POZNÁMKY KU KNIHE
Peter Hurta
Názov knihy je odvodený od mena proroka Jonáša, ktorý
vystupuje ako ústredná postava príbehu. Jonáš pochádza z Gát-chefera.
Gát-chefer je Gitta-cheferz knihy Jozuu 19:13, táto obec sa nachádzala
v území, ktoré bolo prisúdené pokoleniu Zabulon.
„V pätnástom roku
Amaziáša, syna Joasovho, judského kráľa, začal kraľovať Jeroboám (II.), syn
Joasa, izraelského kráľa, v Samárii a kraľoval štyridsaťjeden rokov. A
robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových; neodstúpil od niktorých
hriechov Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael. On
získal zpät drievne územie Izraelovo, odtiaľ, kde sa ide do Hamatu, až
po more Púšte, podľa slova Hospodina, Boha Izraelovho, ktoré hovoril skrze
svojho služobníka Jonáša, syna Amittaiho, proroka, ktorý bol z Gát-chefera.“ (2.
kniha Kráľov 14:23-25)
„A tretí los vyšiel
hore synom Zabulonovým po ich čeľadiach, a územie ich dedičstva je až po
Sárid... Odtiaľ prešla na východ, k východu slnka, do Gitta-chefera a
Ittakacína, odkiaľ vyšla do Rimmona, vyznačená do Nee.“ (Jozua 19:10,13)
Územie Zabulona sa v časoch Novej zmluvy, spolu
s ďalšími územiami, označovalo ako Galileja. Z tohto hľadiska je
prekvapujúci výrok z evanjelia Jána:
„Na to im
povedal Nikodém, ktorý to bol predtým prišiel k nemu vnoci, a bol jedným z nich:
Či náš zákon súdi človeka prv, ako by bol počul od neho a zvedel, čo robí?
Odpovedali a riekli mu: Či si azda aj ty z Galilee? Zpytuj a vidz, že prorok
nepovstane z Galilee.“
(Ján 7:50-52)
Farizeji zjavne pozabudli, že sú proroci, ktorí povstali
z Galilee. Okrem Jonáša pochádzal z Galilee zrejme aj prorok Náhum.
Z 2. knihy Kráľov vieme, že Jonáš prorokuje
v časoch Izraelského kráľa Jeroboama II. (okolo 793-753 pred Kr.). Žil
teda v rovnakom období ako proroci Hozeáš a Ámos. Z rovnakého zdroja
vieme aj to, že prorokoval o rozšírení hraníc Izraelského kráľovstva, a to
je v podstate aj jediné nám známe proroctvo, ktoré Jonáš prorokoval. Na
rozdiel od ostatných malých prorokov, jeho kniha neposkytuje záznam jeho
proroctiev, ale zaznamenáva príbeh. Jonáš je jediným starozmluvným prorokom,
ktorého Boh posiela k pohanskému národu s posolstvom obrátenia. Jonáš
je teda svojim spôsobom (prvý???) zahraničný misionár.
Jonáš v slovenčine znamená holubica. Prvú zmienku o holubici nájdene v Biblií
v knihe Genezis 8:8. Holubica tam vystupuje ako posol nádeje, ktorý
prináša zvesť o konci potopy.
Nie je známe či je autorom knihy sám Jonáš, alebo niekto iný.
Každopádne autenticitu diela potvrdzuje sám Kristus, ktorý sa na Jonáša
odvoláva.
„Ale on odpovedal a
riekol im: Pokolenie, zlé a cudzoložné, vyhľadáva znamenie, ale
mu nebude dané znamenie, iba znamenie proroka Jonáša. Lebo jako bol Jonáš v
bruchu veľryby tri dni a tri noci, tak bude i Syn človeka v srdci zeme
tri dni a tri noci. Mužovia Ninivänia povstanú na súde s týmto pokolením a
odsúdia ho, lebo činili pokánie na kázeň Jonášovu, a hľa, tu je viac ako
Jonáš.“ (Matúš 12:39-41)
Doba, v ktorej Jonáš pôsobí, je poznačená expanziou
Izraelského kráľovstva. Na Izraelskom tróne sedí najmocnejší kráľ samostatného
Izraelského kráľovstva: Jeroboám II., ktorý rozšíri izraelské územie do
rozmerov podobných Dávidovmu či Šalamúnovmu kráľovstvu. Jeroboám využil
skutočnosť, že Sýria aj Asýria boli vyčerpané vzájomnými konfliktami
a vnútornými krízami. Sýria síce bola porazená Asýriou, Asýria však bola
vysilená a potrebovala nejaký čas na to, aby potvrdila svoju pozíciu
nadnárodného impéria. To trvalo asi 37 rokov, do roku 745 pred Kr., kedy
na asýrsky trón zasadne Tiglat-pilezer III. a zaháji masívne asýrske
ťaženie. Tento prechodný stav teda Jeroboám využil a vyplnil vytvorené
mocenské vákuum. Táto situácia však nebude dlho trvať, už o pár desaťročí
Asýria obsadí Izrael a jeho ľud odvedie do zajatia.
V tomto období prinášajú proroci Hozeáš a Ámos
posolstvo skazy. Ak sa Izrael neobráti, pôjde do asýrskeho zajatia.
„Nenavráti sa do
Egyptskej zeme, ale Assúr, ten bude jeho kráľom, pretože odopreli navrátiť sa.“ (Hozeáš 11:5)
„Preto vás prestehujem
za Damašek, hovorí ten, ktorého meno je Hospodin, Bôh Zástupov.“ (Ámos 5:27)
Zrejme tieto proroctvá vysvetľujú Jonášovu neochotu ísť do
Ninive, hlavného mesta Asýrskeho impéria. Jonáš sa obáva, že práve jeho služba
môže zachrániť Asýriu a tým jej dať príležitosť, aby mohla neskôr zničiť
jeho vlastný národ. Ak nebude kázať, Ninive sa neobráti, bude zničené
a Izrael bude ušetrený (to je samozrejme naivná myšlienka). Ak sa však
obrátia, Asýria bude ušetrená a Izrael zničený. Tak znie Jonášova dilema.
Jonášov príbeh obsahuje viaceré paradoxy. V celej knihe
sa nespomína národ Izrael, na rozdiel od všetkých iných prorokov, na druhej
strane je celá kniha venovaná pohanskému národu. Toto má zrejme slúžiť pre
Izrael ako varovanie. Zatiaľ čo pohanský národ sa obráti hneď na prvú výzvu
proroka, ktorého ani nepoznajú, Izrael, ktorý sa chváli, že je Božím ľudom,
tvrdohlavo odmieta Božie slovo a nepočúva žiadneho z plejády
prorokov, ktorých im Boh posiela.
Ďalším paradoxom je sám Jonáš. Boží prorok, ale zároveň aj
ten, kto pred Bohom uteká. Utopenec, ale predsa živý, kazateľ pokánia, ale
predsa sa hnevá, keď sa ľudia obrátia. Tieto rozpory však len posilňujú
kontrast medzi Božou milosťou a zhovievavosťou na jednej strane
a medzi ľudskou tvrdohlavosťou a sebectvom na strane druhej.
Jonáš však nebol jediný prorok, ktorého Boh vyslal do Ninive.
Neskôr im Božie posolstvo prináša aj prorok Náhum, tento krát sa však Ninive neobráti
a v roku 612 pred Kr. padne.
Jedným z posolstiev Jonášovho príbehu je fakt, že Boh má
o ľudí záujem, dokonca aj o dobytok (4:11). Izrael (ale aj my) sa
potreboval naučiť, že Boh miluje aj iné národy. Jonáš tak reprezentuje našu
vlastnú neochotu milovať druhých. Jonáš stále dúfa, že Boh prejaví akúsi
nestálosť a nebude konať ako “silný Bôh milosrdný a
ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ
zlého“ (Jon 4:2). Boh
však koná práve tak, On sa nemení a Jeho konanie s Ninive odráža Jeho
vlastnú povahu. To, čo treba zmeniť je Jonášova (alebo naša) tvrdosť srdca
a nie Božia láska.
Jedným z kľúčových slov knihy (4:10-11) je ľutovať,
hebr. hus. Tento výraz znamená prikrytím
ušetriť, ochrániť pred nebezpečenstvom. Táto myšlienka je vyjadrená
v Ježišových slovách:
„Jeruzaleme,
Jeruzaleme, ty, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú kedy
poslaní k tebe, koľko ráz som chcel shromaždiť tvoje deti, tak ako sliepka shromažďuje
svoje kuriatka pod svoje krýdla, ale nechceli ste!“ (Mat 23:37)
Boh cítil k Ninive presne to, čo cítil Ježiš k Jeruzalemu:
ľútosť. To je dôvod, prečo Boh vysiela Jonáša do Ninive.
