev a Duch svätý patria spolu. Podľa Ježišových slov, má byť Cirkev s Duchom Svätým navždy (Ján 14:16).
Teda Svätý Duch nemôže byť odstránený bez Cirkvi.
Existuje však viac veršov, ktoré ako keby naznačovali, že vytrhnutie naozaj predchádza Veľkému súženiu. Napríklad v Zjavení 2:22 čítame, že ten kto neučiní pokánie pôjde do veľkého súženia. V Zjavení 3:10 čaká na spravodlivých vtrhnutie z hodiny pokušenia, ktorá príde na celý svet. V 1. Tesaloníčanoch 4:17, v 1. Korinťanoch 15:51 a v Matúšovi 25:31 zase čítame, že pri druhom príchode Pána, prídu s Pánom aj Jeho svätí. To znamená, že pred tým musia zo sveta odísť a zúčastniť sa na svadbe baránka alebo nie?
„Tvoji mŕtvi ožijú, moje mŕtve telo, vstanú. Prebuďte sa plesajte vy, ktorí bývate v prachu! Lebo tvoja rosa je rosou svetiel, a zem vyvrhne mŕtvych. Idi, môj ľude, vojdi do svojich komôr, zatvor svoje dvere za sebou; skry sa na malú chvíľu, kým neprejde zúrivý hnev. Lebo hľa, Hospodin vyjde zo svojho miesta navštíviť neprávosť obyvateľov zeme, na každom z nich. Vtedy odkryje zem svoju krv a nebude viacej prikrývať svojich pobitých.“ (Iz 26:19-21)
Neposkytuje nám tu Izaiáš náhodou chronológiu posledných časov? Najprv vzkriesenie zosnulých v Pánovi, potom vytrhnutie žijúcich veriacich a Veľké súženie.
Biblia nevysvetľuje pôvod tohto výrazu, ktorý si Boh zvolil ako jedno zo svojich mien. Výraz je pravdepodobne odvodený od slova El, alebo Eloah. El, v slovenčine znamená: mocný, boh alebo byť v čele. Na počudovanie je ale Elohim množné číslo. Niektorí ľudia si to vysvetľujú nepodloženými názormi, Izrael mal pôvodne viac bohov, ktorí sa v období babylonského zajatia zlúčili do jedeného boha, Hospodina. Biblia nás ale učí opak, od počiatku je len jeden Boh – Hospodin, ku ktorému Izraelčania neskôr pridali bohov okolitých národov. Niektorí autori si zase myslia, že aj keď Elohim pôsobí ako množné číslo, v skutočnosti sa jedná o jednotné číslo alebo Biblia používa množné číslo, aby umocnila dojem Božej majestátnosti.
Ak si však uvedomíme že Boh je Otec, Syn a Duch Svätý, tak plurál nepôsobí až tak rušivo.
„A Bôh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, a nech vládne...“ (Gen 1:26)
Vo vyššie uvedenom verši si je ľahké predstaviť konverzáciu medzi Božou trojicou. Veď kto stvoril človeka?
Otec – „A Hospodin Bôh utvoril Adama, človeka vezmúc prach zo zeme a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“ (Gen 2:7)
Syn – „lebo v ňom (v Ježišovi) je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny buď panstvá buď kniežatstvá buď vrchnosti, to všetko skrze neho a cieľom neho.“ (Kol 1:16)
Duch Svätý – „Duch silného Boha ma učinil, a dych Všemohúceho mi dal život.“ (Jób 33:4)
Adam bol stvorený Božou trojicou, množné číslo teda nie je omyl. Podobné hebrejské gramatické tvary v nájdeme aj v Kazateľovi 12:1 či v Izaiášovi 54:5. Biblia zaznamenáva viacero udalosti, ktoré sú pripisované Otcovi, ale rovnako aj Synovi a Svätému Duchu alebo jednoducho Bohu (Elohim).
„Ježiš im od¬povedal: Či nie je na¬písané vo vašom zákone: Ja som po¬vedal: Bohovia ste? Ak tedy tých na¬zval boh¬mi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Pís¬mo ne¬možno zrušiť - vy hovoríte tomu, ktorého po¬svätil Otec a po¬slal na svet, vraj rúhaš sa, pre¬tože som po¬vedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:34-36)
V Jánovi 10 čítame o tom, ako sa židia hnevajú, keď vidia, že Ježiš sa považuje za Božieho Syna. Ježiš namiesto toho, aby s nimi argumentoval, použije citát z Písma, to je pre židov najvyššia autorita. Ježiš cituje Žalm 82:6, ktorý hovorí o sudcoch. V tomto žalme sú sudcovia nazvaní Elohim (bohovia), čo bol výraz, ktorí sa používal na osoby, ktoré sú ustanovené Bohom, ako Jeho priami zástupcovia. Ježiš teda používa túto slovnú hračku a hovorí, váš zákon hovorí o niektorých ľuďoch akoby by boli bohovia a mňa obviňujete ak o sebe hovorím to isté, čo hovoria vaše Písma? Samozrejme, to by o sebe mohol tvrdiť hocikto, preto Ježiš pokračuje ďalej a odvoláva sa na skutky, ktoré koná. Tie svedčia, spolu s Božím Slovom, že je Syn Boží.
Gabriel:
„a počul som hlas človeka medzi brehami Ulaia, ktorý zavolal a povedal: Gabrielu, vylož tomuto videnie! Vtedy prišiel ta vedľa, kde som stál a keď prišiel, zhrozil som sa a padnul som na svoju tvár. A povedal mi: Rozumej, synu človeka, lebo videnie sa vzťahuje na čas konca.“ (Dan 8:12-14)
„Vtedy odpovedal anjel a riekol mu: Ja som Gabriel, ktorý stojím pred Bohom, a som poslaný na to, aby som hovoril s tebou a zvestoval ti tieto radostné veci.“ (Luk 1:19)
„Potom v šiestom mesiaci bol poslaný anjel Gabriel od Boha do galilejského mesta, ktorému je meno Nazaret,“ (Luk 1:26)
Ak si to zhrnieme, tak vidíme, že Gabriel je posol, témou jeho posolstiev je Kristus a udalosti posledných časov.
Michael:
„Ale knieža perzského kráľovstva stálo oproti mne dvadsaťjeden dní. A hľa, Michael, jedno z prvých kniežat, mi prišiel na pomoc, a ja som pozostal tam, pri perských kráľoch.“ (Dan 10:13)
„A archanjel Michal, keď v spore s diablom hovoril o telo Mojžišovo, neopovážil sa vyniesť proti nemu rúhavý súd, ale povedal: Nech ťa potresce Pán!“ (Júda 1:9)
„A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli.“ (Zj 12:7)
Michael je bojovník, bojuje proti silám zla, v Danielovi 10:21 a 12:1 ho vidíme ako bojuje za Boží ľud – Izrael.
Nakoniec tu máme padlého anjela – Satana, Lucifera. Podľa knihy Jób, kapitola 1, vieme, že sa ide o jedného z Božích synov, anjelov. Jeho pôvodná náplň práce je popísaná v Ezechielovi 28:11-18.
Lucifer bol zrejme vrcholom stvorenia, najvyššou bytosťou, ktorú Boh stvoril. Ani to ho však neuchránilo od jeho vzbury a následného pádu. Medzi jeho súčasne aktivity patrí zvádzanie a lož. Satan zvádza ľudí (pokúša na zlé), napríklad Genezis 3 a 2. Samuelova 24:1, žaluje na Boží ľud, zvádza ľudí k hriechu (1Kor 7:5). Satan je klamár (2.Kor 2:10) a z Evanjelia Jána 10 vieme, že túži potom, aby zabíjal, ničil a kradol.
Modlárstvo znamená mať iných bohov ako Hospodina. Ako však zistím, či mám týchto bohov? Jedným z kľúčov je prikázanie, milovať budeš svojho Boha. Ak milujem niečo viac ako Hospodina, tak potom je tá vec mojim bohom. Nemusím sa podieľať na žiadnych rituáloch, náboženských aktivitách, ani mať doma modly, stačí láska. Táto láska spôsobuje, že nenasledujem Boha, ale niečo iné.
Tento druh lásky sa prejavuje v situáciách, keď sa človek ocitne na rázcestí. Viem, že by som si mal zvoliť Božiu vôľu, poslúchnuť Jeho slovo, ale boh, ktorého milujem ma vedie k opaku. Cesta, ktorú si volím, odráža koho nasledujem.
Zoznam bohov, resp. modiel, ktoré v dnešnej dobe dominujú svetu okolo nás je pomerne obsiahly. Určite tam nájdeme sebectvo, peniaze či túžbu po moci. Títo bohovia však človeku prinášajú len skazu a smútok, preto je každá modla bláznovstvom.
Vytrhnutie predstavuje zmiznutie miliónov ľudí z celej zeme. Ako takúto udalosť vysvetliť? Určite sa nebude dať dementovať, ani pripísať na vrub terorizmus, či vládnej konšpirácií. Ak sa pozrieme na filmy, ktoré bežia v našich kinách, nájdeme tam jednu spoločnú tému (samozrejme nie vo všetkých filmoch) – inváziu mimozemšťanov, ktorí buď zabíjajú ľudí alebo ich berú zo zeme do svojich korábov.
Znie to síce absurdne, ale aj tak to zjavne priťahuje do kín zástupy ľudí.
V Danielovi 2:43 čítame:
„A to, že si videl železo smiešané s hlinou obyčaj¬ného blata, znamená, že budú spojení na s-pôsob semena človeka; ale nebudú pev¬ne ľnúť jeden k druhému, tak, ako sa železo ne¬spojí s hlinou.“ (Dan 2:43)
Prostredná časť tohto textu sa dá preložiť aj ako: budú sa spájať so semenom človeka (slovo spôsob je v Roháčkovom texte označené kurzívou, v pôvodnom texte sa teda nenachádza). Kto sa bude spájať so semenom človeka? Nevieme, ale znie to podobne ako text v Genezis 6:1-4, kde sa so semenom človeka spájali padlí anjeli. V Zjavení 9:11 čítame, ako sa v posledných časoch otvorí bezodná priepasť (Tartarus, v gréckej mytológií predstavuje miesto, kde sú uväznení vzbúrení bohovia – titáni), z ktorej vyjde Zhubca (grécky Appollyon alebo Apollo). Apollo bol jeden z gréckych bohov, ktorého Zeus odsúdil do vyhnanstva v Tartare, ale neskôr ho prepustil. Apolla by sme mohli označiť za padlého anjela, ktorý sa miešal so semenom človeka a plodil deti – polobohov alebo ako ich volá Genezis 6, obrov. Zo Zjavenia vidíme, ako bude táto bytosť v posledných časoch znovu pustená do sveta, spolu so svojim kumpánmi, aby robili to, čo robili od počiatku. Tento krát však možno sofistikovanejšie, možno sa bude vydávať za obyvateľa iného sveta a možno stvoriteľa pozemského života, ktorý prichádza, aby uviedol ľudstvo do ďalšej evolučnej fázy, kde nebude priestor pre žiadnych náboženských fanatikov.
Samozrejme, nikto nevie čo sa v posledných časoch presne stane, toto všetko sú len špekulácie. Keď však počujeme reči o klonovaní, chimérach, o našich kresťanských vesmírnych bratoch, ktorých vatikánska hvezdáreň usilovne hľadá, pričom Vatikán dokonca hovorí o vesmírnom Kristovi, či vidíme ako bujnie posthumanizmus a jeho túžba po „upgrade“ ľudstva, tak už asi nič nie je nemožné.
V Efežanoch 4:30 nás Pavol vyzýva, aby sme nezarmucovali Svätého Ducha, aby sme sa vyhli, takému konaniu, ktoré by mohlo spôsobiť Svätému Duhu bolesť alebo smútok. Veď On nás miluje, je tu, aby nám pomáhal a konal v náš prospech. V skutočnosti nie je žiadny iný dôvod, prečo by tu mal Duch Svätý byť. Preto si zaslúži, aby sa k nemu správali ako k najlepšiemu priateľovi.
Ako ho zarmucujeme? Definíciu nájdeme priamo v liste Efežanom. Svätého Ducha zarmucuje keď klameme, keď sa hneváme, kradneme, keď škaredo rozprávame, sme zahorknutý, prchký, kričíme alebo sa rúhame.
Samozrejme ho neteší, ani keď sa mu protivíme alebo vzpierame. Hriech sa Bohu protiví, to platí aj pre Svätého Ducha, keď hrešíme, vzďaľujeme sa od Jeho prítomnosti a poddávame sa diablovi.
Preto nás Biblia vyzýva, aby sme diablovi nedávali miesta a radšej aby sme sa plnili Svätým Duchom.
Každý, kto dal svoje srdce Bohu je zapečatený Svätým Duchom, teda mu patrí, preto je dôležité, aby sme sa vyhýbali hriechu a namiesto toho, aby sme zarmucovali Ducha, radšej sa ním plňme.
Myslím si, že Pavol nás tu varuje pred hroznými následkami, ktoré popisuj Izaiáš 63:10:
„Ale oni sa staväli na odpor a za¬rmucovali Ducha jeho svätos¬ti, a pre¬to sa im ob¬rátil v ne-priateľa a sám bojoval proti nim.“
Ten, kto je pochovaný „s ním skrze krst v smrť, aby sme, jako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života.“ (Rim 6:4)
Kedy sme zomreli a znovu sa narodili?
„Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno; ktorí nie z krví ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení.“ (Ján 1:12-13)
V momente, keď sme uverili v Jeho meno – Ježiš Kristus – sme zomreli hriechu a zároveň sme sa znovu narodili. Boli sme zjednotení s Kristom, nielen čo sa týka Jeho smrti, ale aj Jeho života. Takže teraz, som ja hriešnik, potomok Adama mŕtvy, ale živý v Bohu. A skrze Jeho Ducha sa vo mne naplnila spravodlivosť zákona, nie však skrze mňa. Ako? Skrze poslušnosť Krista, ktorá mi bola pripočítaná.
To všetko je dar Boží, ktorý som si nezaslúžil.
Výraz eschatológia pochádza z gréčtiny, echatos – posledný a logos – štúdia. Eschatológia znamená štúdium posledných vecí, resp. náuka o posledných veciach. Pre nás veriacich je zdrojom informácií, ako sú smrť, druhý príchod Krista, vytrhnutie, vzkriesenie mŕtvych, Veľké súženie, milénium, posledný súd a nové nebo a nová zem Biblia.