Ďalším kľúčovým slovom je zľutovať sa, hebr. nacham.
„A Bôh videl ich
skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a tak sa Bôh zľutoval nad tým
zlým, o ktorom hovoril, že im ho učiní, a neučinil.“ (Jonáš 3:10)
Výraz nacham
v sebe zahŕňa pocit úľavy a potešenia. Teda keď Boh videl, že sa mesto
obrátilo a trest je odvrátený, vydýchol si a potešil sa.
Z Jonášovho príbehu je zjavne, že Boh potrebuje poslov.
Na jednej strane Boh nepotrebuje nič a nikoho, pretože je sám sebe
dostatočný. Na druhej strane však svoje slovo posiela skrze ľudí (Rim 10:14).
Bohu sa páči, aby svoje posolstvo určené ľudom, posielal prostredníctvom iných
ľudí. A ako vidíme na Jonášovom príklade, Boh je so svojimi služobníkmi
trpezlivý a zhovievavý. Dokonca aj keď sa Jonáš hnevá a frfle. Jonáš
sa síce nehnevá na Boha a ani sa nebúri voči Bohu, hnevá sa preto, že
nenávidí Ninive. Božia vôľa je však nadriadená ľudským predsudkom
a postojom. Ak sa človek nepodriadi, môže zažiť to, čo zažil Jonáš:
vzdialenie od Boha.
Hospodin posiela Jonáša do mesta Ninive, ale on uteká pred Bohom.
Búrka pre neho na mori.
1.
A stalo sa
slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amittaiho, povediac:
Celkovo 14 kníh Starej zmluvy začína
spojkou a (hebr. waw) a nadväzuje na predchádzajúce knihy. Či bola pôvodne aj
kniha Jonáš súčasťou väčšieho celku je neznáme a aj nepravdepodobné. Možné
však je, že spojka a poukazuje na
nadväznosť Jonášovej knihy na predchádzajúce knihy Starej zmluvy.
Ako sme už spomínali Jonáš
v slovenčine znamená holubica.
Toto slovo sa zväčša spája s pokojom a čistotou, ale napríklad
v prorokovi Hozeášovi (Hoz 7:11) slúži holubica ako symbol hlúposti. Tento
dvojzmyselný význam je zrejme vhodnou charakteristikou Jonáša, na jednej strane
je poslom pokoja, na druhej strane jeho správanie niekedy pôsobí hlúpo.
Amittai znamená pravdivý, Božia pravda.
Vieme o ňom len to, že bol Jonášovým otcom. Jeho meno je však dôležité,
pretože dáva celému príbehu autenticitu a vyvracia domnienku, že by bol
Jonášov príbeh iba obyčajnou alegóriou či fikciou.
O Jonášovi existujú aj
mimobiblické zmienky, napríklad, že bol synom vdovy, ktorého vzkriesil Eliáš
(1Kr 17:17-24) alebo, že takto ako kázal v Ninive kázal aj
v Jeruzaleme. Všetky tieto legendy sú zrejme pokusom glorifikovať Jonáša
a nejako ho nasilu spojiť s inými biblickými udalosťami.
2.
Vstaň, idi do
Ninive, toho veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo ich zloba vystúpila hore
pred moju tvár.
Ninive (dnešný Irak) sa nachádzalo
na východnom brehu rieky Tigris, vo vzdialenosti asi 800 km severovýchodne od
Izraelského mesta Samária. Cesta trvala viac ako jeden mesiac. Ninive bolo
hlavné mesto Asýrskeho impéria, jedného času bolo dokonca najväčším mestom sveta.
Asýria dominovala vtedajšiemu známemu svetu po viac ako 300 rokov (od roku 930
do 612 pred Kr.). Asýrií dokázal konkurovať len Egypt. Starozmluvní proroci
venujú Asýrií dostatok pozornosti. Obzvlášť prorok Izaiáš predpovedá tomuto
hroznému, krvilačnému a pohanskému národu skorú skazu (Iz 10:5-19,
17:12-14, 18:4-6, 30:27-33, 37:21-35). V roku 612 pred Kr. nakoniec Asýriu
dobyjú Babylončania, Médi a Peržania. Jonášov príbeh sa však odohráva vyše
sto rokov (možno až 150 rokov) predtým.
Pôvod názvu mesta nie je známy.
Podľa určitých zdrojov Ninive znamená Ninusov príbytok, prípadne Nimrodov
príbytok. Podľa Genezis 10:11, Ninive založil práve Nimrod (text sa však dá
preložiť aj tak, že mesto založil Asúr). Podľa iných zdrojov je názov odvodený
od bohyne Ištar, ktorá ma v babylone meno Nina. Ninive teda môže znamenať príbytok Ištar, resp. neskôr dom ryby (nuna v aramejčine znamená ryba).
V Jonášovej dobe bolo Ninive
jedno z najväčších miest sveta. Bolo chránené vonkajšími aj vnútornými
hradbami, vnútorné hradby boli široké okolo 15 metrov a 30 metrov vysoké.
Na hradbách sa nahádzalo 1200 veží, pričom každá bola vysoká okolo 60 metrov.
Obvod hradieb bol okolo 100 km. Populácia mesta bola okolo 600 000
obyvateľov.
Jonášovou úlohou bolo volať, resp.
kázať proti Ninive. Čiže Jonáš nemal ani tak kázať a poukazovať na ich
hriechy, jeho úlohou bolo oznámiť prichádzajúci súd.
3.
Ale Jonáš
vstal, aby utiekol do Taršíša zpred tvári Hospodinovej a prijdúc dolu do Joppy
našiel loď, ktorá išla do Taršíša, dal, čo bola jej mzda, a sišiel do nej, aby
sa odplavil s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej.
Namiesto toho, aby Jonáš cestoval na
severovýchod do Ninive, cestuje opačným smerom na druhý koniec sveta.
V Joppe (dnešná Jafa, časť Tel-Avivu) nasadá na loď a odchádza do
Taršíša.
Kde sa toto dávne mesto nachádza je
otázne. Podľa niektorých autorov ide o mesto v dnešnom Turecku (Tarz
v Cilícií), podľa ďalších zase v Španielsku, iní ho spájajú
s africkým Kartágom či dokonca s Britskými ostrovmi. Taršíš
v preklade znamená taviareň, huta. Týmto výrazom však židia nazývali
niekoľko miest pri Stredozemnom mori, takže určiť presnú lokalitu je prakticky
nemožné. Ak povieme, že Taršíš je hebrejská obdoba našej Tramtárie, tak zrejme
nebudeme ďaleko od pravdy,
Taršíš bolo pôvodne meno jedného
z Noachových vnukov (Gen 10:1-4).
Jonášovým úmyslom je utiecť od tvári
Hospodinovej. Aby sme to lepšie pochopili, musíme sa na Jonášovu situáciu
pozrieť bližšie. To, čo od neho Boh žiadal bolo podobné tomu, ako keby na
začiatku nacistického režimu v Nemecku, Boh povolal nejakého žida
a prikázal mu, aby išiel do Berlína a verejne tam prehlasoval, že ak
sa ľudia neobrátia, Boh zničí Nemecko. Predstava, že by sa Nemci obrátili
a Boží súd by bol odvrátený a tým by teda mohli zahájiť genocídu
židovského národa, by bola pre každého žida neprijateľná. Toto nám pomáha
pochopiť vnútorný konflikt, ktorý sa v Jonášovi odohrával.
Tak ako vždy, ani teraz útek do
Tramtárie nič nerieši. Od Boha sa utiecť nedá, dá sa Ho však ignorovať.
4.
Ale Hospodin
vrhol veľký vietor na more, a povstala veľká búrka na mori, takže sa
domnievali, že sa loď rozbije.
V predchádzajúcom verši sme
čítali čo spravil Jonáš, teraz čítame čo spravil Boh.
5.
Vtedy sa
báli mornári, a kričali každý ku svojmu bohu, a vyhadzovali nádoby, ktoré boly
v lodi, do mora, aby si poľahčili. Ale Jonáš bol sišiel dolu na odľahlé miesto
lode, ľahol si a zaspal tvrdo.
Mornári sú námorníci. Námorníci boli
zväčša cudzinci, zrejme Feničania. Každý cudzinec mal svojho boha, Feničania
uctievali Bála. To, že boli ochotní vyhadzovať z lode rôzne predmety,
možno aj náklad, poukazovalo na obrovské nebezpečenstvo, ktorému čelili. Jonáš
však dokáže spať aj uprostred takej situácie. To, že spí zrejme nie je
rozhodujúce, búrka by prišla aj keby nespal. Udivujúci je však jeho nezáujem,
radšej volí zomrieť ako poslúchnuť Boha.
Námorníci sa teda zúfalo snažia
odľahčiť loď a vyhadzujú všetko, čo by mohlo zaťažovať loď. Pravá záťaž
však na lodi stále zostáva – prorok na úteku. Nič neťaží viac ako hriech.
„Lebo moje neprávosti
sahajú nad moju hlavu; sú jako ťažké bremeno, ťažšie sú než to, čo
ja môžem uniesť.“ (Žalm 38:5)
Spiaci Jonáš sa, podobne ako spiaci kresťan, skrýva tam, kde
ho nikto nevidí a ani nevyrušuje; namiesto toho, aby bol zapojený
v práci, radšej sa utiahne do súkromia; spí aj keď hore prebieha
modlitebné zhromaždenie; ignoruje problémy okolitého sveta a nevie čo sa
vôkol neho deje; pochrapkáva si aj keď ho pohania a svet potrebujú.
Najhoršie však je, že takýto človek si nie je vedomí nebezpečenstva, do ktorého
sa dostal.
6.
A pristúpil
k nemu veliteľ lode a povedal mu: Čo sa ti robí, ospalče? Vstaň, volaj ku
svojmu Bohu! Snáď si ten Bôh pomyslí na nás a nezahynieme.
Až pohanský kapitán lode dokáže Jonáša prinútiť k akej takej
aktivite. Normálnou reakciou na nebezpečenstvo je snaha vyhnúť sa mu, či už
aktívne, alebo sa aspoň modliť k Vyššej moci. Tomu sa však Jonáš vyhýba. Kapitán
chce, aby sa Jonáš modlil, ale veď na tejto lodi je preto, aby utiekol pred
Bohom!
Plavci losujú a hodia Jonáša do mora.
7.
Potom
povedali druh druhovi: Poďte, a hoďme losy, aby sme zvedeli, pre koho prišlo na
nás toto zlé. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša.
Losovanie bolo zrejme bežnou
praktikou ako určiť príčinu problémov. Hádzanie losu bolo v niektorých
prípadoch v časoch Starej zmluvy biblické (Lev 16:8-10, Num 25:55-56, 33:54,
34:13, 36:2-3, Joz 14:2, 15:1), v rukách pohanov sa však mení na
poverčivosť a veštenie. V tomto prípade však výsledok určil Boh (Pr
16:33).
8.
Vtedy mu
povedali: Nože nám oznám, prosíme, pre koho prišlo na nás toto zlé? Čo je tvoje
zamestnanie a odkiaľ ideš? Čo je tvoja zem, a z ktorého národa si ty?
Ich otázky majú za cieľ zistiť, čo
také Jonáš mohol spraviť, a hlavne ako by sa dali dať veci do poriadku.
9.
A riekol im:
Ja som Hebrej a bojím sa Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem.
Jonáš sa síce bojí Boha, ale nie až
tak, aby ho poslúchal. Navyše je jeho konanie vrcholne hlúpe, vie, že Hospodin
je Boh nebies, mora aj zeme a predsa sa pred ním skrýva na mori.
V polyteistickej spoločnosti bolo bežne, že jeden boh mal moc nad určitou
časťou života a iný nad druhou, bohom sa teda dalo utiecť mimo ich zónu
dosahu. Jonáš však sám prehlasuje, že jeho Boh je iný, On vládne všetkému
a predsa sa mu Jonáš snaží utiecť.
„Kam by som zašiel od
tvojho ducha? Alebo kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na
nebesia, tam si ty; keby som si postlal v hrobe, hľa, i tam si. Keby som
vzal krýdla rannej zory, aby som zaletel a býval pri najďaľšom mori, i
tam by ma sprevadila tvoja ruka, a pochytila by ma tvoja pravica. A keby som
povedal: Aspoň tma ma zakryje; ale i noc je tebe svetlom vôkol
mňa. Ani tma nezatmí pred tebou, a noc ti svieti jako deň, tebe je
jedno či tma či svetlo.“ (Žalm 139:7-12)
10. Vtedy sa náramne báli mužovia a povedali mu: Čo si to
urobil?! Pretože sa boli mužovia dozvedeli, že uteká zpred tvári Hospodinovej,
lebo im to oznámil.
Čo si to urobil?! Hovoríš nám aký
veľký je tvoj Boh a sám sa mu protivíš?! Aspoň niekto chápe závažnosť
situácie. Pohanskí, modlárskí námorníci si uvedomujú tragédiu Jonášovho konania
oveľa viac ako prorok, ktorý o sebe tvrdí, že sa bojí Boha. Jonáš tak
namiesto pokoja prináša skazu.
11. A povedali mu: Čo ti máme urobiť, aby sa nám upokojilo
more? Lebo more sa búrilo viac a viac.
Ako si majú uzmieriť jeho Boha?
Jonáš je prorok, tak by mal poznať odpoveď.
12. A on im riekol: Vezmite ma a hoďte ma do mora, a more
sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám.
V tomto bode vystupuje Jonáš
ako (veľmi nedokonalý) predobraz Ježiša Krista. Aby upokojil Boží hnev, ktorý
prichádza na ľudí, Jonáš ponúka sám seba.
„A jeden, ktorýsi z
nich, Kaifáš, ktorý bol toho roku najvyšším kňazom, im povedal: Vy neviete
ničoho ani nemyslíte, že nám je užitočné, aby zomrel jeden človek za ľud, a nie
aby zahynul celý národ.“
(Ján 11:49-50)
Jonáš však na rozdiel od Krista trpí
za svoje hriechy, Kristus trpel za hriechy druhých – nás.
Jonášovo konanie je aj teraz hlúpe,
stačilo prikázať, aby sa vrátili do Joppy, Jonáš sa však vrátiť nechcel.
13. A mužovia veslovali všetkými silami, aby sa dostali
zpät na sušinu, ale nemohli, lebo more sa vše viac a viac búrilo proti nim.
Jonášov návrh nie je spočiatku
akceptovaný. Hodiť Jonáša cez palubu sa priečilo ich zásadám. Aký rozdiel
oproti Jonášovej bezohľadnosti! Ak by ho neboli zobudili, Jonáš by ich nechal
všetkých zomrieť. A to už nehovoríme o jeho nezáujme o státisíce
mužov, žien a detí, ktoré žijú v Ninive.
14. Preto volali k Hospodinovi a vraveli: Prosíme,
Hospodine, prosíme, nedaj, aby sme zahynuli za dušu tohoto človeka, a nedávaj
na nás nevinnej krvi, lebo ty, Hospodine, činíš tak, ako sa ti ľúbi.
Námorníci sa modlia
k Hospodinovi, prorok Jonáš nie. Ešte stále sa zdráhajú hodiť Jonáša do
mora. Veď nespáchal žiaden hrdelný zločin. Robí však niečo horšie, hreší proti
Bohu (Ez 18:4).
15. Potom vzali Jonáša a hodili ho do mora, a more
prestalo zúriť.
Jonáš nakoniec predsa letí cez
palubu.
16. A mužovia sa báli Hospodina veľkou bázňou a obetovali
Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby.
Jonáš síce hovoril, že sa bojí Boha, tu však vidíme, že
paradoxne pohanskí námorníci sa báli viac a preukazujú mu aj česť
a úctu, na ktorú Jonáš zabudol. Námorníci sa teda na rozdiel od Jonáša
modlia k Bohu, majú k Nemu úctu, uznávajú Jeho moc a nadvládu
a dokonca mu prinášajú obete.
Jonášova chladnosť a nezáujem je spôsobená jeho hriechom. Ak
si niekto vedome zvolí, že nebude Boha poslúchať, tak taký človek začne
nevyhnutne strácať záujem o druhých ľudí a úctu k Bohu. Dokonca
sa môže stať mužom s terčom na svojom chrbte, pretože odplatou za hriech
bude vždy len smrť (Rim 6:23).