Hermeneutika zase znamená výklad, interpretácia, v tomto prípade ide o interpretáciu eschatológie, posledných časov. Základná otázka znie, z čoho vychádza naša hermeneutika? Mala by to byť výhradne Biblia, niektorí ľudia však tvrdia, že rovnako dôležité sú aj mimo biblické zdroje, ako napríklad: cirkevné tradície, učenie určitých ľudí, proroctvá a iné zdroje.
Keď sa pozrieme na prvých učeníkov, tak zistíme, že svoje tvrdenia podkladali výhradne Starozmluvnými textami. Keď chcel Pavol alebo Peter dokázať, že Ježiš je Kristus, tak necitoval rabínov, ani židovské tradície, ale Božie slovo. Apoštoli nepochybovali o Božom slove a sám Pavol napísal:
„Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti,“ (2Tim 3:16)
Postupom času sa však začali meniť. V priebehu tretieho storočia získala medzi kresťanmi význačné postavenie tzv. alexandrijská škola. Jej zástancovia si osvojili alegorické interpretáciu Božieho slova, na úkor doslovnosti textu. Medzi jej popredných predstaviteľov patrili Origenéz alebo Klement Alexandrijský. Popri tejto škole fungovala aj tzv. antiochíjska škola, ktorá kládla dôraz na doslovné hermeneutiku s konkrétnym historickým významom.
Alexandrijská škola sa rýchlo rozšírila do celej Cirkvi a dodnes dominuje väčšine tradičných cirkví. Doslovná interpretácia je zase charakteristická fundamentálnej alebo ortodoxnej (aj keď ťažko jednoznačne povedať, čo tieto termíny znamenajú) časti Cirkvi.
V závislosti od našej hermeneutiky môžeme k posledným časom zaujať tieto postoje:
„Každého tedy, kto čuje tieto moje slová a činí ich, pripodobním rozumnému človekovi, ktorý postavil svoj dom na skale.“ (Mat 7:24) Treba pamätať, že keď príde na lámanie chleba, všetko na čom záleží, je to čo hovorí Kristus a nie človek, cirkev, škola alebo učenie.
„bunku ako takú, sme vždy podceňovali... na bunku sa môžeme pozerať ako na továreň, v ktorej je prepracovaná sieť vzájomne prepojených výrobných liniek, z ktorých každá je zložená zo skupiny veľkých proteínových mechanizmov... Prečo ich nazývame mechanizmy? No asi preto, že ľudia vymysleli stroje pre náš makroskopický svet, a tieto proteínové zoskupenia majú v sebe tiež precízne koordinované pohyblivé súčasti.“ Bruce Alberts, prezident Národnej akadémie vied USA.
Asi jedným z prvých ľudí ktorý si uvedomili ohromnú zložitosť bunky, bol Micheal Denton a neskôr Michael Behe. Obaja si uvedomili, že:
„jednobunkový organizmus podobný vysokotechnologizovanej továrni, ktorá je vybavená úplne všetkým – umelo vytvorenými jazykmi a ich dešifrovacími systémami, informačnými bankami na ukladanie a vyberanie informácií, dôkladnými kontrolnými systémami, ktoré usmerňujú automatizované montovanie súčiastok a komponentov, neomylnými kontrolnými nástrojmi na preverovanie kvality, výrobnými procesmi s predvýrobou prefabrikátov a konštrukciou modulov...
Jej kapacita sa nedá porovnať so žiadnym z našich najpokročilejších odvetví výroby, pretože je schopná vytvoriť repliku svojej štruktúry v priebehu niekoľkých hodín.“ Franklin M. Harold V čase keď Darwin formuloval svoju teóriu o pôvode života, nikto netušil čo bunka vlastne je. Ľudia videli bunku ako kvapku nejakého gélu, ktorý keď sa nabije elektrinou, ľahko ožije.
Dnes už vieme, že takáto predstava je od pravdy na míle vzdialená. Každá bunka, aj tá najjednoduchšia, je oveľa komplikovanejšia, ako to, čo kedy človek vytvoril. Do dnešného dňa nepodal žiaden vedec uspokojujúce vysvetlenie, ako mohlo samovoľne vzniknúť niečo tak komplexné a zložité.
„Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo.“ (Ex 20:7)
Vyššie uvedené prikázanie hovorí o zákaze zbytočného používania Božieho mena. To zahŕňa kliatby a nadávky, v ktorých je zahrnuté Božie meno, ale aj falošné sľuby, prísahy, prázdne reči a iné zbytočné používanie Božie mena. Podľa židovských targumov, by sa Božie meno malo používať úctivým spôsobom, ktorý slúži na Božiu chválu a česť.
Toto prikázanie má však aj hlbší význam, každý človek, ktorý sa nazýva Božím meno (kresťan – od slova Kristus), by mal žiť tomu zodpovedajúcim spôsobom. Kresťania sú povolaní, aby boli soľou a svetlom sveta (Mat 5:13-16), ak tak nežijú, tak svojim spôsobom, požívajú Božie meno nadarmo.
To bol problém zboru v Pergame, pomaličky sa začali vzďaľovať biblickému kresťanstvu. Držali Božie meno, vieru nezapreli, ale v ich strede sa začala šíriť nákaza – falošné učenie, nečistota a zvod, ktoré ich mali okradnúť o Božiu moc, ktorá je dostupná len tím, ktorí žijú v súlade s Božím slovom. Pomaly sa stali tými:
„ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň.“ (2Tim 3:5)
Pred vyše sto rokmi si vedci mysleli, že zistili ako svet okolo nás funguje, newtonovská fyzika im dávala všetky odpovede, ktoré potrebovali. Teraz im už iba stačilo, aby to čo poznali, nejako doladili. Každý, kto tento pohľad nezdieľal, bol označený ako ignorant a hlupák. Krátko na to, sa ale na scéne objavil so svojou teóriou relativity jeden takýto „ignorant“, Albert Einstein, a zrazu to, čo bolo považované za pravdu, už taká pravda nebola. To, čo vtedy ľudia vedeli o hmote, čase, gravitácií sa zrazu ukázalo nesprávne. Ukázalo sa, že gravitácia ako taká v skutočnosti neexistuje, ale že ide o zrýchlenie, ktoré je dôsledkom zakrivenia časopriestoru. Einstein zistil, že hmota je jednou z foriem energie a že čas môže plynúť dvom rôznym ľuďom, ktorí sú od seba vzdialení odlišne.
Čas a priestor sa riadia rýchlosťou svetla a dokážu dilatovať. Vlastne jedinou konštantou sa javí byť len rýchlosť svetla. Ani to však nie je také isté. Stále teda nevieme ako svet okolo nás funguje.
Jednotlivé teórie nedokážu obstáť test času a dôkazy, ktoré nám majú dokazovať jednotlivé teórie samovoľného vzniku vesmíru, sú časom bezcenné. Formálna veda tak odráža skôr svetonázory svojich zástancov, ako empiricky overiteľné fakty.
Mojžiš chcel zachrániť svoj ľud, preto sa snažil presvedčiť Boha, aby sa zľutoval. To bol ten lepší prípad. V prvej knihe Samuelovej (kapitola 4) čítame o Izraelitoch, ktorí sa snažia Boha zmanipulovať, aby spravil to, čo chcú oni. Izraeliti si uvedomovali, že na to, aby porazili nepriateľa potrebujú Božiu pomoc. Na druhej strane, ale nechceli opustiť hriech, čo teda? Po chvíli premýšľania dostali skvelý nápad. Pomocou truhly zmluvy prinútia Boha, aby bojoval za nich.
Podobné praktiky nájdeme určite aj v dnešnej dobe. Niekedy sa nám nechce isť tou cestou, ktorou by sme mali ísť. Vtedy si veci trochu zľahčíme, utešíme sa faktom, že veď Boh je stále s nami, kto vtedy môže byť proti nám?! Ak teda idem svojou cestou, aj On musí isť. Problémom však je, že tak to nefunguje, Boh je ten, ktorý vedie a my tí, ktorí nasledujú. Boha nikdy neprinútim, aby spravil niečo, čo sám nechce, môžem sa dokonca modliť či vyznávať biblické verše, nič nepomôže.
Prvoradá je vždy Božia vôľa, potom nasleduje moja poslušnosť a až následne môžem očakávať Božie požehnanie.
Prvá kategória sú starozmluvní svätí. Časť z nich bola dokonca vzkriesená spolu s Ježišom Kristom (Mat 27:50-53). Druhá časť na svoje vzkriesenie ešte len čaká.
Druhú kategóriu predstavuje Cirkev. Časť Cirkvi čaká vzkriesenie a tí, ktorí budú živí počas vychvátenia, budú razom premenení (1.Kor 15:51-53).
Potom nasledujú dvaja svedkovia zo Zjavenia Jána 11:9-12, tí teoreticky predstavujú tretiu kategóriu.
Potom tu máme svätých z Veľkého súženia a spasení Izrael (Dan 12:1-3, Zj 20:4-6). Oni budú súčasťou ďalšieho vzkriesenia. Prvé vzkriesenie nastane počas vychvátenia Cirkvi, druhé nastane po porážke Šelmy a zviazaní Satana.
Poslednú skupinu predstavujú svätí z tisícročného Kristovho kráľovstva (Zj 20:11-15), ktorí budú súčasťou tretieho vzkriesenia, ktoré nastane po finálnej porážke diabla, na konci tisícročného kráľovstva.
Už v prvom verši Biblie sa dozvedáme, že existuje Boh, ten večný Tvorca všetkého, hebrejsky nazývaný El, Elohim, Adonai, JHVH.
V ďalšom verši čítame o Božom Duchu, ktorého spomína aj Izaiáš 11:2, Sudcom 15:14 a Exodus 31:3.
V treťom verši nachádzame Slovo. Alebo ako hovorí Izaiáš 9:6: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný, a kniežatstvo bude na jeho pleci, a nazovú jeho meno: Predivný, Radca, Silný Bôh, Udatný Hrdina, Otec Večnosti, Knieža Pokoja.“
Syn, ktorého už Stará zmluva nazýva Boh? To je prekvapenie! Podobné slová používa Príslovie 30:4: „Kto vystúpil hore na nebesia i sostúpil? Kto sobral vietor do svojich hrstí? Kto sviazal vody do rúcha? Kto postavil všetky končiny zeme? Čo je jeho meno? A čo meno jeho syna, keď vieš?“ Meno Jeho Syna? Ježiš Kristus, presne ten, ktorého videl Daniel v Danielovi 7:13-14: „Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho. A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžily mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené.“
Už v Starej zmluve teda nachádzame Hospodina, Božieho Ducha a Božieho Syna.
Veda sa dá v skutočnosti rozdeliť na dve kategórie. Existuje tzv. historická metóda alebo forézna veda, ktorá sa zaoberá javmi, ktoré sa odohrali v minulosti, ale dnes už neprebiehajú. A existuje aj tzv. empirická metóda, resp. operatívna veda, ktorá sa zaoberá javmi, ktoré prebiehajú aj dnes.
Ak si uvedomíme toto delenie, tak pochopíme, že veda, ktorá nám dala počítače či medicínu nie je tá istá veda, ktorá nám dala evolúciu.
Počítače, medicína či vesmírny program sú výsledkami empirickej metódy, vedy, ktorá sa zoberá merateľnými a komparatívnymi údajmi. Evolučná teória je však produkt historickej metódy (podobne ako aj kreacionizmus), vedy, v rámci ktorej sa nedá merať ani pozorovať v súčasnosti. V rámci tejto vedy sa dá len sformovať hypotéza, ktorú následne treba dokázať.
Už v samotnej formulácií vyššie uvedenej otázky sa nachádza omyl. Veda nám totiž nedala nič, veda je len koncept a nedokáže dať ani vziať.
Zjavenie 14:6-7: „A videl som iného anjela, letiaceho prostredkom neba, ktorý mal večné evanjelium, aby ho zvestoval tým, ktorí bývajú na zemi, a každému národu i pokoleniu i jazyku i ľudu a hovoril veľkým hlasom:
Bojte sa Boha, a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu, a klaňajte sa tomu, ktorý učinil nebo i zem i more i pramene vôd.“
Ak sa za mimoriadny jav považovalo Ježišovo vstúpenie do Jeruzalemu, tak si myslím, že anjel letiaci oblohou a kážuci Božie Slovo je minimálne podobne mimoriadny úkaz. Žiaľ ani pohania nedokázali adekvátne reagovať.
Ľudia „rúhali sa Bohu neba od svojich bolestí a od svojich vredov, ale neučinili pokánia zo svojich skutkov.“ Zj 16:11
Božím baránkom je Ježiš Kristus:
„Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst.“ Iz 53:7
„Druhého dňa videl Ján Ježiša, že ide k nemu, a povedal: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ Ján 1:29
„Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom, tak ako ste nenakvasení. Lebo veď i náš veľkonočný Baránok je zabitý za nás, Kristus.“ 1.Kor 5:7
Obeť za hriech je jednou z obetí, ktorá nepatrí medzi tzv. príjemné obete. Táto obeť hovorí o Kristovom diele kríža a o podstate hriechu. Štvrtá kapitola knihy Leviticus venuje obeti za hriech dvakrát toľko miesta ako ostatným obetiam. Nečítame, že by ju obetoval niekto pred udelením Mojžišovho zákona. Až zákon poukazuje na jej nevyhnutnosť. Obeť za hriech bola súčasťou viacerých sviatkov, hlavne Yom Kippur, kedy vzal najvyšší kňaz krv obeti až do svätyne svätých. Táto obeť slúži ako predobraz Krista, ktorý spĺňa všetky sväté kritéria a zároveň poukazuje na potrebu, ktorou ľudstvo trpí.
Aj napriek tomu, že medzi slávením prvej Veľkej noci a smrťou Krista je okolo 1500 rokov, predsa je medzi oboma udalosťami úzky vzťah. Ukrižovanie Krista a slávnosť baránka spadajú na rovnaký deň – štrnásty Nisan. Baránok je oddelený od stáda desiateho dňa mesiaca Nisan, v rovnaký deň vstúpil Kristus do Jeruzalemu a verejne prevzal úlohu Mesiáša (ktorého predobraz je baránok). Podobne ako baránok, bol aj Kristus pred svojou smrťou prešetrený od najvyššieho kňaza. Rovnako nebolo na jeho tele zlomenej žiadnej kosti. Čo bolo v skutočnosti zázrak, pretože vojaci zisťovali smrť ukrižovaného tým, že mu zlomili nohy. Ak by ukrižovaný prežil, za trest by musel na miesto neho zomrieť vojak, ktorý bdel nad popravou.