Modlitba Jonášova v bruchu ryby. Ryba vyvráti Jonáša.
1.
A Hospodin
nastrojil veľkú rybu, aby pohltila Jonáša, a tak bol Jonáš vo vnútornostiach
ryby tri dni a tri noci.
Jonáša pohltila ryba (hebr. dag), nie teda nevyhnutne veľryba.
V Matúšovi 12:40 síce čítame, že Jonáš bol v bruchu veľryby, grécke
slovo ketos však znamená skôr veľký
morsky tvor. Či išlo o veľrybu, vorvaňa alebo žraloka však nie je pre náš
príbeh vôbec podstatné. Zrejme ani sám Jonáš netušil, čo ho to vlastne prehltlo
a neskôr vyvrátilo. Na druhej strane je zaujímavé, že práve takéhoto tvora
si Boh použil, aby zachránil Jonáša, veď by mu postačil aj kus dreva. Židia
a okolité národy si boli vedomí, že more a prírodné živly sú
nekontrolovateľné, podobne ako bájny leviatan (mýtický vodný tvor), tieto sily
dokáže kontrolovať len Hospodin (Žalm 74:13-14, 104:25-26, Jób 41).
„Ty si vo svojej sile
rozdelil more; skrúšil si hlavy drakom na vodách. Ty si roztrieskal hlavy
leviatána; dal si ho za pokrm ľudu na púšti.“ (Žalm 74:13-14)
„Tu hľa, more, veľké a
širošíre, kde je hmyzu bez počtu, zvierat malých i veľkých. Tam chodia lode; tam
i leviatán, ktorého si utvoril, aby sa v ňom hral.“ (Žalm 104:25-26)
Jonášov príbeh musel na ľudí zapôsobiť. Pochopili aký veľký
Boh posiela k ním svojho proroka. Ak Boh môže kontrolovať more a veľké
morské tvory, potom môže všetko. Jonášov príbeh nie je o veľkej rybe, ale
o veľkom Bohu.
Tri dni a tri noci nemusia
nevyhnutne znamenať 72 hodín. Aj z príbehu Ester je zjavné, že tri dni
a tri noci nemusia znamenať 72 hodín, ale napríklad časť z prvého
dňa, druhý deň a časť z tretieho dňa. Vo verši 4:16 Ester hovorí, aby sa
postili tri dni a tri noci a potom vojde ku kráľovi a vo verši
5:1 vidíme, že Ester ku kráľovi prichádza na tretí deň, teda nie po troch
dňoch. Podobný prípad môžeme nájsť aj v knihe Sudcov 14:17-18. Teda aj
načatý deň sa počíta ako deň.
Po troch dňoch, alebo na tretí deň
(možné sú obe interpretácie) sa Jonáš vracia z lona pekla, aby priniesol
ľuďom spasenie. Podobne ako Kristus (Mat 12:40, 1Pet 3:18-19).
2.
A Jonáš sa
modlil Hospodinovi, svojmu Bohu, z vnútorností ryby
Jonáš sa konečne modlí. Vo svojej
modlitbe ďakuje Bohu, že ho zachránil pred utopením. Nemodlí sa teda za svoju
záchranu z brucha ryby, dokonca sa ani nemodlí modlitbu pokánia.
V nasledujúcich veršoch sa opakuje scenár z predchádzajúcej kapitoly:
ťažkosti na mori (1:4, 2:4-7), modlitba k Hospodinovi (1:14, 2:2-3,8),
záchrana (1:15, 2:7), vďakyvzdanie (1:16, 2:10).
V bruchu ryby mal Jonáš zrejme
dosť času, aby si všetko premyslel a skomponoval svoj žalm. Ešte pred
chvíľou sa topil v morských hlbinách, už už sa blížil koniec a zrazu
je v bruchu ryby. Jonáš sa zrejme tlačí v žalúdku, cíti hrozný zápach
a zrejme aj kyseliny, ktoré škodia jeho pokožke, všade tma
a k jedlu len to, čo už niekto raz zjedol. Také podmienky vedú
prirodzene k modlitbe. Je smutné, že k nás modlitbe musia často
prinútiť až ťažké situácie.
3.
a riekol:
Volal som zo svojho súženia Hospodinovi, a vyslyšal ma; z lona pekla som
pokorne volal o pomoc, a počul si môj hlas.
Peklo. Jonáš si myslel, že zostupuje
do pekla a tak sa prakticky pokladal za mŕtveho. Aj tam ho však Boh
vypočul.
Pre slovo peklo je v tomto
prípade použité hebrejské slovo šeol. Tento výraz znamená podsvetie, resp.
záhrobie (gr. hades), miesto, kde
prebývajú zosnulí ľudia.
Šeol sa niekedy chybne prekladá ako
hrob. Hrob je však príbytkom tela, ľudský duch ale zostupuje do šeolu.
V starozmluvnom období sa tam nachádzajú duše spravodlivých aj duše
bezbožníkov. Z rôznych miest v Biblií (Žalm 69:10, Iz 14:9, 44:23, Ez
26:20, 31:14-18, 32:18-24) vidíme, že šeol je umiestnený v hlbinách zeme.
Keďže však nejde o fyzické miesto, ale o miesto duchovné, netreba ho
vnímať v intenciách nášho časopriestoru. Zrejme najlepší popis šeolu sa
nachádza v Lukášovom evanjelium v šestnástej kapitole, v príbehu
o boháčovi a Lazarovi. To, že šeol neznamená hrob je jasné aj
z toho, že pre hrob používa hebrejčina iný výraz: kever. Z vyššie uvedeného príbehu vieme, že šeol má minimálne
dve oddelenia. V jednom, ktoré sa nazýva Abrahámovo lono, sú sústredené
duše spravodlivých, v druhom oddelení, v mieste trápenia, sú zase
duše bezbožníkov.
Okrem týchto lokalít v Biblií
nájdeme aj tzv. bezodnú priepasť, resp. studnicu priepasti (Zj 9:1), ktorá by
mohla byť identická s podsvetným žalárom (2Pet 2:4), kde sú väzení anjeli,
ktorí zhrešili, v gréčtine tartarus.
Tartarus je prekvapivo presne to
slovo, ktoré používa apoštol Peter vo svojom druhom liste. Tartarus je totiž miesto, ale aj božstvo, z gréckej mytológie.
Toto miesto je hlbokou priepasťou, kde sú väznení a mučení bezbožníci, ale
aj Titáni. Grécka mytológia tvrdí, že tak hlboko ako je Hades pod Zemou, tak
hlboko je aj Tartarus pod Hadesom. Podľa mimobiblickej knihy Enoch je
v Tartare uväznených 200 padlých anjelov (strážcov), ktorí sú zmienení aj
v Genezis 6:2-4.
Okrem toho existuje aj tzv. gehenna, teda ohnivé jazero, kde budú
nakoniec uvrhnutí smrť, peklo (hades)
ako aj duše tých, ktorých mená nie sú v knihe života (Zj 20:14-15). Zatiaľ
čo hades je spájaný so zemou, gehenna je umiestnená naopak vonku, vo
vonkajšej temnote. Výraz gehenna je
odvodený od údolia Hinnom (hebr. Ge
Hinnom), ktoré sa nachádzalo južne do Jeruzalema. Toto údolie slúžilo ako
skládka, sem prinášali z Jeruzalemu všetok odpad a tu pálili zvyšky
zvierat. V časoch posledných judských kráľov toto údolie slúžilo ako
miesto modloslužby, tu obetovali Bálovi a Molochovi ľudské obete, konkrétne
deti (2Par 28:3, 33:6), Boh následne prostredníctvom proroka Jeremiáša prinesie
na toto miesto súd a prekliatie (Jer 7:31-32, 19:2-6, 32:35). Predpovedaný súd
sa odohrá v časoch kráľa Joziáša (2Kr 23:10).
V Novej zmluve spája Ježiš gehennu s neuhasiteľným ohňom, kde
ich červ nezomiera a oheň nehasne (Mar 9:44-48, pôvodne citát z Iz
66:24), resp. s miestom, kde bude zatratené telo aj duša bezbožných (Mat
10:28). Targumy vo svojich komentároch dokonca spájajú verše z Izaiáša
66:24 so slovami ako gehenna a druhá smrť. Výraz Gehenna
sa v Novej zmluve objavuje celkovo 11-krát (Mat 5:22,29-30, 10:28, 18:9,
23:15, 23:33, Mar 9:43, 45, 47, Luk 12:5, Jak 3:6), okrem jedného prípadu ho
teda používa výlučne Ježiš. Gehenna,
výraz, ktorý chápeme ako peklo, je teda miesto večného zatratenia.