Rovnako zaujímavé sú aj židovské tradície, ktoré sprevádzajú slávenie Veľkej noci. Deti počas Badikat hamet napríklad hľadajú skrytý kvas (kvas často symbolizuje pohanov). Ďalej židia jedia Matzah, prepichovaný chlieb (na kríži bol prepichnutý Kristus, chlieb života). Na večeru sa podávajú tri chleby, je sa však len prostredný, najprv sa ale zlomí, časť sa zje a časť sa skryje. Podobne bol aj Kristus ukrižovaný medzi dvoma lotrami, na kríži bol zlomený a teraz je skrytý v nebesiach. Ako nápoj sa počas večere podáva víno zmiešané s teplou vodou, netreba pripomínať, že na kríži z Krista vytiekla krv (symbol víno) zmiešaná s vodou.
Veľká noc svojim spôsobom ešte neskončila, skončí, až keď Kristus bude piť víno so svojimi vernými v kráľovstve svojho Otca (Mat 26:29).
Pred potopy boli tri kategórie ľudí:
Podobne budú tri skupiny aj v posledných časoch:
Enoch teda svojim spôsobom slúži ako predobraz Cirkvi.
Genezis 9:3-4: „Všetko, čo sa hýbe a je živé, bude vám na pokrm, ako zelené byliny, tak som vám dal to všetko. Avšak mäsa s jeho dušou to jest s jeho krvou, nebudete jesť.“
Ako vidíme, ľudia môžu jesť akékoľvek mäso. Nesmie však byť zmiešané s krvou. Neskôr síce židia dostanú príkaz, aby jedli len mäso z čistých živočíchov, v Skutkoch 10:15 však dostáva Peter príkaz, aby nerobil podobné rozdiely. V Skutkoch 15 čítame, že podobné inštrukcie dostala Cirkev od Ducha Svätého. Podobne vo svojich listoch píše aj Pavol (Rim 14:14:1-23, 1Kor 8:7-13). Na druhej strane však Pavol zdôrazňuje, že podobné otázky by nemali byť kameňom úrazu medzi bratmi (Rim 14:21, 1Kor 8:13).
Takže, na jedení mäsa nie je nič zlé, avšak ak má spôsobiť hádky, tak je lepšie sa mu vyhnúť. Na druhej existuje aj iný extrém, brániť ľuďom v jedení mäsa (1Tim 4:3), čo tiež nie je správne.
Ako hovorí Pavol „ale pokrm nás neurobí milšími Bohu ani horšími pred Bohom, lebo ani keď budeme jesť, nebudeme viacej, ani keď nebudeme jesť, nebudeme menej.“ (1Kor 8:8)
Aj napriek tomu, že Šalamún napísal viac ako tisíc piesni (1Kr 4:32), v Biblií nájdeme len jednu. Ale ako sa v nej píše, je to tá najlepšia. Pieseň je v prvom rade o láske medzi mužom a ženou, v symbolickom zmysle o láske medzi Bohom a Izraelom či Cirkvou a v neposlednom rade o láske medzi Bohom a Jeho milými.
V Piesni sa spieva o chudobnej dievčine, ktorá je trošku odlišná od bohatých a vyparádených dievčat, ktoré predstavujú ideál svojej doby. Je trochu tmavšia – opálená, pretože pracuje na vinici. Nemá čas sa venovať svojmu vzhľadu, pretože ju bratia nútia pracovať celý deň. Jedného dňa však stretne pastiera, ktorý ju okamžite upúta.
Zaujímavosťou príbehu je fakt, že všetka pozornosť je venovaná ženíchovi – pastierovi. Šulamitka (hlavná postava príbehu) nikde v celom príbehu neospevuje svoju krásu alebo dôvody, pre ktoré by ju mal jej milý milovať. Nie, všetku svoju pozornosť venuje jemu – nejde o príbeh jej krásy, ale o jeho láske, vernosti a o jeho skorom príchode. Šulamitka a jej milý sú odlúčení, milý musel odísť, ale čoskoro sa vráti. Šulamitka netrpezlivo očakáva jeho náhly príchod a neustále si pripomína jeho lásku:
„Celá si krásna moja priateľko, a nie je na tebe vady.“ Pie 4:7
„Jala si moje srdce, moja sestro, nevesto, jala si moje srdce jedným svojím okom, jedným nákrčníkom svojeho hrdla.“ Pie 4:9
Milý nakoniec prichádza, Šulamitka ho však míňa. Aká tragédia! Rýchlo uteká, aby ho našla. Neskoro, milý je preč. Ľudia ju nechápu, veď čo už je len na ňom také zvláštne? Nájde si druhého. Lenže nikto nie je ako on!
„Môj milý je biely a rumenný, výtečný nad iných desať tisíc.“ Pie 5:10 „Ja som svojho milého, a jeho túžba sa nesie ku mne.“ Pie 7:11 Pri čítaní týchto slov sa človek len ťažko ubráni dojmu, že tento príbeh je o Kristovi a jeho milovanom. On je môj a ja som Jeho. Ja som jeho a Jeho túžba sa nesie ku mne! Som rovnako nehodný Jeho lásky ako je nehodná Šulamitka lásky svojho milého. Ona je len bezvýznamná roľníčka a on je sám kráľ. Ale aj tak zomrel za mňa, teraz ho síce nevidím, ale predsa jedného dňa pre mňa príde. Ľudia možno hovoria, že som blázon, veď čo už je len na Ňom. Ja ho však poznám a preto volám: „Áno, prijdi, Pane Ježišu!“ Zj 22:21
Nielen, že Zem nie je večná, večný nie je ani samotný vesmír. Všetko čo nie je večné, má svoje hranice, v tomto prípade – náš vesmír má počiatok a vieme, že postupne smeruje aj k svojmu koncu. Keďže má náš vesmír počiatok, má aj svoju príčinu. Boh je však večný a žiadnu príčinu nepotrebuje, On sám je príčinou všetkého čo je.
Z pozorovania nášho vesmíru vidíme, že je veľmi ekonomický – všetko má svoj dôvod a svoju príčinu, čo svedčí o určitom poriadku, resp. systéme, ktorý je zase znakom inteligencie. Z toho vyplýva, že náš vesmír má príčinu a pôvod vo Večnej Inteligentnej Bytosti. Ale, veď to je presne to, čo hovorí Biblia.
Táto kapitola je zrejme najvýstižnejším a možno najdetailnejším sumárom posledných časov, ktoré nám Stará zmluva ponúka. Stále je to však len sumár. Možno Daniel toho videl oveľa viac, ale mohol napísať len toto. A možno stál hneď vedľa Jána, ktorý napísal trošku obšírnejší popis posledných časoch vo svojej knihe Zjavenia.
Kapitola popisuje historicky presný vzostup 4 po sebe idúcich impérií (samozrejme vopred v čase, Daniel píše v čase prvého impéria). Ďalej zachytáva nástup posledného svetového vládcu, udáva opis jeho nástupu k moci a popis jeho činnosti. Ponúka však aj vyvrcholenie – Kristov návrat na zem, ustanovenie Jeho kráľovstva na tejto zemi a ukončenie vlády zla. To sú udalosti, za ktoré sa už dlhé stáročia modlia kresťania na celom svete. Ten deň sa blíži.
Čo je však podstatné, anjel ubezpečuje Daniela, že to čo videl, nie sú akési duchovné symboly alebo alegória, ale skutočný opis posledných dní.
Obe knihy sú o hrdinovi, ktorý prichádza, aby získal naspäť zem, ktorá mu právom patrí. Jeho meno je Ježiš (resp. Jozua, čo je to isté meno). Obaja prichádzajú, aby bojovali s bezbožníkmi, ktorí sa proti nim zhromažďujú do boja.
Obe knihy zachytávajú obdobie siedmych rokov. V oboch prípadoch sa 10 nepriateľských národov redukuje v sedem, rovnako sa v oboch knihách objavuje sedem trúb, dvaja svedkovia (špehovia). V knihe Jozuú čítame o konfederácií národov pod vedením Pána spravodlivosti, ktorý je porazený krupobitím, sprevádzaným s nebeskými úkazmi, pričom porazení králi sa skrývajú v jaskyniach a modlia sa, aby sa tie zrútili na nich. To sú podobné slová, aké používa aj kniha Zjavenia.
Jeremiáš 50:9: „Lebo hľa, ja vzbudím a dovediem hore na Babylon shromaždenie veľkých národov zo zeme severa, a zriadia sa proti nemu do boja; odtiaľ bude vzatý. Ich strely jako strely hrdinu, ktorý uvodí sirobu; nevráti sa prázdno.“
Výraz, ktorý v hebrejčine popisuje hore uvedené strely je hebrejskom texte označený ako sakal. Toto slovo znamená: obozretný, inteligentný. V tomto prípade je v takom gramatickom tvare, že sa dá preložiť ako: mať poznanie, dokázať zvážiť, chápať, rozumieť. Uvedené strely sú teda inteligentné a neminú svoj cieľ. To znie ako riadené strely. Ezechiel 38-39
V týchto dvoch kapitolách čítame o zbraniach, ktoré dokážu Izrael zásobovať energiou niekoľko rokov, o profesionáloch, ktorí čistia bojisko, najprv čakajú 7 mesiacov, potom ďalších 7 mesiacov čistia miesto. Mŕtvych pochovávajú pri Mŕtvom mory, teda dole po vetre. Ak okoloidúci niečo nájde, na mieste, ktoré čistia profesionáli, tak sa ničoho nechytá, len označí dané miesto a zavolá odbornú pomoc.
To znie ako bojisko zdevastované nukleárnym konfliktom. Zachariáš 14:12: „A toto bude rana, ktorou raní Hospodin všetky národy, ktoré budú bojovať proti Jeruzalemu: jeho telo bude hniť, kým bude stáť na svojich nohách, a jeho oči sa rozlejú vo svojich dierach, a jeho jazyk zhnije v ich ústach.“ Takýto efekt by mohla mať napríklad neutrónová bomba, ktorá uvoľňuje obrovské množstvo tepla.
Zrejme najväčšia záhada spojená s pokolením Dán je jeho vynechanie zo zoznamu izraelských pokolení v Zjavení 7. Zoznam obsahuje mená všetkých kmeňov, až na pokolenie Dán. Dôvod nie je uvedený. Nie je to však prvá zvláštnosť, ktorá sa tohto pokolenia týka.
V Genezis 49:17 je toto pokolenia nazvané hadom, čo vo svetle Genezis 3:15 nie je práve najvznešenejší titul. Zvláštnosti nájdeme aj v rodokmeňoch, ktoré sa tohto pokolenia týkajú. Napríklad v Genezis 46 čítame o potomkoch jednotlivých izraelských kmeňov, potomkovia Dána sú lakonicky označení ako Chuším, čo znamená niečo ako zhon, chvat, zatiaľ čo synovia ostatných otcov pokolení sú detailne vymenovaní. Dán je tu svojim spôsobom odignorovaný.
V Numeri 26:42 sa situácia opakuje znovu, menoslov všetkých pokolení je podrobne vymenovaní, zatiaľ čo u Dána čítame len o nejakom Šuchámovi. V rodokmeňoch, ktoré sú uvedené na začiatku 1. Knihy Paralipomenon, sa Dán už pre zmenu neobjavuje vôbec. Dán, sudca, bol povolaný, aby súdil (Gen 49:16), namiesto toho sa však stal prvým kmeňom, ktorý sa hromadne oddal modloslužbe (Sud 18, 1Kr 12:28-30, 2Kr 10:29, Jer 4:14-15, Ám 8:14). A v neposlednom rade tu je zvláštne slovo z Jeremiáša 8:16. V konečnom dôsledku je však Dán uvedený v posledných kapitolách knihy Ezechiel, ako jeden z 12 obnovených kmeňov Izraela.
Stánok bol miestom, kde Boh prebýval uprostred svojho ľudu. V Jánovi 1:1-14 čítame, že aj Ježiš prebýval, stánil medzi svojim ľudom. Keď sa človek blížil k stánku, ako prvé uvidel plot z bieleho ľanového rúcha (symbol Kristovej spravodlivosti). Plot mal len jedny dvere (v Jánovi 10 hovorí Ježiš, že On je dverami cez, ktoré sa vchádza), každý, kto chcel vstúpiť, musel vstúpiť práve týmito dverami, iná možnosť nebola. Následne prichádzame k medenému oltáru, kde sa obetujú obeti. Bez obeti sa nedá pokračovať ďalej. Našou obeťou je Ježiš Kristus – tá dokonalá obeť, ktorá sa obetovala raz a navždy.
Na nádvorí sa nachádzala nádoba s vodou, v ktorej sa musel umyť kňaz, ktorý slúžil. Aj dnes sa predtým ako prichádzame k Bohu musíme umyť (Ef 5:26, Žid 10:19-25), voda však nie je postačujúca. Potom prichádza na rad samotný stánok. Každý jeden materiál má svoj význam. Zlato symbolizuje Božskú slávu, striebro je symbolom vykúpenia, meď súdu, modrá nebies, purpurová symbolizuje kráľovskú vznešenosť, šarlát pozemskú slávu, ľan svätosť, kozia srsť zmierenie, barania srsť sebaobetovanie, koža jazveca ochranu, šittímove drevo pokoru, olej svetlo a Ducha Svätého, korenie Bohu príjemnú vôňu, drahokamy kňazskú dokonalosť. V stánku nájdeme svietnik, symbol Krista, ktorý je svetlom sveta. Ďalej tam je chlieb preduloženia, Kristus je chlieb života, ktorého telo bolo pre nás zlomené a ktoré máme jesť.
Potom sa v stánku nachádza zlatý oltár a kadidlo, ktoré symbolizuje Kristovu kňazskú službu, veď aj dnes sa modlí za každého z nás. Nakoniec prichádzame k svätyni svätých, kde sa nachádza truhla zmluvy a zľutovnica. Tam bola prinesená (v nebeskom stánku) svätá krv Ježiša Krista, ktorá priniesla zmierenie celému ľudstvu.
Zaujímavou časťou tejto modlitby sú verše 20-26, ktoré hovoria o tých, ktorí uveria v budúcnosti – teda o nás. Verš 22 je v protiklade so smutnou realitou našich dní. Ježiš sa modlí, aby sme boli jedno, aby sme boli jednotní. Jednota žiaľ, nie je našou najsilnejšou stránkou.
Zbory medzi sebou často súťažia a nevyhýbajú sa ani pokušeniu vzájomného porovnávania. Ježiš však chce, aby sme boli jedno, tak ako je On zajedno s nebeským Otcom. Verš 23 obsahuje silnú myšlienku – Otec nás miluje rovnako ako miluje svojho milovaného Syna Ježiša Krista. To je úžasné.
Nasledujúci verš hovorí o tom, že všetci, ktorí v Neho veria, boli Kristovi darovaní nebeským Otcom. A to za účelom, večného spoločenstva. To je zmysel Ježišovho pozemského diela, aby priviedol k sebe každého, kto v Neho verí. To všetko však pochádza z Jeho lásky. Práve Jeho láska nás činí jedinečnými, nie naše zásluhy či výkony. Veď v momente, keď sa Ježiš modlí túto modlitbu, ani nie sme na svete, ešte sme si nestihli nič zaslúžiť, ani ho zaujať svojou zbožnosťou. Božia láska nepotrebuje dôvod, Boh je Láska a On sám je príčinou svojej lásky.
Verše 25-26 nám dávajú odpoveď na otázku, prečo niektorí v Neho veria a niektorí nie. Ti, ktorí v Neho veria ho poznajú, ale tí, ktorí v Neho neveria toto poznanie zavrhli. Ale aj tí, ktorí ho spoznali, to dokázali len skrze Božiu milosť a prácu Ducha Svätého. Veríme, pretože Boh otvoril naše srdcia a naše oči a vložil do nás svoju vieru.
Panteizmus v podstate vyznáva, že svet je boh a zároveň stotožňuje vesmír a prírodu s božstvom. Tento názor odmieta predstavu osobného Boha. Výraz panteizmus je odvodený od gréckych výrazov pan, čo znamená všetko a theos, čo zase znamená boh. Tento výraz teda v podstate znamená všetko-boh. Panteizmus vychádza z myšlienky, že všetko je súčasťou immanentého, všetko v sebe zahŕňajúceho boha. Aj panenteizmus verí, že svet je boh. Výraz pochádza z gréckych slov pan, všetko, en, čo znamená v a theos, boh.
Výraz sa dá preložiť ako všetko-v-bohu. Tento svetonázor na rozdiel od panteizmu verí, že boh je večná sila, ktorá stojí za celým stvorením, ktoré je len zjavenou časťou jeho bytosti. Oba názory vidia boha ako neosobnú silu a nie ako bytosť. Na druhej strane panteizmus stotožňuje boha a prírodu, resp. verí, že boh je príroda a nič iné neexistuje. Panenteizmus zase vidí boha čiastočne v prírode, boh je však oveľa väčší ako to, čo je viditeľné. V skratke panteizmus tvrdí, že okrem vesmíru a prírody neexituje nič viac a tento vesmír či príroda je boh. Panentezimus verí, že existuje viac ako príroda či vesmír. Existuje boh, ktorého malou súčasťou je aj vesmír a príroda.
Izaiáš 14 nám ponúka Luciferove pohnútky, ktoré predchádzali jeho pádu. Padol, pretože sa chcel vyvýšiť nad všetko stvorenie a dokonca sa chcel stať rovný Bohu. Izaiáš doslovne hovorí, že Lucifer chcel vystúpiť hore do neba, vyvýšiť svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadiť sa na vrch slávnostného zhromaždenia Božieho v najvzdialenejších krajoch severu, vystúpiť na výšiny oblakov a byť podobný Najvyššiemu. Tento plán, samozrejme, nemal šancu uspieť. Ezechiel 28 pokračuje ďalej a podáva ďalšie informácie.
Lucifer je tu opísaný ako model dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Pohyboval sa v Édene, bol pomazaným cherub zastierajúci, bol boh na svätom vrchu, dokonalý vo svojich cestách, až dokiaľ – sa nenašla na ňom neprávosť. Vtedy bol zvrhnutý, jeho vnútro sa naplnilo ukrutnosťou a jeho múdrosť sa skazila. Keď sa nad tým zamyslíme, tak vidíme, že Lucifer predstavoval vrchol Božieho stvorenia, bol úžasný, oplýval nadprirodzenými atribútmi a nič mu nechýbalo. Až dokiaľ... Toto je svojim spôsobom varovanie, nezáleží na tom, v akom životnom štádiu sa nachádzame, vždy si treba dávať pozor. Pretože náš pád nemusí byť ďaleko.
„Lebo nijakým činom neželie Bôh darov svojej milosti a svojho povolania.“ (Rim 11:29) Nie je jasné, či sa v tomto prípade jedná o univerzálny princíp. Z kontextu vidíme, že Pavol v tomto prípade hovorí o Izraeli a jeho predurčení. Boh si zo svojej dobrej vôle vyvolil Izraelský národ, dal im zasľúbenia a požehnania. Všetky tieto veci sú nezrušiteľné, aj keď Izrael zlyhal, nezmenil tým Božie Slovo.
V podstate celá táto kapitola listu Rimanom hovorí ako Izrael minul svoje povolanie, pričom však Boh stále stojí za svojim Slovom a s Izraelom neskončil. Pavol nám pripomína (verš 30), že aj my pohania sme v minulosti minuli Božie povolanie, ale to neodradilo Boha od toho, aby nám znovu a znovu nepreukázal Svoju milosť. Podobné platí aj pre Izrael, pretože Boh je dôkladný vo všetkom čo koná a hovorí.
Skutočná identita Dária z Daniela 5 je dodnes záhadou. Vieme, že v dobe keď Peržania obsadia Babylon má 62 rokov. Existuje niekoľko názorov o pravej identite Dária: - Ide o samotného Cýra. Pre starovek nie neobvyklé, že kráľ mal viacero mien. Možno bolo jedno z Cýrových mien aj Dárius, nakoniec aj on bol méd. Prečo by ale potom Daniel používal dve mená pre tú istú osobu?
Okrem toho nie je zmienka, že by sa Cýrus volal aj Dárius. - Ide o Dária z knihy Ezdráš a Nehemiáš. Z časového hľadiska to je vylúčené. - Ide o Gubaru, vodcu Cýrovej armády, ktorá dobyla Babylon. Ten však po pár mesiacoch zomiera, čo ho diskvalifikuje. - Astyages. Dedko Cýra, označovaný ako posledný kráľ Médov. V roku 550 pred Kr. Cýrus zbaví Astyagesa médskeho trónu, 9 rokov pred dobytím Babylona. Astyages zostáva na Cýrovom dvore a podľa Ktésia ho Cýrus učinil guvernérom Partskej časti impéria. Apokryfný prídavok (Bél a drak) ku knihe Daniel tvrdí, že kráľ Astyages bol predchodcom perzského kráľa Cýra. Bél a drak však zrejme nebude práve najdôveryhodnejší zdroj. - Kyaxarés II. Podľa Xenofóna, po Astyagovi zasadol na médsky trón Kyaxarés II., brat Cýrovej matky. On spolu s Cýrom v roku 539 pred Kr. dobyje Babylon.
Keďže je už starším prenechá trón Cýrovi a zároveň mu dá za manželku svoju dcéru. Cýrus mu však, ako svojmu miestokráľovi, ponechá vládu nad Babylonom. Kyaxarés II. po dvoch rokoch zomiera a vlády sa napokon ujme sám Cýrus. To všetko súhlasí s Danielovým opisom, problémom však je, že okrem Xenofóna sa už nikto iný o Kyaxarésovi nezmieňuje (ani Herodotos ani Ktésius), nie je teda vôbec isté, že existoval. Podľa Talmudu a Midrašu je méd Dárius stýko a svorok Cýra, čo by súhlasilo, je to však pravda alebo to prebrali od Xenofóna?
Boh miluje:
Symbol v podstate reprezentuje niečo iné, zvyčajne nejaká hmotná vec reprezentuje niečo duchovné. Symbol môže byť nadčasoví, môže poukazovať ako do budúcnosti, prítomnosti, tak do minulosti. V rôznych prípadoch môže mať rôznu interpretáciu. Napríklad semeno niekedy symbolizuje Božie slovo a niekedy synov kráľovstva.
Typ predstavuje prorocký symbolizmus. Zvyčajne poukazuje na budúcu vec. Napríklad Stará zmluva je plná predobrazov, ktoré hovoria o budúcom vykupiteľskom diele Krista, ktoré sa naplní až v Novej zmluve. Napríklad zvieracie obeti predpovedajú Kristovo obetné dielo.
V Novej zmluve vidíme, že Veľká noc je typ, prorocky poukazuje na vykupiteľskú obeť Pána Ježiša Krista. Príslušný príbeh je v Exodus 12-13. Tento typ však pozostáva z viacerých symbolov. Napríklad veľkonočný baránok je symbol Ježiša Krista. Krv baránka, ktorá prináša spasú je zase symbolom krvi Krista, ktorá prináša spásu.
Veľkonočný príbeh je plný symbolov, ktoré poukazujú na individuálnu stránku spasenia, nikto nemôže jesť baránka za druhého človeka alebo potrieť krvou cudzí dom. Každý musí jesť baránka sám za seba. Každý detail má svoj význam a vytvára komplexný systém, ktorý je v podstate nevyčerpateľný a preto tam človek dokáže objaviť nové veci aj keď to číta po stýkrát.
Existuje niekoľko znakov, ktoré nám pomôžu pochopiť filozofiu postmodernizmu. Tie zväčša protirečia biblickému svetonázoru. Kresťanstvo napríklad hovorí, že pravda pochádza od Boha, je absolútna a univerzálna. Ľudia sú večné bytosti, stvorené Bohom, sú však padlí a potrebujú spásu. Na druhej strane postmodernizmus tvrdí, že absolútna pravda neexistuje (čo je však samo osebe protirečenie), pravda je len produkt spoločnosti a každá spoločnosť má svoju pravdu. Ľudia sú dielom svojej spoločnosti a prostredia. Kresťanstvo tvrdí, že svet je Božím dielom, On vládne všetkému a zem daroval človeku, aby s ňou rozumne narábal. Rozum nám môže pomôcť nájsť pravdu, k tomu však potrebujeme vieru a zjavenie.
Postmodernizmus tvrdí, že život na zemi je veľmi krehký a s matkou zemou sa potrebujeme naučiť spolunažívať. Rozum, jazyk a myslenie sú produktom našej kultúry a so skutočnou pravdou nemajú nič spoločné.
Postmodernizmus popiera väčšinu oporných pilierov, na ktorých je vybudovaná západná kultúra. Všetky princípy, metódy alebo myšlienky, ktoré sú typické pre západnú kultúru pokladá za mylné a zastarané.
Táto filozofia v podstate tvrdí, že pravda sa nezhoduje so skutočnosťou, ako taká ani objektívne neexistuje, existuje len v našich mysliach. Odmieta všetky svetonázory, viery, filozofie či vedu, pretože skutočnosť sa nedá vysvetliť. Všetko čo človek vie, pokladá za relatívne a v podstate za nesprávne. Pravda je individuálna, vedomosť neistá a objektivitu pokladá za ilúziu.
Z týchto slov je jasné, že postmodernizmus popiera sám seba. Ak sa pravda nedá nájsť, potom je márne, aby sme sa zaoberali postmodernizmom, ktorý sa nám snaží ponúknuť pravdu, že žiadna pravda neexistuje. Aby tvrdenie, že pravda neexistuje bolo správne, musí pravda existovať, čo popiera samotné tvrdenie, že pravda nie je.
Matúš 13:10-12: „A pristúpili učeníci a povedali mu: Prečo im hovoríš v podobenstvách? A on odpovedal a riekol im“ Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale tamtým nie je dané. Lebo kto má, tomu bude daná, a rozhojní sa mu; ale kto nemá, od toho bude odňaté i to, čo má.“ Toto zrejme nie je odpoveď, ktorú by sme očakávali. Skôr by sme čakali, že Ježiš chce, aby každý, kto ho počuje porozumel čo hovorí. Dôvod prečo to takto je, nájdeme vo veršoch 13-17. Ježiš sa nesnaží na jednej strane skryť niečo pred určitými ľuďmi a na druhej to zjaviť len svojim špeciálnym vyvoleným obľúbencom. Nie, každý poslucháč je zodpovedný za to, aby jeho oči a uši boli otvorené.
Ak sme pozorní, tak nám Pán zverí viac, ak ale nedbáme na Jeho slovo, tak sa naše uši a oči zavrú a nič z toho nepochopíme. V predchádzajúcej kapitole čítame o incidente, ktorý ovplyvní spôsob, akým Ježiš vystupuje na verejnosti. Udalosti zachytené v Matúšovi 12 a 13 prebiehajú v jeden deň – v sobotu. Ježiš uzdravuje a slúži ľuďom, čo sa nepáči prítomným farizejom a zákonníkom. Tí začnú reptať a pohoršovať sa, v momente keď nazvú Krista Belzebúbom však prekročia hranicu.
Oba skutky sú vonkajšími znakmi. Obriezka je znakom zmluvy, ktorú uzavreli Hospodin a Abrahám. Ak by nebolo zmluvy, obriezka by bola zbytočná. Nikto sa nevie stať prostredníctvom obriezky zmluvnou stranou, iba vierou. Hospodin od Abraháma v tejto zmluve nič neočakáva, nedáva si žiadne podmienky, len sľubuje, že ho požehná a rozplodí. Jediné čo Abrahám môže spraviť je veriť a ako znak svojej viery sa obreže. Abrahám nebol vyvýšený, pretože sa obrezal, ale pretože uveril. Neskôr to však židia pomiešali a začali sa domnievať, že ak sú obrezaní, všetko je v poriadku.
Niečo podobné platí aj pre vodný krst. V Skutkoch 2:37-38 čítame: „A keď to počuli, boli hlboko dojatí, až do srdca, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, mužovia bratia? A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.“
Podobne sa vyjadril aj sám Ježiš v Markovi 16:15-16, najprv majú ľudia uveriť a potom sa na znak svojej viery pokrstiť. Podobný postup nájdeme aj v Skutkoch 2:41, 8:12, 8:36-38, 16:14-15. Poradie je jasné – viera a potom krst. Ak neveríme, krst nemá žiaden zmysel. Do Božieho kráľovstva sa nedá vkrstiť, ale narodiť skrze vieru. Žiaľ, podobne ako to pomiešali židia, pomiešali to aj kresťania.