Z príbehu o boháčovi
a Lazarovi vyplýva, že ľudia v šeole (hadese) sú pri plnom vedomí, majú spomienky, dokážu hovoriť, cítia
bolesť a majú túžby. Ich večný osud je nezmeniteľný, boháč si uvedomoval,
že jeho trest je spravodlivý a zaslúžený, tiež si uvedomoval, že jeho
bratia sa potrebujú obrátiť. Ani boháč a ani Lazar teda nespali, ale boli
pri plnom vedomí, neboli však v jazere ohňa, ale v šeole.
Po Ježišovom zmŕtvychvstaní bolo
lono Abrahámovo vyprázdnené a Ježiš si vzal svojich služobníkov do neba
(Mat 27).
Skoro celá Jonášova modlitba je
inšpirovaná Žalmami, Jonáš zjavne pozná Božie slovo. Druhý verš je ozvenou
Žalmu 120:1:
„Na Hospodina som volal
vo svojom súžení, a vyslyšal ma.“
4.
Hodil si ma
do hlbiny, do srdca morí, a obkľúčil ma prúd; všetko tvoje vlnobitie a tvoje
vlny valily sa cezo mňa.
Jonášov žalm okrem toho, že
neobsahuje žiadne vyznanie viny a ani ľútosť nad prorokovou neposlušnosťou
pôsobí alibisticky. Boh je ten, kto hodil Jonáša do hlbiny. Nebola to však jeho
neposlušnosť a vzbura? V ďalšom verši dokonca hovorí, že bol zahnaný
spred Boha. To však nie je pravda, sám Jonáš sa Bohu otočil chrbtom
a išiel vzdorovito presne opačným smerom. Na záver sľubuje, že určite
splní svoje sľuby, ale hneď ako ho vyvráti ryba mu zase musí Boh pripomenúť, že
má ísť do Ninive. Jonášova modlitba síce obsahuje množstvo citátov zo žalmov,
v skutočnosti je však o ňom samom, o jeho utrpení, o tom
ako on volal na Boha, o tom ako on splní svoje sľuby. O Božej láske,
milosti a podobných Božích vlastnostiach, ktoré žalmy ospevujú však Jonáš mlčí.
Štvrtý verš je ozvenou Žalmu 42:8:
„Priepasť priepasti sa
ozýva na zvuk tvojich trubíc, plných riavy. Všetok tvoj príboj a všetky
tvoje vlny sa valia prezo mňa.“
5.
A ja som
povedal: Zahnaný som zpred tvojich očí, ale zase len budem hľadieť smerom ku
chrámu tvojej svätosti.
Jonáš toľko utekal spred Božej
tváre, až bol zahnaný z pred Božích očí. Keď sa však jeho túžba splnila, Jonáš
cíti, že spravil zle. Hľadieť smerom k chrámu je odvolávka na Božie
zasľúbenie dané Šalamúnovi, pri príležitosti postavenia prvého chrámu.
„každú modlitbu, každú
pokornú prosbu, ktorú by mal ktorýkoľvek človek, všetok tvoj ľud Izrael, ktorí
by poznali, každý ranu svojho srdca a rozprestrel by svoje ruky k tomuto domu,“ (1Kr 8:38)
Piaty verš je ozvenou Žalmu 31:23:
„Ale ja som bol povedal
vo svojom predesení: Odrezaný som zpred tvojich očí. Avšak ty si počul
hlas mojich pokorných prosieb, keď som volal na teba o pomoc.“
6.
Obňaly ma
vody až po dušu, priepasť ma obkľúčila, morská tráva bola ovinutá okolo mojej
hlavy.
Šiesty verš je ozvenou Žalmu 69:2-3:
„Zachráň ma, Bože, lebo
mi došly vody až po dušu. Hrúžam sa v hlbokom bahne, a nieto na čom
zastať. Vošiel som do hlbín vôd, a zalial ma valiaci sa prúd.“
7.
Sostúpil som
k najspodnejším základom vrchov, zem bola svojimi závorami zavrela za mnou na
veky. Ale si vytiahol môj život z jamy, Hospodine, môj Bože.
Až doteraz Jonáš zostupoval. Najprv
išiel dolu do Joppy (1:3), potom dole do lode (1:3), dolu na odľahlé miesto
(1:5), potom klesol do lona pekla a až k najspodnejším základom
vrchov. Nakoniec ho však Boh vytiahol z jamy. Ak človek odmietne poslúchať
Boha, potom jediný smer ktorým môže ísť, je dolu.
8.
Keď práhnuc
svíjala sa vo mne moja duša, rozpomínal som sa na Hospodina, a moja modlitba
prišla k tebe do chrámu tvojej svätosti.
Osmy verš je ozvenou Žalmu 18:5-7:
„Boly ma obkľúčily
bolesti smrti, a predesily ma potoky beliála; boly ma obňaly povrazy ríše
mŕtvych; osídla smrti ma boly nadišly. Vo svojej úzkosti som volal na
Hospodina, a úpenlivo som volal o pomoc na svojho Boha. Uslyšal môj hlas zo
svojho chrámu, a moje volanie prišlo pred jeho tvár a dostalo sa do jeho
uší.“
9.
Tí, ktorí
pozorujú na klamné márnosti, opúšťajú svoju milosť.
Biblia často nazýva modly márnosť.
Modly sú však nielen sochy a obrazy, ale všetko, čo človek stavia vo
svojom živote na prvé miesto. Teda na miesto, ktoré patrí Bohu. Môžu to byť
peniaze, zdravie, svoj vzhľad, kariéra, ambície, pýcha, svojvôľa, filozofie, to
všetko je klamná márnosť. Jonášovou modlou bola jeho neochota poslúchnuť Boha a ísť
do Ninive. Bezpečnosť vlastného národa mu bola prednejšia ako to, o čoho
ho žiadal Hospodin. Modly a milosť sa teda vylučujú.
Deviaty verš je ozvenou Žalmu 31:7:
„Nenávidím tých, ktorí
pozorujú na ničomnú márnosť; ale ja sa nadejem na Hospodina.“
10. Ale ja ti budem obetovať hlasom vďaky: to, čo som
sľúbil, splním. Spasenie je Hospodinovo.
Jonáš sa konečne dostáva na miesto,
kam sa dostali ostatní námorníci o jednu kapitolu skôr. Pohania paradoxne
predbehli Hebreja v poznaní Hospodina.
Jonáš sa momentálne teší, že
spasenie je Hospodinovo, na konci ho to však, paradoxne, bude hnevať.
Desiaty verš je ozvenou Žalmu 116:17-18:
„Tebe budem obetovať
bitnú obeť chvály a budem vzývať meno Hospodinovo. Splním Hospodinovi svoje
sľuby, splním pred všetkým jeho ľudom“
11. A Hospodin riekol rybe, a vyvrátila Jonáša na sušinu.
Ryba, na rozdiel od Jonáša,
Hospodina poslúchla a Jonáš je voľný. Slovo vyvrátiť naozaj znamená
vyvrátiť. Trojdenná dovolenka v žalúdku ryby a následný zvratkový
tobogan mali byť Božím liekom na Jonášovu národnostnú nadradenosť, samoľúbosť,
samospravodlivosť a tvrdohlavosť.
Jonáš po druhé poslaný do Ninive. Káže. Pokánie Ninivänov.
1.
A stalo sa
slovo Hospodinovo k Jonášovi po druhé, povediac:
Boh dáva Jonášovi druhú šancu,
podobne ako napríklad aj Petrovi či Jánovi Markovi. Kedy Boh k Jonášovi znovu
prehovoril, nevieme. Možno to bolo hneď ako ho vyvrátila ryba, možno neskôr.
Nie každý však nevyhnutne dostane druhú šancu, aby mohol naplniť svoje
povolanie. Niekedy, ak ľudia odmietnu, si Boh môže použiť niekoho iného. Preto
sa s Bohom netreba zahrávať a treba hneď poslúchnuť.
„Hľaďte, bratia, aby
snáď nebolo v niekom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by odstupovalo od živého
Boha. Ale sa napomínajte každý deň, dokiaľ sa volá: dnes, aby nebol niekto z
vás zatvrdený zvodom hriechu; lebo sme sa stali účastníkmi Krista, akže
počiatok podstaty dodržíme pevný až do konca. Teda keď je povedané:
Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc ako v tom
rozhorčení Boha!“
(Žid 3:12-15)
2.