Ani Pavol a ani ostatní apoštolovia neboli kresťania, pretože sa pokrstili ako deti, ale pretože uverili v Krista (a potom sa pokrstili). Podobne ani lotor, ktorý bol na kríži vedľa Krista sa nestihol pokrstiť a predsa mu Kristus sľúbil večný život. Prečo? Pretože uveril.
Divy a znamenia sú v Biblií neoddeliteľnou súčasťou Božej práce. Pavol na niekoľkých miestach zdôrazňuje, že kázal evanjelium v moci Ducha Svätého a v moci divov a zázrakov (Rim 15:28-19, Žid 2:4). Nakoniec veď celá kniha Skutkov apoštolov toto tvrdenie potvrdzuje.
Všade, kde sa učeníci Ježiša Krista dostali, tam kázali evanjelium sprevádzané divmi a zázrakmi (Sk 2:43, 5:12, 6:8, 15:12, 19:11) a podobne sú plné divov a zázrakov všetky štyri Evanjelia. Jedny z posledných slov, ktoré Ježiš vyslovil sú zaznamenané v Marekovi 16:15-20, tu Ježiš hovorí, že divy a zázraky budú sprevádzať tých, ktorí v neho uveria. Nikde v Biblií nečítame, že by toto zasľúbenie vzal Boh neskôr späť.
Samozrejme, na druhej strane vidíme (Mar 13:22, 2Tes 2:9), že podobné skutky dokáže napodobniť aj nepriateľ. Existujú teda dva duchovné zdroje divov a zázrakov, Boh alebo diabol. Na nás je, aby sme vedeli tento zdroj identifikovať.
Jedno z veľkých pozitív Konštantínovej vlády (jeden z rímskych cisárov) bolo nastolenie náboženskej slobody. Ustalo vraždenie kresťanov a tí sa konečne mohli voľne zhromažďovať a slobodne praktizovať svoje vierovyznanie. Toto však na druhej strane prinieslo nielen želané výsledky, ale aj negatívne.
Kresťanstvo sa zrazu stalo populárne, rímska ríša mu začala prejavovať svoje otvorené sympatie a byť kresťanom bolo otázkou spoločenského statusu. Ľudia sa tak nestávali kresťanmi, pretože by zažili Boží dotyk a úprimné obrátenie. Ku kresťanstvu ich skôr viedol pragmatizmus, vypočítavosť a zištné dôvody.
Treba pripomenúť fakt, že aj keď Cirkev získala oficiálne slobodu, neoficiálne sa však stala nástrojom v rukách cisára, ktorý bol jej skutočným vodcom. Prvým pápežom nebol apoštol Peter, ale cisár Konštantín. Postupne po páde rímskej ríše túto moc pomaly prevzali rímsky biskupi, ktorí sa neskôr začali nazývať pápežmi. Boj o moc a snaha o získanie politického vplyvu sú dedičstvom, ktoré za sebou ponechal Cirkvi práve Konštantín.
Príbeh popisuje Lukáš 4:16, Ježiš číta zo šesťdesiatej prvej kapitoly proroka Izaiáša, uprostred veršu dva sa však zastaví. Dôvodom je skutočnosť, že Izaiášovo posolstvo pozostáva v skutočnosti z dvoch časových úsekov. Prvá časť popisuje prvý príchod Krista, čas milosti a druhá časť popisuje druhý príchod, deň pomsty.
Počas prvého príchodu Kristus prichádza ako náš príbuzný vykupiteľ (obraz prevzatý z knihy Rút), ktorý má za úlohu vykúpiť svoj ľud – svoju nevestu. Pri druhom príchode však príde ako pomstiteľ krvi (to je podľa zákona ďalšia funkcia príbuzného vykupiteľa). Ježišova odmlka pri čítaní Izaiáša predstavuje časový úsek, ktorý je medzi prvým a druhým Kristovým príchodom, táto prestávka je spomínaná aj v Danielovi 9:26 a v Zjavení 15:5-6. Hodinky sú už dvetisíc rokov zastavené a trvá obdobie milosti.
Onedlho sa však znovu spustia a beda tým, ktorí premeškali deň spasenia, pretože sa blíži deň pomsty.
„Znám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Bárs by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst.“ (Zj 3:15-16) Jednou z Ježišových výčitiek je vlažnosť. Tento verš sa často interpretuje tak, že Pán hovorí, buď horúci alebo studený v zmysle postoja k Nemu. Táto interpretácia má však svoje úskalie. To, že ich Pán nabáda, aby Ho milovali v poriadku, prečo by ich však nabádal, aby Ho milovali alebo nemilovali?
Aby sme situáciu lepšie pochopili, treba povedať, že Laodícia sa nachádzala v blízkosti termálnych prameňov. Odtiaľ sa termálna voda privádzala do mesta. Premene však boli trochu ďalej, preto keď voda dorazila do mesta už nebola horúca, ale vlažná. Nedalo sa v nej teda kúpať, ale keďže bola vlažná nedala sa ani piť. Ľudia mali vzácnu vodu, ale tá bola v takom stave, že z nej nebol žiaden úžitok. Podobne to bolo aj s Laodícejským zborom, mysleli si, že majú všetko a nič nepotrebujú, že sú niečo mimoriadne, podobne ako termálna voda. Bola to však len ilúzia, pretože neplnili žiadnu funkciu a v skutočnosti boli podobní vlažnej minerálke, z ktorej keď sa človek napil, tak ju hneď vypľul.
Ani dnes to samozrejme nie je inak. Môžeme si namýšľať, že sme niečo výnimočné, že v sebe máme vodu života a že sme soľou zeme. Treba však pamätať na to, že vlažná voda sa vypľúva a soľ, ktorá stratí slanosť sa vyhadzuje. Nezáleží na tom, ako nazývame svoje zbory alebo čo si o sebe namýšľame. To, čo sa hodnotí sú naše skutky. Ak zlyhávame v uskutočňovaní Veľkého poslania, potrebujeme sa vrátiť späť ku kázaniu evanjelia a k počiatkom Božieho slova.
To, čo je tá pravá obeť definuje sám Pavol v liste Židom 9:26: „keďže by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou.“
Tou pravou a skutočnou obeťou je Ježiš Kristus. Aby mohli byť odpustené hriechy, treba obeť. Niekto musí zomrieť a na znak trestu vyliať svoju krv. Hriech si vyžaduje trest. A keďže to bol človek, ktorý zhrešil, tak to musel byť človek, ktorý aj zaplatí. Preto sa Kristus stal človekom.
V Starej zmluve nájdeme niekoľko druhov obetí: zápalnú obeť, obilnú obeť a liatu obeť. Okrem toho existuje aj pokojná obeť, obeť za hriech a obeť za prestúpenie. Niektoré obete sú dobrovoľné a nie sú vyžadované a ani nie sú obeťami za hriech. Skôr hovoria o sebevydaní toho, kto obetuje. Tieto obete sa však nemôžu prinášať, ak sa vopred neobetuje bitná obeť.
Podobne je to aj s nami, naše dobrovoľné obeti nemajú žiadnu váhu, ak by im nepredchádzala tá pravá bitná obeť Ježiša Krista. Keďže sme však už túto Kristovu obeť prijali, môžeme teraz Bohu prinášať naše dobrovoľné obeti, ktorých podobu Nová zmluva špecifikuje ako :
Napríklad v 2. knihe Kráľov 8:26 a v 2. knihe Paralipomenon 22:2 jedno protirečenie nájdeme. Na jednom mieste čítame, že kráľ Azachiáš mal 42 rokov, keď začal kraľovať v Judsku a na druhom, že mal 22 rokov. Už na prvý pohľad je číslo 42 nesprávne, pretože to by znamenalo, že by bol starší ako jeho otec, čo je samozrejme nezmysel. Chyba vznikla pri preklade textu, kedy sa vychádzalo z nesprávneho hebrejského textu, ktorý naproti gréckemu textu (Septuaginte) obsahuje nesprávny údaj 42.
Potom je tu aj nezrovnalosť s objemom tzv. medeného mora. 1. Kráľov 7:26 tvrdí, že jeho objem je 2000 batov, 2. Paralipomenon 4:5 zasa udáva 3000 batov a aby toho nebolo málo, keď si spravíme rýchly výpočet jeho objemu, tak nám vyjde niečo okolo 1000 batov (z udaných rozmerov nie je možné určiť presný objem, keďže chýba presná špecifikácia). Kde sa teda stala chyba? Keď si posvietime na hebrejský text, tak zistíme, že výraz (2Kr 7:26) preložený ako dva tisíc (eleph) znamená aj tisíc. Takže objem je teda tisíc. V 2. Paralipomenon zase výraz, ktorý je preložený ako tri, hebr. shalosh, môže znamenať aj často. Verš sa dá teda preložiť, že objem mora je často tisíc batov. Oba verše teda v skutočnosti udávajú správnu hodnotu – tisíc batov. Len treba trochu popracovať s pôvodnými textami. To, čo sa na prvý pohľad javí ako chyba sa niekedy môže zmeniť v malé pátracie dobrodružstvo po pravde.
Babylonská veža v prvom rade symbolizuje ľudskú túžbu po nezávislosti od Boha. Aj napriek jasnému príkazu, aby sa ľudia rozptýli po celej zemi, si ľudia zvolili pravý opak a urobili po svojom.
V Genezis 11:4 čítame o motívoch staviteľov: „A povedali: Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude sahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme.“
Namiesto, aby sa rozptýli po celej zemi, ľudia začali budovať mesto a vežu, ktorá mala siahať až do neba (symbol náboženskej nezávislosti), aby si učinili meno. To však bolo detinské, Boh zasiahol, aby ukázal, kto je Pánom, stavba sa prerušila a mená staviteľov (ktoré sa tak usilovne pokúšali zvečniť) upadli do zabudnutia. V starých židovských tradíciách (hlavne v targumoch a rabínskych komentároch) nájdeme názory, že veža mala slúžiť ako astrologický chrám. To nie je až také nepravdepodobné, keďže práve Babylon bol kolískou astrológie. Podľa týchto tradícií židovský zverokruh tzv. Mazzárot (Jób 38:32) slúžil ako protoevanjelium, ktoré Boh zveril prvým patriarchom (od Adama až po Noacha). Toto posolstvo (aj podľa Énochovej knihy) sa časom a zásluhou padlých anjelov zvrhlo v astrológiu. Podľa niektorých autorov je medzi astrológiou a padlými anjelmi priamy súvis (Biblia ich často nazýva hviezdami), pretože priamo pomocou astrológie sa im dostáva to, čo hľadajú – ľudské uctievanie. Spojitosť medzi astrológiou a babylonskou vežou by nebola prekvapujúca ani z pohľadu toho, že prakticky každý podobný monument (napr. pyramídy alebo podobné stavby) sú s astrológiou úzko späté. Tieto stavby sú postavené s tak veľkou presnosťou a s tak precíznou polohou voči nebeským telesám, že ešte dnes predstavovajú obrovský staviteľský problém.
Milovať Pána celou svojou silou sa dá pokladať za vonkajší prejav lásky, ktorá je v ľudskom srdci a mysli. Láska vždy začína v ľudskom srdci, pravá láska však ide ďalej a prostredníctvom skutkov vychádza zo srdca von. Na vonkajší prejav je potrebná práve sila. Ak v mojom srdci nie je žiadna láska, potom sú moje skutky bezcenné a všetko čo robím, je márne náboženstvo. Na druhej strane, ak hovorím, že milujem Pána a ignorujem Jeho slovo, tak vo mne niet žiadnej lásky. Prikázanie, budeš milovať svojho Pána celou svojou silou je práve o vonkajšom prejave lásky. Nakoniec práve tento akt je zrejme najlepším spôsobom ako merať lásku. V konečnom dôsledku nejde o veľké reči a gestá, ale o spôsob ako žijem svoj bežný každodenný život. Na čo venujem svoju energiu, prostriedky, peniaze alebo čas? Používam ich na Božie dielo a podporu Jeho cieľov alebo na svoje? Ide o podobný princíp ako v manželstve, nestačí ak budem svojej manželke rozprávať ako veľmi ju milujem a keď ma o niečo poprosí, tak poviem, nie, teraz sa mi nechce, ale vieš čo, milujem ťa. Toto nie je pravá láska. Milovať znamená použiť svoju silu a schopnosti, aj keď sa mi nechce, v prospech toho druhého. Niečo podobné nám odkazuje aj apoštol Ján vo svojom prvom liste 3:18:
„Moje dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“
Podobenstvo sa nachádza v evanjeliu Matúša 21:33-46.
Podobenstvo slúži na to, aby pomocou ilustrácie z každodenného života vykreslilo určitú hlbšiu duchovnú pravdu. Toto podobenstvo je o určitom majiteľovi vinice, ktorý vysadil novú vinicu, ohradil ju oplotením, zhotovil preše na hrozno a strážnu vežu. Teda nielenže bol daný človek vlastníkom, ale aj stvoriteľom. Následne vinicu prenajal nájomníkom, zrejme uzavreli aj nejakú nájomnú zmluvu, v ktorej sa vlastník zaviazal, že vinicu poskytne nájomcom a nájomcovia sa na oplátku zaviazali z vypestovanej úrody odvádzať vlastníkovi určitú časť.
Potom, keď prišiel pravý čas poslal vlastník svojich sluhov, aby priniesli patričný výnos. Sluhovia dostali od vlastníka vinice osobité poverenie a v jeho mene prichádzajú, aby splnili svoje poslanie.
Nájomcov sa ale z nepochopiteľných príčin zmocní šialenstvo a namiesto aby splnili svoju povinnosť a poskytli sluhom to, čo im právom náleží, ich zabijú. Tento scenár sa niekoľkokrát zopakuje. Nakoniec sa majiteľ vinice rozhodne, aj napriek tomu, že vie akí krvilační sú nájomcovia, že pošle svojho syna. Ani to však nájomcov neodradí, aby prestali so svojim šialenstvom. Majiteľovho syna (a tým pádom ich vlastného nadriadeného!) chladnokrvne zavraždia. Dokonca sú tak hlúpi, že si myslia, že teraz už bude vinica patriť len im.
Aby sme pochopili plný význam toho, čo Ježiš hovorí, je dôležité si uvedomiť, že Ježiš hovorí toto podobenstvo počas posledného týždňa pred svojim ukrižovaním. Pred chvíľou triumfálne vstúpil do Jeruzalemu, vyčistil chrám a učil ľud, ktorý ho ochotne počúval, s výnimkou jednej skupiny ľudí. Farizeji a zákonníci Ním pohŕdali, neprestajne sa Ho pokúšali zdiskreditovať a znemožniť, samozrejme neúspešne. Práve oni sú tými nájomcami z Ježišovho podobenstva, ktorí sa dohodli, že ho zabijú. Ježiš im ukazuje (pričom používa ich vlastnú Tóru, že On je Syn Boží, kameň, ktorý stavitelia zavrhli), že ak sa oni rozhodli, že budú ignorovať svoje záväzky, Boh od nich vezme kráľovstvo Božie a dá ho inému národu (svätému národu, 1Pet 2:9-10). Vinica v tomto podobenstve symbolizuje Izrael, zmluvný národ. Vinica však nepatrí nájomníkom (farizejom), ale vlastníkovi (Bohu). Vinica, Izrael má teda výnimočnú pozíciu z Božej milosti. Táto milosť však bude odobraná a daná inému. Božie kráľovstvo patrí Bohu a nie náboženským skupinám, On určuje podmienky, nie nájomníci. Sluhovia sú v tomto prípade starozmluvní proroci, ktorých židia odmietli a zabili. Syn majiteľa je Ježiš.
2. Korinťanom 5:21:
„Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravedlivosťou Božou v ňom.“
Slovo lebo poukazuje na zámer, dôvodom toho, že sa stal Ježiš hriechom je, aby sme sa my mohli stať spravodlivosťou Božou. Kvôli tomu sa musela zaplatiť tá najvyššia cena a muselo sa stať nemysliteľné, jednorodený Boží Syn sa stal človekom a musel trpieť a zomrieť namiesto nás. Ten Svätý, ktorý nepoznal žiadneho hriechu, musel na seba vziať hriechy mnohých. Musel byť trestaný ako priestupník zákona, ako vinník hodný najvyššieho trestu, nie preto, že by si to zaslúžil, ale kvôli našim hriechom. Tak ako mu bol pripočítaný náš hriech, tak nám bola pripočítaná Jeho spravodlivosť. To je milosť Božia zjavená v osobe Pána Ježiša Krista. Nemusel, ale chcel.
Oba verš obsahujú rovnaký matematický vzorec: číselná hodnota písmen (hebrejské aj grécke písmena sú zároveň aj čísla) verša vynásobená ich súčinom a vydelená súčinom číselnej hodnoty slov a súčinom slov sa rovná, v prípade Gen 1:1 hodnote 3,1416 a v prípade Ján 1:1, hodnote 2,7183.
Prvá hodnota je hodnota p, zaokrúhlená na štyri desatinné čísla a druhá hodnota je e, Eulerova konštanta, tak isto zaokrúhlená na štyri desatinné miesta. Tak ako sú výnimočné oba verše, ktoré vytvarujú pár, ktorý v Biblií nemá obdobu, tak sú výnimočné aj obe bezrozmerné iracionálne konštanty, ktoré vytvárajú dokonalý pár. Jeden incident sa dá považovať za náhodu, dva rovnaké incidenty svedčia o zámere. Aj keď v prípade Mojžiša by sa dalo uvažovať o zámere, ako človek vyučený egyptskej múdrosti vedel čo 3,14 znamená. V prípade Jána je to však vylúčené, Eulerova konštanta bola objavená až v 17. storočí po Kr. Neboli to teda Mojžiš alebo Ján, ktorí by do daných veršov vložili daný vzorec, bol to skutočný autor daných slov – Duch Svätý.
V Matúšovi 5:44-45 nám Ježiš poskytuje jednoznačnú odpoveď:
„Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravedlivých aj na nespravedlivých.“
Je to teda celkom jasné. Kresťania majú svojich nepriateľov milovať a modliť sa za nich. Inými slovami majú sa k nim správať rovnako ako ku svojim priateľom. Zaslúžia si to? Určite nie, rovnako, ako si my nezaslúžime, aby nás miloval Boh. On nás však predsa miluje a tak nám ide príkladom.
„Lebo ak vtedy, keď sme boli nepriateľmi, boli sme smierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tak je o mnoho istejšie, že súc smierení budeme spasení jeho životom.“ (Rimanom 5:10)
Existuje niekoľko rôznych interpretácií. Výraz je podobný viacerým hebrejským koreňom. Jeden znamená On ochráni, ďalší znamená päta či chytrák, podrazák, osoba, ktorá potkne druhých. Každý z týchto výrazov sa svojim spôsobom vzťahuje na Jakobov život. Pán ho často ochraňuje (Gen 31:24), neublížil mu Lában, Ezav a ani obyvatelia Kanaánu. Ďalšou z Jakobových charakteristických čŕt, bolo umenie prekabátiť druhých a vyviaznuť (relatívne) bez ujmy. Vždy sa nejako vynašiel. Dvakrát podviedol svojho brata, potom aj svojho otca a v skutočnosti aj všetkých, ktorí sa mu dostali do cesty. Žiaľ, túto črtu zdedili aj jeho synovia. Práve táto vlastnosť mu však priniesla mnohé trápenie. Preto ho Pán musel naučiť, aby sa nespoliehal na vlastnú silu a vynaliezavosť, ale na Neho. Jakob vyhral svoj slávny boj v momente, keď prišiel na koniec svojich, keď nedokázal bojovať. Zvíťazil v bode, keď jediné čo mohol spraviť, bolo hodiť sa do náručia svojho súpera a prosiť o Božie požehnanie.
Nebolo by úžasné, keby sa teraz za nás prihováral Mojžiš, Samuel alebo Daniel? Každý z týchto mužov mal z Bohom jedinečný vzťah, keď sa modlili, tak Boh konal. Na druhej strane, aj oni boli len ľudia. Niekedy sa možno zabudli modliť, niekedy im v tom bránila choroba, niekedy mali možno zlú náladu a možno sa im nechcelo. Nakoniec však aj tak zomreli a ich modlitby utíchli. Ježiš je však viac ako len človek, On sa dokáže modliť za každého jedného človeka, nikdy na modlitbu nezabúda, nechodí na dovolenky, nikdy nie je chorý ani neupadá do zlých nálad či neochoty sa modliť. Dokonca je pred Otcom vždy vítaný a vždy prijatý. Ak je niekto, koho Boh vždy príjme a vypočuje, tak to je Ježiš. Ak existuje niekto, kto nás dokáže pochopiť a rozumieť nám, tak je to Ježiš. Ježiš je teda tá ideálna osoba, ktorá by sa za nás mala modliť, dobrá správa je, že Ježiš teraz robí presne to – modlí sa za nás. Cítiš sa opustený a svetom zabudnutý? Ako keby sa nikto nezaujímal, čím prechádzaš? No, Ježiš sa za Teba modlí práve v tomto okamihu. Nie je to úžasné?!
Narazej znamená oddelený, v tomto kontexte oddelený pre Boha. V Novej Zmluve čítame, že my kresťania sme tiež oddelení. „cirkvi Božej, ktorá je v Korinte, posväteným v Kristu Ježišovi, povolaným svätým, so všetkými, ktorí vzývajú meno našeho Pána Ježiša Krista na každom mieste, ich aj našom:“ (1.Kor 1:2). Svätí a oddelení znamená presne to isté. „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla,“ (1.Pet 2:9). Ako kresťania aj my sme oddelení pre Boha a oddelení od hriechu a od sveta.
Podľa jednej z definícií je Prisca Theologia náboženské učenie, ktoré verí, že existuje jednotná teológia, ktorá prechádza všetkými svetovými náboženstvami. Túto teológiu dal Boh ľuďom niekedy na úsvite ľudských dejín. Ide v podstate o filozofický koncept, ktorý tvrdí, že všetky svetové náboženstvá majú v sebe obsiahnutú určitú univerzálnu pravdu. Všetky náboženstva, či už je to kresťanstvo, islam, hinduizmus a podobne, sú v základe len variáciou univerzálnej pravdy. Nezáleží na tom, že tieto náboženstvá sú absolútne odlišné a protichodné, to je len následok rôznych kultúr a epoch. Nezáleží teda na tom, v čo človek verí, veď má aj tak vždy pravdu. Konečný cieľom je osvietenie a modifikácia ľudskej existencie.
Monizmus tvrdí, že existuje jeden boh, ktorý sa zjavuje v rôznych náboženských tradíciách. Môžeme ho nazvať Boh, Príroda či inak, jemu to nevadí. Do tohto spektra sa radia stoici, deisti, pandeisti a prekvapivo aj niektorí „liberálni kresťania“. Človek teda môže veriť v čo chce a pokúšať sa s tým spojiť.
Alchýmia je dnes už síce hudbou minulosti a spája sa s rôznymi romantickými predstavami, ale aj keď sa považuje za predchodcu chémie a medicíny, predsa sa líši od modernej vedy. Vo svojom prístupe a praktikách je neoddeliteľne spojená s mytológiou, náboženstvom a mysticizmom. Snaha premeniť kov na zlato je samozrejme naivná, alchýmia však túto premenu vidí aj v mystickom svetle. V duchovnej rovine tento číro materiálny úkon predstavuje symbol vnútornej transformácie, očistenia a zdokonalenia alebo inak povedané ezoterickú alchýmiu. Alchymisti zdôrazňovali duchovné poslanie svojej práce – premenu ľudskej duše. Transformácia ľudskej slabosti a nedokonalosti v niečo dokonalé, nadpozemské, večné bol konečný cieľ, k tomu mala napomôcť skrytá duchovná moc a pravda, symbolizovaná kameňom mudrcov.
Gnosticizmus nasleduje štruktúru predchádzajúcich filozofií. Ide o učenie, ktoré tvrdí, že len dosiahnutím poznania (ezoterické alebo intuitívne poznanie) sa dá zachrániť dušu z prízemného, materiálneho sveta. Ľudstvu teda niečo chýba, poznanie, osvietenie, ktoré by malo nejako dosiahnuť.
Všetky vymenované smery majú niečo spoločné. Túžbu po poznaní, osvietení, prekročiť ľudské hranice a stať sa bohom. Toto je z najstarších a najsilnejších túžob ľudstva. Už od záhrady Eden (Genezis 3:5) sa ľudia pokúšajú byť ako Boh. K dokonalosti vedie iná cesta, Ježiš Kristus, len On nás môže učiniť „svätých, bezvadných a bezúhonných“ (Kol 1:22).
Makrokód je kód, ktorý reprezentuje väčší systém, svojim spôsobom ide o predobraz budúcich vecí. Predobrazy nájdeme aj v samotnej Biblií. Ide o časti Písma, ktoré myšlienkovo presahujú dejoví rámec, v ktorom sa daná udalosť odohráva.
„Tedy nech vás nikto nesúdi pre pokrm alebo nápoj alebo pre nejaký sviatok alebo novmesiac alebo pre soboty, čo všetko je tôňou budúcich vecí, ale telo je Kristovo.“ Kološanom 2:16-17
Teda aj Biblií sa nachádzajú rituály, udalosti či inštrukcie, ktoré hovoria viac ako len to, čo je obsiahnuté v konkrétnom príbehu. Sú tam makrokódy, ktoré sú tôňou, predobrazom, budúcich vecí. Takýmito predobrazmi sú napríklad obetovanie Izáka (Gen 22), medený had, vychvátenie Énocha, Rút a jej výkupník, Mojžišov stánok či Šalamúnov chrám. Prečo Boh žiadal Abraháma, aby obetoval Izáka? Veď predsa poznal jeho srdce a vedel ako sa zachová. Aký zmysel mal medený had? Na čo taká námaha, Boh mohol uzdraviť Izrael aj priamo. Prečo Énoch a Eliáš nezomreli ako ostatní ľudia? Prečo nám kniha Exodus ponúka taký vyčerpávajúci popis Mojžišovho stánku? Verím, že odpoveď znie, pretože sú tôňou vecí, ktoré majú prísť. Každá z týchto udalostí poukazuje na hlavnú tému Biblie a celej ľudskej histórie – na osobu Ježiša Krista a na Jeho vykupiteľské dielo. Vykúpenie je najväčším Božím dielom a tomuto fenoménu je zasvätená celá Biblia, posolstvo vykúpenia je preto logicky vtkané do každej strany a do každé príbehu Biblie.
Už prvom verši tejto kapitoly čítame: „Ktože to ide z Edoma, v zabrotenom rúchu z Bocry? Ten nádherný vo svojom rúchu, ktorý tak hrdo kráča vo množstve svojej sily? Ja som, ktorý hovorím v spravedlivosti, hojný zachrániť.“ Je zrejmé, že tento verš hovorí o Ježišovi Kristovi. Veď predsa slovo zachrániť, spasiť je obsiahnuté v mene Ježiš (Jehošua). Prečo však prichádza z jordánskej Bocri? A jeho rúcho je krvavé. „Prečo je tvoje rúcho červené a prečo tvoj odev ako odev toho, ktorý šliape v lise? Čereň som šliapal, sám, a nebolo nikoho so mnou z národov; pošliapal som ich vo svojom hneve a zdeptal som ich vo svojej prchlivosti, až ich krv striekala na môj odev, a zapľuhavil som všetko svoje rúcho. Pretože bol deň pomsty v mojom srdci, a rok mojich vykúpených prišiel“ (Iz 63:2-4) Tento eschatologický obraz sa zhoduje s pasážou z knihy Zjavenia 14:15-30 a 19:15. Prečo je však Ježiš v Jordánsku a nie na Olivovej hore či v Armagedone? Predsa tam by sa mal vrátiť pri svojom druhom príchode. Je možné, že ešte pred tým ako sa Kristus objaví na Olivovom vrchu, objaví sa v Jordánsku, kde zachráni svoj ľud? Podľa Hozeáša 5:15 Izrael musí najprv prijať svojho Mesiáša, až potom sa môže uskutočniť jeho druhý príchod. Preto Izaiáš 63 pokračuje ďalej: „A povedal: Veď sú mojím ľudom, synovia sú, neoklamú, a bol im spasiteľom. V každom ich súžení mal aj on súženie, a anjel jeho tvári ich ochraňoval. Vo svojej láske a vo svojej ľútosti ich on vykúpil a pestoval ich a nosil ich po všetky dni veku“ (Iz 63:8-9)
Trest smrti sa v Biblií po prvýkrát objavuje v Genezis 9:5-6. Teda ešte pred Mojžišovým zákonom (Numeri 35:31-33). Trest smrti sa však neobjavuje len v Starej zmluve. V liste Rimanom, v kapitole 13 ho potvrdzuje aj Pavol. Nemôžeme teda povedať, že by bol trest smrti nebiblický. Biblia zakazuje vraždu, ale nie trest smrti. Samozrejme trest smrti patrí do kompetencií štátnych orgánov a nie jednotlivcov. Nejde teda o odplatu, pomstu ale o trest. Trest smrti je teda správny a dobrý, rovnako ako Mojžišov zákon, problém však spočíva v ľudskej slabosti. Už počas komunizmu sme mohli vidieť ako je ľahké zákon zneužiť a použiť na nespravodlivé ciele. To však neznamená, že by bol trest smrti zlý, len môže byť ľahko zneužitý.