Vstaň, idi
do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž proti nemu kázeň, ktorú ti ja budem
hovoriť.
Prvýkrát mal Jonáš volať proti
Ninive, teraz má kázať kázeň. Má kázať kázeň, ktorú mu nadiktuje Boh. Poslaním
Božích služobníkov je tlmočiť Božie slovo, nie svoje názory, dojmy alebo svetonázory.
3.
Vtedy vstal
Jonáš a išiel do mesta Ninive podľa slova Hospodinovho. A Ninive bolo veľké mesto
Bohu, na tri dni chôdze.
Jonáš teda konečne poslúchne
a ide do Ninive. Určite má aj mierne obavy, Asýrčania neboli práve
najmierumilovnejší národ. Svojich nepriateľov radi sťahovali za živa
z kože, či napichovali na koly. K Ninive patrili aj tri priľahlé
mestá. Tri dni teda asi trvalo prejsť celé okolie.
4.
A Jonáš
započal ísť do mesta, ušiel jeden deň cesty, volal a hovoril: Ešte štyridsať
dní, a Ninive bude podvrátené.
Jonášovo posolstvo je veľmi
jednoduché, či ide len o sumár jeho kázne alebo jeho kázeň pozostávala len
z jednej vety nevedno. Jonáš nevolá k pokániu, ale oznamuje blížiacu
sa skazu. Jonáš zrejme rýchle vošiel do Ninive, povedal svoje posolstvo
a išiel, pričom si zrejme myslel, čo som mal povedať, som povedal, teraz
môže prísť Boží trest.
A práve toto jednoduché
posolstvo zapôsobilo na Ninive. Jednoduchosť posolstva vytvára kontrast
s veľkosťou Ninive.
„Keď voľakedy hovorím o niektorom
národe alebo o niektorom kráľovstve, že ho idem vyplieniť,
rozboriť a zahubiť a jestli sa ten národ odvráti od svojej zlosti, proti
ktorému som to hovoril, budem ľutovať zlého, ktoré som mu myslel
učiniť.“ (Jer 18:7-8)
40 dní sa v Biblií objavuje
hneď niekoľkokrát. 40 dní trval príval vôd počas potopy (Gen 7:17), 40 dní
strávil Mojžiš na Sinaji (Ex 24:18), 40 rokov putoval Izrael po púšti (Num 14),
40 dní putoval Eliáš k Hórebu (1Kr 19:8), 40 dní strávil Kristus na púšti
(Mat 4:2).
5.
A mužovia
mesta Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli smútočné vrecia, všetci od
najväčšieho z nich až do najmenšieho z nich.
Ľudia uverili a dokonca sa aj
obrátili, a to hneď po prvom dni kázania.
Pôst a smútočné rúcho patria
medzi vonkajšie znaky vnútorného pohnutia. Samé osebe tieto úkony nemajú
zmysel, ak však vychádzajú z úprimného srdca, tak je v nich veľká
moc. Vrecovinu nosili otroci a žobráci, oblečenie tohto smútočného a
ponižujúceho oblečenia poukazovalo na pokoru a podvolenie sa svojich
nositeľov, týkalo sa to dokonca aj boháčov a elity tejto metropoly.
Podľa niektorých zdrojov zažilo Ninive
medzi rokmi 765 a 759 pr. Kr. veľkú záplavu a hladomor, v roku
763 pr. Kr. aj úplne zatmenie slnka. Možno aj tieto pohromy prispeli
k rýchlej a pozitívnej odozve k Jonášovej kázne. Ďalej
k tomu zrejme prispel aj Jonášov zjav, jeho pokožka bola poznačená
kyselinami, ktoré boli v bruchu ryby. Obyvatelia Ninive uctievali Dagona,
ktorý bol čiastočne muž a čiastočne ryba, preto na nich mohla silne
zapôsobiť udalosť, ktorú Jonáš prežil. Ježiš hovorí, že Jonáš bol znamením pre
Ninive, príbeh jeho vzbury, trestu a obnovy bol tým najlepším posolstvom
nádeje. Ak sa tento veľký Boh zmiloval nad Jonášom, možno sa zmiluje aj nad
nimi. Na druhej strane jeho vybielená koža, hlava bez vlasov a tvár bez
obočia a mihalníc svedčila o tom, že sa s Bohom nehodno
zahrávať. Ak tento Boh dokáže prikázať moru, búrke a obrovskej rybe, potom
určite zvládne zničiť ich mesto.
Tento verš je zrejme všeobecným
prehlásením, že Ninive uverilo. Ďalšie verše (6-9) to rozoberajú podrobnejšie.
6.
Keď potom
došlo slovo ku kráľovi mesta Ninive, povstal so svojho trónu, složil so seba
svoje kráľovské rúcho, prikryl sa smútočným vrecom a sadnul do popola.
Kráľ Ninive je zrejme zároveň aj
Asýrsky kráľ, najväčší kráľ vtedy známeho sveta. Aj keď by nás jeho meno
zaujímalo, autor má iné priority a meno neuvádza. Počas vlády Jeroboáma
II. sa na asýrskom tróne vystriedali štyria králi. Treba mať na pamäti aj fakt,
že Asýrčania mali viacerých bohov, preto sa u nich viera v Hospodina
nebila s vierou v iných bohov.
Kráľ zostúpil z trónu až do
popola. To už niečo znamená. Koľko judských a izraelských kráľov sa
dokázalo takto pokoriť. Preto „mužovia Ninivänia povstanú na súde
s týmto pokolením a odsúdia ho, lebo činili pokánie na kázeň Jonášovu, a hľa,
tu je viac ako Jonáš“ (Mat
12:41).
7.
A dal
vyhlásiť a povedať v Ninive, z usúdenia kráľovho a jeho veľmožov, povediac:
Nech neokúsia ničoho ani človek ani hovädo; vôl ani dobytča nech sa nepasú ani
nech nepijú vody.
Kráľ bral Jonášovo posolstvo veľmi
vážne.
8.
Ale nech sa
prikryjú smútočným vrecom, človek i hovädo, a nech volajú k Bohu z celej svojej
sily a nech sa odvrátia každý od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v ich
rukách.
Ľudia si uvedomujú, že Boží trest má
spojitosť s ich zlými cestami a násilím. Jonáš im nemusel nič
vysvetľovať. Ani dnes nie je problém v tom, že by ľudia nevedeli čo hriech
je, ale v tom, že sa im ho nechce opustiť.
O hriechoch Ninive hovorí aj
prorok Náhum.
„Oj, beda mestu krvi!
Celé je samé klamstvo, plné násilia; neustupuje lúpež. Práskanie biča a
hukot, hrkot kolesa, cválajúci kôň a nadskakujúci voz, vzpínanie sa jazdca
a blýskanie sa meča, blesk kopie a množstvo pobitých a hromada mŕtvych tiel, nebude
konca mŕtvolám, a budú padať cez ich mŕtvoly, pre množstvo smilstiev
smilnice, krásnej a pôvabnej, majstryne čarov, ktorá predávala národy svojimi
smilstvami a čeľade svojimi čarmi.“ (Náh 3:1-4)
9.
Kto vie, či
sa neobráti Bôh a nebude ľutovať a či sa neodvráti od pále svojho hnevu, aby
sme nezahynuli?!
Samotný kráľ sa obracia, aj keď nemá
žiadnu konkrétnu záruku. Aký rozdiel oproti Izraelu?! Aj keď mal Izrael davy
prorokov, predsa sa neobrátil. A to Ninive káže prorok, ktorý ich
nenávidí.
10. A Bôh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej
cesty, a tak sa Bôh zľutoval nad tým zlým, o ktorom hovoril, že im ho učiní, a
neučinil.
Boh sa zľutoval, doslovne mu odľahlo. Takú moc má viera
v Boha a následné obrátenie. Smrť je odplatou hriechu. Smrť nie je
Božia vôľa, Boh nestvoril človeka, aby zomrel, ale aby žil. Ak sa však človek
odmieta obrátiť a radšej volí zostať v hriechu, čaká ho smrť. Ninive
sa obrátilo a odvrátilo tak hrozbu záhuby.