Rimanom 14:10-12:
„Lebo sa všetci postavíme pred súdnou stolicou Kristovou. Lebo je napísané: Jako že ja žijem, tak isté je, hovorí Pán, že mne sa skloní každé koleno, a každý jazyk bude oslavovať Boha. Tak tedy jeden každý z nás dá sám za seba Bohu počet.“
Aj keď je každý, kto prijal Krista ospravedlnený, predsa každý kresťan jedného dňa bude stáť pred súdnou stolicou Kristovou a bude sa musieť zodpovedať za svoje skutky a diela. Výsledkom bude to, čo popisuje Pavol v liste Korinťanom:
„Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé.“ 2. Korinťanom 5:10
Je zrejmé, že Pavol hovorí o kresťanoch. Nehovorí o tom, že niektorí ľudia budú ospravedlnení alebo zatratení. Každý, kto prijal Krista je ospravedlnený a jeho hriechy sú zmazané (1. Ján 1:9). Tento súd, spomenutý aj v 1. Korinťanoch 3:11-15, je o odmenách. Každý je zachránený, ale niektorí dostanú odmeny a niektorí ľudia odmeny nedostanú. Podobné pravdy zjavuje Ježiš v podobenstvách v Matúšovi 25:14-30 a Lukášovi 19:11-27. Jeho slová sú jasné, každý z nás dostal určitý dar, ktorý má používať a za ktorý je aj zodpovedný. Tí, ktorí budú poslušní a zverené dary rozhojnia dostanú odmenu, tí, ktorí sa na to „vykašlú“ stratia aj to, čo dostali. Večný život je dar a je zadarmo, naše postavenie v Božom kráľovstve však závisí od toho, ako sme používali to, čo nám Boh zveril. Tí, ktorí žijú ako keby na tejto zemi nemali žiadne poslanie a starajú sa len sami o seba, pričom očakávajú, že v nebi čakajú len na ich príchod, môžu byť v nebi mierne sklamaní.
Túto zaujímavú myšlienku vyslovil Sokrates a prekvapivo trafil klinec po hlavičke. Nato, aby Boh mohol odpustiť hriech je potrebný precedens. Boh nemôže odpustiť hriech pretože by to chcel, to by bolo nespravodlivé. Hriech sa nedá odčiniť a trest čaká na každého človeka. Preto musel Boh poslať Svojho Syna, aby vzal tento trest na seba. Jedinou záchranou ľudstva je prijatie Ježišovho diela na kríži a výmena našich hriechov za Jeho spravodlivosť. Toto riešenie Sokratesa zrejme nenapadlo. Nanešťastie, táto pravda je pred mnohými ľuďmi skrytá dodnes. Mnohí sa pokúšajú problém vyriešiť pomocou dobrých skutkov, náboženských rituálov a aktivít. To však nestačí, návšteva kostola, modlitba, pôst, charita alebo členstvo v nejakom kolektíve je málo na odpustenie hriechov. Všetci sme Bohu dlžní a tento dlh je nad naše možnosti. Jediné východisko je prijatie Jeho milosti.
„ktorí sú Izraeliti, ktorých je synovstvo i sláva i smluvy i zákonodarstvo i svätoslužba i zasľúbenia, ktorých sú otcovia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým, Bôh, požehnaný na veky. Ameň“ Rimanom 9:4-5.
Židia, ako jediný národ majú pred Bohom výnimočné postavenie. Žiaden iný národ to o sebe nemôže povedať.
„Lebo ty si svätý ľud Hospodinovi, svojmu Bohu. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Bôh, aby si mu bol ľudom zvláštneho vlastníctva nad všetky národy, ktoré sú na tvári zeme. Nie preto, že by vás bolo viac ako ktoréhokoľvek iného národa, priľnul k vám Hospodin a vyvolil si vás, lebo vás bolo menej od všetkých iných národov. Ale preto, že vás miloval Hospodin a že zachoval prísahu, ktorú prisahal vašim otcom, vyviedol vás Hospodin silnou rukou a vyslobodil ťa z domu sluhov, z ruky faraona, egyptského kráľa.“ Deutornomium 7:6-8
Sú len dve dôvody prečo si Boh vybral práve Izrael:
Keďže Biblia neuvádza ich mená, otázka sa nedá jednoznačne zodpovedať. Vieme, že ide o dve osoby. Sú nazvaní dve olivy a dva svietniky, ktoré sú pred Bohom. To je citácia z knihy Zachariáš. Ak by sme to teda voľne parafrázovali, tieto dve osoby sú v období proroka Zachariáša u Boha, v čase Jánovho Zjavenia sú na zemi, sú zabití, potom vzkriesení a nakoniec vystúpia do neba. Čiže by to mohli byť starozmluvné osoby, ktoré majú smrteľné telo. To by pasovalo na Énocha, Eliáša a Mojžiša.
Dvoch z nich dokonca Malachiáš uvádza v súvislosti s poslednými časmi (Mal 4:4-5). Skutky, ktoré konajú dvaja svedkovia v Zjavení 11 sú zase identické s Mojžišovými a Eliášovými zázrakmi. Nie je teda vylúčené, že ide o Mojžiša a Eliáša. Služba oboch Božích mužov bola svojim spôsobom predčasne ukončená. Mojžiš zomrel pred hranicami zasľúbenej zeme a Eliáš to „zabalil“, keď Izrael odmietol nasledovať Boha aj napriek fiasku Bálových prorokov na hore Karmel. V Židom 9:27 sa síce píše, že ľudia zomierajú len raz, teda Mojžiš by bol z tohto hľadiska diskvalifikovaný, na druhej strane tú máme Lazara, syna Naimskej vdovy, Dorkas a mnohých iných, ktorí zomreli viackrát.
Synovia Boží, hebr. Bene HaElohim. Tento výraz sa nachádza v knihe Jób 1:6, 2:1 a 38:7 a aj na začiatku šiestej kapitoly Genezis. Z týchto veršov vidíme, že sa jedná o anjelské bytosti. Podobná interpretácia sa nachádza aj v židovskej literatúre ako Onkelov targum, Jonatánov targum, v rabínskych spisoch Rašiho, Maimonidesa a iných.
Inak v Starej zmluve nikde nečítame, že by nejaký človek bol nazvaný syn Boží. V Novej zmluve je to inak. „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno;“ (Ján 1:12) Teda každý, kto prijal Ježiša Krista je syn alebo dcéra Božia.
Septuaginta je grécky preklad toho, čo by sme nazvali Stará zmluva. Preklad vznikol na podnet Ptolemaja II. niekedy behom tretieho storočia pred Kristom. Prekladom bolo poverených 72 vybraných židovských učencov. Zo slova 70 pochádza aj názvom septuaginta. Preklad mal jednako slúžiť ako prídavok do slávnej alexandrijskej knižnice, ale aj ako pomôcka pre židov, ktorých znalosť hebrejčiny bola nedostatočná na čítanie hebrejských textov. Preklad sa používal do roku 91-92 kedy židovský snem v Jamnií odstúpil od používania septuaginty, z dôvodov toho, že ju používali aj kresťania. Novozmluvné citáty Starej zmluvy pochádzajú práve zo septuaginty.
V Jeremiášovej knihe nájdeme hneď tri miesta, ktoré obsahujú strašidelné slová. Boh hovorí Jeremiášovi, už stačilo, pohár pretiekol a modlitby (ohľadom záchrany Judského kráľovstva) viac nebudú vypočuté.
„A odvrhnem vás preč od svojej tvári jako som odvrhol všetkých vašich bratov, všetko semeno Efraimovo. A ty sa nemodli za tento ľud ani nepozdvihuj za nich prosebného kriku a modlitby ani nedobíjaj do mňa, lebo ťa nevyslyším.“ Jeremiáš 7:15-16
„Preto takto hovorí Hospodin: Hľa, uvediem na nich zlé, z ktorého nebudú môcť vyjsť a budú kričať na mňa, ale nebudem počúvať na nich. A ty sa nemodli za tento ľud ani nepozdvihuj za nich kriku ani modlitby, lebo nevyslyším, a to v čase, keď budú volať ku mne pre svoje zlé.“ Jeremiáš 11:11,14
„Potom mi riekol Hospodin: Nemodli sa za tento ľud na jeho dobré. Keď sa budú postiť, nebudem počúvať na ich krik, a keď budú obetovať zápalnú obeť a obilnú obeť, nebudem mať v nich záľuby, ale ich zničím mečom, hladom a morom.“ Jeremiáš 14:11-12
Okolo roku 600 pr. Kr. narazilo Judské kráľovstvo až na samotné dno. Dlhú dobu žil judský národ bezbožným spôsobom a teraz Boh hovorí, stačí, čas trpezlivosti a vyčkávania pominul. Aj keby sa začali modliť, je neskoro, Jeruzalem padne a ľud pôjde do zajatia. Dôvody sú jasné, Judsko odvrhlo Božích prorokov a Božie varovania, nestaralo sa o zmluvu, ktorú malo s Hospodinom, Boh ich teda necháva ísť vlastnou cestou. Zrejme jedným z najhorších momentov, ktoré môže človek zažiť, je chvíľa, keď Boh povie, je koniec a človek nie je pripravený na dôsledky. Niečo podobné zažil Izrael v Kadeš Barneji, Boh ich zázračne vyviedol z Egypta, ukazoval im veľké zázraky a divy a predsa, keď nastal okamih prekročiť hranice zasľúbenej zeme Izrael zaváhal. Aj napriek všetkým uisteniam, že Boh bude s nimi, Izrael zapochyboval a odmietol veriť. Myslím si, že odmietnuť veriť Bohu je zrejme najväčší hriech, ktorého sa človek môže dopustiť. Príde deň, kedy sa bude každý z nás zodpovedať za to, či uveril v Syna Božieho alebo nie. V tej chvíli však už nebude možnosť nápravy alebo zmeny. Bude to rovnaké ako v časoch Jeremiáša, čas vypršal, Boh prichádza. Si pripravený mu čeliť?
„A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravedlivosť.“ Genezis 15:6 Abrahám bol ospravedlnený ešte pred vydaním Mojžišovho zákona, dokonca ešte predtým ako bol obrezaný (a stal sa židom). Z tohto poradia vecí vyplýva, že človek je ospravedlnený aj bez naplnenia zákona. To je v rozpore s tým, čo si mysleli neskôr (v dobe apoštola Pavla) židia. Oni videli zákon ako jediný prostriedok k spáse. Vidíme však, že to čo človek potrebuje k svojej spáse je viera. Abrahám sa nemal moc na čo spoliehať, vykonal síce úžasné veci, ale v mnohých aj sklamal. Určite nedosiahol stavu dokonalosti a ani nenaplnil dokonalý Boží zákon. Ale veď ani nemusel, on spravil niečo viac, uveril. Nikto nedokáže pridať k tomu, čo vykonal Kristus na Golgotskom kríži, ani Abrahám. Stačí len veriť v Ježiša Krista a v Jeho spasiteľné dielo.
Ak pod mimozemšťanmi rozumieme bytosti obývajúce planéty v našom vesmíre, v tom prípade môžeme vylúčiť z tejto kategórie anjelov, padlých anjelov a iné duchovné bytosti, tak zrejme nie. Biblia sa zmieňuje len o ľuďoch, ktorí obývajú Zem. O obyvateľoch iných planét sa nezmieňuje a všetkých ľudí dokonca redukuje na potomkov Adama.
„Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom.“ 1.Korinťanom 15:45
Prvým človekom je teda Adam a okrem neho už nebol stvorený žiaden iný človek, či už na Zemi alebo mimo nej. Ďalším argumentom proti existencií mimozemských civilizácií je problém hriechu a smrti. Skrze Adamov pád prišla smrť na celé stvorenie (teda aj na potencionálnych mimozemšťanov). Ak by teda mimozemšťania existovali, mali by vážny problém. Nie vlastnou vinou musia jedného dňa zomrieť a ich civilizácia musí zaniknúť v momente kedy bude zničený celý vesmír. Keďže nie sú potomkami Adama, nemôžu byť ani spasení, pretože Ježiš prišiel ako druhý Adam, aby vykúpil Adamovu rasu a nie potomkov E.T.-ho. Okrem toho Ján 3:16 hovorí, že tak Boh miloval svet. Nie svety. Na druhej strane treba uznať, že sa okolo nás dejú čudné veci a vo svete sa zjavujú čudné bytosti, myslím si však, že sa nejedná o obyvateľov cudzích planét, ale o obyvateľov duchovného sveta, ktorí sa snažia zviesť ľudí, a aby som citoval Krista, ak je to možné, tak aj vyvolených.
Nevera a neposlušnosť.
„Potom riekol Hospodin Mojžišovi a Áronovi: Preto, že ste mi neverili, aby ste ma boli posvätili pred očami synov Izraelových, preto nevovediete tohoto shromaždenia do zeme, ktorú som im dal.“ Numeri 20:12
V Numeri 20:8 dostal Mojžiš jasné inštrukcie:
„Vezmi palicu a shromaždi obec, ty aj Áron, tvoj brat, a budete hovoriť skale pred ich očami, a skala vydá svoju vodu. A vyvedieš im vodu zo skaly a napojíš obec aj ich dobytok.“
Mal vziať palicu a hovoriť k skale, nič viac, nič menej. Mojžiš však spravil niečo iné. „A Mojžiš a Áron shromaždili shromaždenie pred skalu, a povedal im: Nože vy buriči, počujte! Či vám azda z tejto skaly vyvedieme vodu? A Mojžiš pozdvihnul svoju ruku a dvakrát uderil skalu svojou palicou, a vyšly mnohé vody, a pila obec aj ich dobytok.“ Numeri 20:10-11 Tento malý hlúpy incident ho vyšiel draho. Rozkaz bol taký jednoduchý, vezmi palicu, zhromaždi ľud a hovor ku skale. Mojžiš si ho však trošku upravil a za svoju svojvôľu draho pykal. Prispôsobovať si Božie Slovo sa nikdy neoplatí. Tento príbeh má aj trošku hlbší význam, v Liste Korinťanom nám Pavol hovorí, že tou skalou bol Kristus (1Kor 10:4). Kristus trpel len raz, rovnako mala byť aj skala na púšti udretá len raz, a to konkrétne v Refidíme (Exodus 17:5-6). V Kádeši bolo treba ku skale len prehovoriť, pretože teraz Kristus dáva piť z vody života každému, kto ho prosí. Už netreba ďalšej obete. To si však Mojžiš neuvedomoval.
Amilenializmus je odmietnutie myšlienky, že jedného dňa sa objaví Kristus, ktorý na Zemi ustanoví pozemské tisícročné kráľovstvo. Amilenializmus predpokladá, že tisícročné kráľovstvo spomenuté v 20. kapitole knihy Zjavenia je len symbol. Tisícročné kráľovstvo sa chápe ako vek Cirkvi, ktorý začal na Letnice a pokračuje až do dnešného dňa. Kristova vláda je duchovnej povahy a skončí pri druhom príchode Krista. Vtedy sa odohrá posledný súd a Kristus započne svoju večnú vládu. Amilemializmus teda tvrdí, že milénium je symbol Kristovej duchovnej vlády a nie skutočné pozemské tisícročné Božie kráľovstvo na zemi. To je trochu v rozpore z tvrdením Zjavenia 5:9-10:
„a spievali novú pieseň a hovorili: Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a vykúpil si nás Bohu svojou krvou z každého pokolenia a z každého jazyka, ľudu a národa a učinil si nás našemu Bohu kráľmi a kňazmi, a budeme kraľovať na zemi.“ V tomto prípade vidíme, že vykúpení Boží sa tešia, že budú vládnuť na zemi. Teda niekedy v budúcnosti (keďže nemôžeme povedať, že by taký okamih už nastal) sa tak stane. Popis fyzického Božieho kráľovstva nájdeme aj v Danielovi 2:35,44:
„Vtedy bolo razom rozdrvené železo, hlina, meď, striebro i zlato, a bolo to jako plevy z humna letného času, a odniesol to vietor tak, že sa tomu nenašlo nikde miesta, a kameň, ktorý uderil obraz, stal sa velikým vrchom a naplnil celú zem. A za dní tých kráľov ustaví Bôh nebies kráľovstvo, ktoré nebude zkazené nikdy až na veky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až na veky.“
Myslím, že ani toto proroctvo sa ešte nenaplnilo. Zem je síce naplnená všeličím, ale určite nie Božím kráľovstvom. Myslím si však, že hlavným kritériom definície tisícročného kráľovstva je samotná Biblia. V Zjavení 20:2-3 čítame, že počas tohto obdobia bude satan zviazaný. To, že tomu momentálne, tak nie je, nás utvrdzujú slova Novej zmluvy.
„Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral,“ 1. Peter 5:8
„Nič sa neboj toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol uvrhne niektorých z vás do žalára, aby ste boli zkúsení, a budete mať súženie desať dní. Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života.“ Zjavenie 2:10
Teda ani samotní autori Novej zmluvy nevedia o tom, že bol Satan už zviazaný. Práve naopak, povzbudzujú nás, aby sme sa mu nepoddávali.
Zrejme najväčším problémom amilenializmu je, že sa snaží o symbolický výklad proroctiev a jednotlivých kníh Biblie. Kto však rozhodne, čo treba brať vážne a čo len symbolicky?
Niekedy na prelome prvého a druhého storočia napísal Justýn, že verí v tisícročné kráľovstvo, ale sú aj mnohí úprimní kresťania, ktorí tomu neveria.
Neskôr sa na scéne objavil Klement z Alexandrie a Origenéz, ktorí myšlienku tisícročného kráľovstva odmietli. Trvali na tom, že Jánovo Zjavenie treba chápať alegoricky a že ho vlastne ani Ján nenapísal. Obaja učenci, ako aj alexandrijská škola, bola hlboko ovplyvnená neoplatonizmom a dualizmom.Potom ako sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom, sa stal amilenializmus oficiálnym učením Cirkvi. Ďalej ho rozvinul Augustín, osvojila si ho aj reformácia. Kalvín dokonca prehlásil tisícročné kráľovstvo za fikciu, ktorá je tak detinská, že sa ňou ani nebude zaoberať. Katolícky spisovateľ E. Michael Jones stotožňuje tisícročné kráľovstvo s obdobím medzi rokmi 410 a 1410. Toto obdobie nazýva obdobím Kristovej vlády. Toto zlaté obdobie začína rokom 410, rok dobytia Rímu vizigótskym kráľom Alarichom I. a končí rokom 1410, čo je zase počiatok protestantskej reformácie. Obdobie medzi týmito dvoma udalosťami Jones hodnotí ako zlatý vek Cirkvi. Ak je toto obdobie tisícročným kráľovstvom, tak potom dnes už teda žijeme v období novej zeme a neba, verný zostatok Izraela bol spasený, smrť stratila svoju moc, Satan a hriešnici sú uvrhnutí v jazere ohňa a síry a Kristus vládne celému stvoreniu.
Práve tento zjavne mylný záver hovorí v neprospech amilenializmu.
Prvou predzvesťou Mojžišovho zákona je Ábelova obeť.
„A doniesol aj Ábel z prvorodených svojho stáda a z ich tuku. A Hospodin pohliadol milostive na Ábela a na jeho obetný dar.“ Genezis 4:4
Zvláštne, že okrem zvieraťa obetuje Ábel aj jeho tuk. Inštrukcie ohľadom tuku nachádzame až v Leviticus 3:16: „A kadiac kňaz bude to páliť na oltári. To je pokrm ohňovej obeti na upokojujúcu vôňu; všetok tuk bude Hospodinovi.“ Ďalšou záhadou zostáva, ako vedel Noach, ktoré zvieratá sú čisté a ktoré nečisté? Toto rozdelenie sa objavuje až v Mojžišovom zákone. Noach však vedel, že z čistých zvierat má do korábu vziať 7 párov, ale z nečistých len dva páry. V Genezis 14:20 zase nachádzame zmienku o Abrahámovom desiatku. Určite nájdeme aj viac udalostí, ktoré sa vynárajú skôr ako sú oficiálne uzákonené. Poznali patriarchovia zákon alebo niektoré jeho nariadenia ešte skôr ako sa objavil Mojžišov zákon?
Nábot mal smolu, že bol sused Izraelského kráľa Achaba a jeho zločinom bolo, že vlastnil pozemok, po ktorom kráľ zúfalo túžil. Achab sa najprv snažil pole od Nábota kúpiť, dokonca ponúkal viac ako bolo pole hodné, len aby mohol rozšíriť svoju krásnu záhradu. Nábot si ale uvedomoval, že zem, ktorú vlastní je dar od Hospodina, dedičstvo, ktoré nie je na predaj (Lev 25:23-28, Num 36:7). To Achaba nahnevalo, dostal depresiu, zvalil sa do svojej postele a plakal ako rozmaznané dieťa. Dokonca odmietol jesť. Našťastie mal za ženu Jezábel, ako správna manželka mu hneď prišla na pomoc hovoriac, ty si kráľ a môžeš robiť čo sa ti zažiada, pre teba zákon neplatí, neboj sa, ja sa o všetko postarám. A aj postarala. Jezábel iniciovala zinscenovaný súdny proces s vopred určeným verdiktom. Zavolala svedčiť dvoch falošných svedkov a Nábot bol obžalovaný za skutky, ktoré v skutočnosti páchala druhá strana. Jezábel prekrútila zákon, ktorý mal slúžiť na ochranu nevinných, vo svoj vlastný sebecký prospech. Sudcovia sa báli Jezabel a tak poslušne vyniesli verdikt.
Keď bol Nábot odstránený, spokojný Achab vstal zo svojej postele a spokojne sa ujal svojho nového majetku. Boh však nespí a všetko vidí, zakrátko posiela proroka Eliáša, aby oznámil Achabovi aj Jezábel, že týmto vec nekončí. Achab, ako kráľ by mal byť ochranca svojho ľudu a Boží služobník, namiesto toho je však nepriateľom ľudí aj Boha. Po čase sa Achab spamätá, obráti (1. Kráľov 21:27-29) a príjme milosť, súd príde až neskôr (2. Kráľov 9:24-26, 10:14). Jezábel sa neobráti a dostane to, o čo si koledovala (2. Kráľov 9:30-37). Tento incident je živým príkladom, toho čo sa dialo v stredoveku, nespravodlivá inkvizícia. Na druhej strane vo svetle Zjavenia 2:18-29 ide o obraz veľkého súženia. Cirkev, ktorá sa neobráti zo smilstva a modlárstva, tak ako Jezábel, bude uvrhnutá do veľkého súženia. Tí, ktorí sa obrátia, tak ako Achab budú zachránení.
Prvý skutok falošného ľudského náboženstva je zaznamenaný v Genezis 3:7. Keď Adam s Evou zistili, že sú nahí, zošili dokopy pár figových listových, aby zakryli svoju nahotu. Nahotu síce zakryli, nezakryli však svoj hriech. Ich problém nespočíval v ich nahote, ale v porušení Božieho prikázania. Náprava dôsledku však nevyrieši príčinu. Hriech sa nedá odčiniť, preto príde súd, na každú neprávosť. Jediným riešením nášho problému je obeť Ježiša Krista.
V Kádeš Barnei uvidel konečne Izrael hranice zasľúbenej zemi. Stačilo už len pár krokov.
„A povedal som vám: Prišli ste až po vrch Amoreja, ktorý nám dá Hospodin, náš Bôh. Nože vidz, Hospodin, tvoj Bôh, dal pred tebou zem, vyjdi hore a zaujmi dedične, tak ako hovoril Hospodin, Bôh tvojich otcov, o tebe. Neboj sa ani sa nestrachuj!“ Deutoronomium 1:20-21
Jednoduchá situácia, Boh hovorí, choďte, budem s vami. Izraelci si však neboli taký istí a začali špekulovať. Rozhodli sa, že pred tým ako urobia niečo hlúpe (napr. poslúchnuť), pošlú napred špiónov, aby zistili, čo ich čaká. Špióni sa po 40 dňoch vrátia a okrem Jozuu a Kálefa sa všetci sťažovali a reptali. Národ sa vzbúril, ustanovil si nového vodcu a vydal sa na cestu do Egypta. Ťažko povedať čo vtedy cítil Boh. Najprv ich vyviedol z Egypta, potom sa o nich staral na púšti, trpel ich rozmary a teraz, keď už prišli k hraniciam zasľúbenej zeme počuje ako ľudia hovoria: vieš čo Bože, ďakujeme, že si nás sem priniesol, ale o zasľúbenú zem už nestojíme, ideme domov, do Egypta. Nevadí, že tam budeme otrokmi, človek si na to časom zvykne a potom je to celkom fajn. Tak ahoj. Následkom tejto nevďačnosti a absolútnej nevery v Božie zasľúbenia a v Božiu moc je, že Boh prisahal, že veru do zasľúbenej zeme nevstúpia, okrem Jozuu a Kálefa.
Ján 1:17 hovorí, že zákon prišiel skrze Mojžiša, nie zákony alebo prikázania, ale zákon. Zákon tvorí jednotný systém (Deut 4:1-2), ktorý bol daný v konkrétnom čase, prostredníctvom konkrétneho človeka určitému národu. Pred Mojžišom nebolo zákona (Rim 5:13-14), len určité prikázania. Zákon je svätý a dokonalý a nikto k nemu nemôže nič pridať, ani z neho vziať. Ak sa človek dostane pod zákon, musí ho zachovávať ako celý systém, nemôže zachovávať len určitú časť (Jak 2:10-11). Ak človek poruší jedno prikázanie, porušil ich všetky, neexistuje teda nič také ako čiastkové víťazstvo, len celková prehra.
Podľa Rimanom 6:14, 7:5-6 a 10:4 je kresťan mŕtvy zákonu. Rimanom 6:14 dokonca dáva zákon a milosť do vzájomného protikladu, buď je človek pod zákonom alebo je pod milosťou. Zákon je stále súčasťou Biblie, nie je však cestou k spáse. Cestou k spáse je Kristus. Podľa Kološanom 2:14 Kristus na kríži vymazal písma proti nám, nariadenenia zákona.
„I vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch a v neobrezanosti svojho tela, spolu oživil s ním darujúc vám z milosti všetky hriechy, vymažúc písmo, napísané proti nám, záležajúce v rôznych nariadeniach, ktoré bolo proti nám, a vzal ho z prostredku pribijúc ho na kríž“ Kološanom 2:13-14
„Lebo on je náš pokoj, ktorý učinil oboje jedno a zboril aj priehradný múr zrušiac vo svojom tele nepriateľstvo, zákon prikázaní, záležajúci v rôznych nariadeniach, aby tých dvoje, Židov a pohanov, stvoril v sebe v jedného nového človeka činiac pokoj a aby smieril obojich v jednom tele Bohu skrze kríž zabijúc na ňom nepriateľstvo“ Efežanom 2:14-16
V 1. Timoteovi 1:8-10 Pavol pridáva a vraví, že zákon je pre bezbožníkov a nie pre spravodlivých. Čo mám teda robiť? Odpoveď nájdeme v Galaťanom 5:16-26, mám chodiť v Duchu a On ma povedie do spravodlivosti. Mojim vodcom už nie je zákon, ale Duch Boží.
Boh je Duch (Ján 4:24), Svetlo (1. Ján 1:5) a Láska (1. Ján 4:8). Boh nielenže miluje, On je Láska. To je jeho prirodzenosť, povaha. Aj keď sa Boh niekedy hnevá, nie je Hnev, On je Láska. To čo robí, robí z lásky. Z Jeho lásky pochádza Jeho milosť a milosrdenstvo.
Milosť znamená, dostať to, čo si človek nezaslúži. Milosrdenstvo na druhej strane znamená nedostať to, čo si človek zaslúži. Božia láska začína s Božou milosťou. Boh nám dal život a všetko čo k životu potrebujeme. Keď človek zhrešil, tak Boh prejavil svoje milosrdenstvo a poslal Svojho jediného Syna, aby nikto nezhynul (nedostal to, čo si zaslúži), ale mal večný život.