„A nikto, kto žije a
verí vo mňa, nezomrie na veky; či veríš tomu?“ (Ján 11:26)
Jonáš sa mrzí, že sa Hospodin zmiloval nad nepriateľmi jeho ľudu.
1.
To sa
náramne neľúbilo Jonášovi a zapálil sa hnevom.
Jonášova kniha nekončí happy endom
zo záveru predchádzajúcej kapitoly, ale pokračuje ďalej. Boh sa potešil nad
pozitívnou reakciou Ninive, potešil sa nad ich pokáním a obrátením, Jonáša
to však paradoxne nahnevalo. Boží hnev sa odvrátil, Jonášov sa zapálil. Prečo?
Veď sám zistil aké je to úžasné, keď sa Boh zmiluje a vytrhne človeka od
už istej záhuby. Teraz však nejde o neho, ale len o to „zlé“ Ninive.
Jonáš je zrejme prvý kazateľ, ktorý
sa hnevá, že sa ľudia obrátili. Ježiš hovorí: „Hovorím vám, že tak bude radosť v
nebi nad jedným hriešnikom, činiacim pokánie, väčšia ako nad deväťdesiatdeväť spravedlivými, ktorí nepotrebujú
pokánia“ (Luk
15:10). Pri obrátení Ninive bola v nebi
veľká radosť a oslava, ale Jonáš radšej stojí o kus ďalej namosúrený
a šomre. Jonáš nám pripomína muža, ktorému bolo mnoho odpustené, ale on
sám nechce odpustiť ani trochu (Mat 18:23-35). Ak však budeme úprimní, tak
musíme priznať, že niekedy nie sme sami iní.
2.
Modlil sa
Hospodinovi a povedal: Prosím, ó, Hospodine, či nie je toto to, čo som hovoril,
dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa aj ponáhľal, aby som prv
utiekol do Taršíša, lebo som vedel, že si ty silný Bôh milosrdný a ľútostivý,
dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého.
Jonáš je aspoň úprimný a povie
prečo sa mu to nepáči. Dôvodom Jonášovho úteku do Taršíša, bola obava, že
Ninive sa obráti a Boh im odpustí, im, tomu dávnemu a úhlavnému
nepriateľovi Izraela. Už žalmisti považovali nepriateľov Izrael aj za
nepriateľov Hospodina.
Jonáš cituje verše z Exodus
34:6-7. Boh je milosrdný, preukazuje svoju dobrotu aj tým, ktorí si ju
nezaslúžia a tým, ktorí na ňu nemajú žiaden nárok. On je ľútostivý, na
rozdiel od Jonáša. On je dlho zhovievajúci, čaká a čaká. „Neodkladá Pán váhajúc so zasľúbením, ako ho
niektorí majú za takého, ktorý váha a
odkladá; ale zhovieva vzhľadom na nás, pretože nechce, aby niektorí zahynuli,
ale aby všetci prišli ku pokániu“ (2Pet 3:9). Boh čaká na to, kým sa obráti každý jeden
človek, ktorý sa má obrátiť. On je veľký, čo do milosti, resp. veľký
v preukazovaním Jeho lásky, milosti a dobroty, voči všetkým tým,
ktorí sa pokoria pred Ním a veria v Jeho veľké meno.
Jonáš kritizuje Boha za to, aký je dobrý a ľutuje, že
nie je trochu horší. Božiu dobrotu vidí ako Božiu slabosť a zároveň ju
odsudzuje. Hlupák, veď práve tá dobrota ho zachránila pred istou skazou.
3.
A tak teraz,
ó, Hospodine, vezmi, prosím, odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie zomrieť ako
žiť.
Tomu sa povie znechutenie! Aj Eliáš
chcel zomrieť (1Kr 19:4). Aj on bol podobne znechutený. Obaja proroci boli
znechutení, pretože Boh konal inak ako si predstavovali. Ich motívy však boli
opačné, Eliáš túžil potom, aby sa celý Izrael obrátil k svojmu Bohu, Jonáš
túžil po skaze Ninive. Eliáš bol znechutený hriechom Izraela, Jonáš Božou
dobrotou.
4.
Na to riekol
Hospodin: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom?
Boh, verný svojej dobrote, Jonáša
nekára ani nehreší, ale skôr skúma jeho motívy. Podobne ako sa pýtal Jóba, pýta
sa aj Jonáša, myslíš, že konáš správne? Odpoveď znie, samozrejme, nie, Pane. Ty
máš vždy pravdu a to, čo to robíš, je vždy správne, aj keď tomu
v tejto chvíli nerozumiem.
5.
A Jonáš
vyšiel z mesta, sadol si na mieste od východu mesta, spravil si tam búdu a
sadol si do nej, do tône, dokiaľ by neuvidel, čo bude s mestom.
Jonáš sa ešte nevracia domov, ale
z nejakého dôvodu zostáva poblíž Ninive, dokonca si spravil provizórny
príbytok. Možno si myslel, že sa Asýrčania vrátia do starých koľají a Boží
trest predsa príde. Teraz vyčkáva a pozerá, čo bude ďalej. Možno uvidí
niečo veľkolepé, možno predsa príde na Ninive, podobne ako na Sodomu
a Gomoru, oheň a síra. Ak by to tak bolo, Jonáš chce sedieť
v prvom rade a mať najlepší výhľad.
Hospodin karhá Jonáša.
6.
A Hospodin
Bôh nastrojil kikájon, ktorý vyrástol nad Jonáša, aby bola tôňa nad jeho
hlavou, aby ho vytrhol z jeho zlého. A Jonáš sa radoval kikájonu veľkou
radosťou.
Kikajón, možno ricín obyčajný,
z hebrejského textu sa rastlina totiž nedá presne určiť. Aby Jonáš
z dlhého čakania nedostal úpal, Boh dal, aby pri ňom vyrástla rastlina,
ktorá mu poskytne tieň. A Jonáš sa konečne teší, dokonca sa teší
s veľkou radosťou. Toto je jediná zmienka o tom, že by sa Jonáš
niekedy tešil, konečne Boh spravil niečo aj pre neho.
7.
Ale Bôh
nastrojil červa, keď na druhý deň ráno vychádzala zora, ktorý ranil kikájon,
takže vyschol.
Boh nastrojil červa, pred tým to
bola búrka, potom ryba, rastlina, teraz červ, neskôr nastrojí vietor.
8.
A stalo sa,
keď vyšlo slnce, že Bôh nastrojil východný vietor horúci, a slnce bilo na hlavu
Jonášovu tak, že omdlieval a žiadal si zomrieť a povedal: Lepšie mi je zomrieť
ako žiť.
Východný horúci vietor nie je len
tak hocijaký vietor. Ide o tzv. sirocco, čo je obávaný suchý vietor, ktorý
je sprevádzaný neznesiteľným nárastom teploty a vysúšaním vzduchu.
Jonáš znovu túži po svojej smrti.
Pred chvíľou bol nespokojný s Božou vôľou, teraz sa mu zase nepozdáva
počasie.
9.
A Bôh riekol
Jonášovi: Či je to dobré, že si sa rozpálil hnevom pre ten kikájon? A povedal:
Dobré je, že som sa rozpálil hnevom, až na smrť.
Tak ako vo verši 4, Boh aj teraz
spytuje Jonášovo srdce. Jonáš sa nenechá dvakrát ponúkať a hovorí, čo si
myslí.
Otázky z veršov 4 a 9 sú
zrejme vyvrcholením príbehu, preto príbeh ešte nekončí v predchádzajúcej
kapitole pri obrátení Ninive. Boh sa snaží upriamiť Jonášov pohľad na Svoju
milosť a lásku. Jonášov príbeh nie je ani tak o obrátení Ninive, ako o zjavení
Božieho milujúceho srdca.
10. Na to riekol Hospodin: Ty ľutuješ kikájon, ktorým si
sa netrudil ani si ho nepestoval, ktorý vyrástol za jednu noc a za jednu noc i
zhynul.
Ľutovať, ľútosť je prejav záujmu.
Jonáš sa zaujímal o veci, ktoré prinášali potešenie iba jemu samotnému.
Zrejme ani my sami nie sme iní, aj dnes nás viac zaujímajú veci, z ktorých
máme sami prospech. Staráme sa o svoj bankoví účet, auto, dom, vzhľad,
dovolenku a osud sveta je nám často druhoradý. A predsa to je práve
to, čo zaujíma Boha.
Aby Boh pomohol Jonášovi cítiť, to
čo cíti On, vystaví ho podobnej situácií. Jonáš prežije potešenie, ľútosť aj
hnev. Rozdiel je však v objekte ich záujmu, Jonáš cítil smútok nad mŕtvou
rastlinou, Boh nad ľuďmi, ktorí sa rútia do zahynutia.
11. A ja by som nemal ľutovať Ninive, to veľké mesto, v
ktorom je viac ako sto dvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozdielu medzi svojou
pravicou a svojou ľavicou, a hoviad mnoho?
Ak bolo správne, aby sa Jonáš trápil
kvôli jednej rastline, ktorá nič necíti, o čo viac je správne, aby sa Boh
zmiloval nad zástupmi ľudí, ktorí majú zomrieť v bolestiach. 120 000 ľudí
zrejme predstavuje detí alebo iné osoby, ktoré nevedia rozpoznať čo je správne
a čo nie (Iz 7:15-16), prípadne nevinných ľudí, nie všetkých obyvateľov Ninive,
tých bolo okolo 600 000.
Jonáš sa teda trápi, kvôli rastline,
pričom by pokojne v bolestiach nechal zomrieť státisíce ľudí. Jonáš sa
trápi kvôli rastline, ktorú nesadil a do ktorej nič neinvestoval, na
druhej strane vyčíta Bohu, že má záujem o mesto a ľudí, ktorých sám
stvoril, o ktorých sa stará a je dokonca ochotný kvôli nim zomrieť
v osobe Svojho Syna.
Jonáš sa trápi kvôli rastline, ktorá
včera vyklíčila a dnes zomiera, večný osud Ninive ho však netrápi. Pokojne
by sa zo svojho stanoviska prizeral ako zomiera vinný aj nevinný. Jonáš sa však
v skutočnosti netrápil nad osudom rastliny, ale nad stratou vlastného
pohodlia. Ak by neposkytovala chládok, ani by na ňu nepozrel. Na druhej strane
Boh sa zaujíma aj o ľudí, ktorí sa mu vysmievajú a protivia, o ľudí,
z ktorých nie je žiaden osobný prospech.
Božia milosť je to, čo Jonáša tak
pohoršuje. Božia milosť sa nedá zaslúžiť, je určená všetkým a poukazuje na
ľudskú neschopnosť. S tým má však Jonáš (ako aj vtedajší Izrael) problém,
vo svojej samospravodlivosti je Jonáš slepý a hluchý voči potrebe Božej
milosti. Veď on je Hebrej, človek z toho správneho národa. Ako môže Boh
chcieť milovať aj niekoho iného? Ešte k tomu bezbožníka a pohana?
Jonáš však zabúda, že Izrael je Boží národ len z Božej milosti. Výnimočnosť
Izraela bola absolútne nezaslúžená, Izrael zabudol, že Božie požehnanie je
prejavom Božej milosti. Izrael si to poplietol a Božie požehnanie začal
považovať za niečo, čo mu spravodlivo náleží.
Ak sa však Boh zaujíma o zvieratá,
o koľko viac sa potom stará o ľudí, ktorí sú stvorení na Jeho obraz.
Podobný záujem by mal byť príznačný aj pre Boží ľud. Túžba po osobnom prospechu
a zabezpečení by nám nikdy nemala brániť v naplnení Božieho plánu.
Písmo správne nezachytáva Jonášovu
odpoveď, pretože tá nie je dôležitá. Dôležité je to, čo odpovieme my. Správna
odpoveď je áno, Boh by mal cítiť ľútosť nad bezradnými obyvateľmi Ninive
a to isté platí aj pre nás.
Teda nielen Ninive sa potrebuje
obrátiť, ale aj Jonáš. Tak ako sa potrebuje zmeniť Jonáš (a samozrejme aj
Ninive), sa potrebujeme zmeniť aj my. Aj my sa potrebujeme pozrieť na svet
Božími očami a nechať, aby tento nový pohľad premohol naše zahorknutie,
sebectvo a zatvrdené srdcia. Ak naše srdca nie sú každodenne zaplavované
Božou láskou, potom ťažko zmeníme svet a naplníme Veľké poslanie.
Na Boha sa však nehneval iba Jonáš,
často sa Neho hneváme aj my. Prečo? V podstate z podobných príčin. Aj
my si veľakrát myslíme, že si od Boha niečo zaslúžime a keď nám to nedá,
tak sa Neho hneváme. Hneváme sa aj keď vidíme, ako sú požehnaní ľudia, ktorí si
to vôbec nezaslúžia. Hneváme sa keď od nás odchádza požehnanie, ktoré by však
od takých úžasných ľudí ako sme my, odchádzať nemalo. Jednoducho sa hneváme
vtedy, keď upadáme do samospravodlivosti a keď súdime podľa našich skutkov
a zásluh.
Podobne ako Jonáš, si svoje
požehnanie odôvodňujeme vlastnou usilovnosťou, tvrdou prácou, inteligenciou
a správnym srdcom. To nám následne slúži ako vhodná výhovorka na to, aby
sme sa so svojim požehnaním nemuseli deliť. Veď keď sa chcú mať dobre aj druhí
ľudia, nech sa snažia tak ako my a nech sú takí spravodliví ako my.
My sa máme dobre, pretože sa Bohu páčime a rozvojové kraviny si za svoju
chudobu môžu samé, pretože sú to skazení pohania a modlári. No, presne takéto
zmýšľanie nazývame samospravodlivosťou. Boh pritom požehnáva ľudí na to, aby sa
delili so svojím požehnaním s druhými. Po tom však Jonáš netúžil.
A čo my?
Iba dve knihy Biblie končia otázkou. Okrem Jonáša je to aj
kniha proroka Náhuma. Paradoxne tieto dve knihy sú venované tým istým
adresátom: obyvateľom Ninive a Asýrie. Zatiaľ čo Jonáš končí otázkou
o správnosti Božieho zmilovania voči Ninive, Náhum končí otázkou
o Božom treste, ktorý na Ninive prichádza.
V roku 722 pred Kr. sa Jonášove obavy naplnia, Asýria
porazí Izrael a jeho ľud vysťahuje do cudzích krajov. Asi o 150 rokov
po Jonášovi si Boh používa proroka Náhuma, aby do Asýrie poslal nový odkaz, ten
však nepadne na úrodnú pôdu a v roku 612 pred Kr. je Asýria porazená.
Kniha Jonáš nás učí, čo cíti Boh k svojmu ľudu a aj
to, čo cíti k tým, ktorí ho nepoznajú. Boh potrebuje poslov, tých, ktorí by
vzali Jeho slovo zomierajúcemu svetu. Každý kresťan sa môže stotožniť
s Jonášovým povolaním. Boh netúži po tom, aby zjavil svoj hnev (Iz 28:21),
On chce svetu zjaviť svoju lásku a milosť. Na to však potrebuje, aby sa
Jeho ľud prestal kochať vo svojom pocite falošnej nadradenosti a začal
milovať svojich hriešnych susedov. Hlavná otázka Jonášovho posolstva je,
poslúchneme Boha a budeme milovať tak, ako miluje On, alebo zostaneme vo svojej
nenávistí voči ľuďom? Ak poslúchneme, tak potom nás bude môcť Boh začať učiť
milovať Božou láskou, aby sme dokázali plakať nad rozptýlenými ovcami, tak ako On
plakal nad Jeruzalemom.
Barnes, Albert: Notes
on the Bible. 1834. www.yltbible.com.
Clarke, Adam: Commentary
on the Bible. 1831. www.yltbible.com.
Constable, Thomas L.: Notes on Jonah. 2014. www.yltbible.com.
Gill, John: Exposition of the Entire Bible.
1746-1763. www.yltbible.com.
Henry, Matthew: Complete
Commentary on the Whole Bible. 1706. www.yltbible.com.
Jamieson, Robert, Fausset, A.R., Brown, David: A Commentary, Critical, Practical, and
Explanatory on the Old and New Testament. 1882. www.yltbible.com.
Keil, Carl Friedrich and Delitzsch, Franz: Biblical Commentary on the Old Testament.
1857-1878. www.yltbible.com.
Missler, Chuck: The
Book of Jonah. Coeur
d'Alene: Koinonia House Inc., 2004.
Scofield, Cyrus I.: The Scofield Bible Commentary. 1917. www.yltbible.com.
The Geneva Bible
Translation Notes. 1599. www.yltbible.com.
Wesley, John: Explanatory
Notes on the Whole Bible. 1754-1765. www.yltbible.com.