ÚVOD

 

Názov knihy je odvodený od mena hlavnej postavy knihy - proroka Ámosa. Meno je odvodené od podstatného mena Amas, v preklade: bremeno a od slovesa naložiť bremeno (na zviera). Ámos pôsobí niekedy okolo roku 760 - 750 pred Kr. Paralelné biblické texty popisujúce toto obdobie sú: 2. Kráľov 14:3-17:6, 2. Paralipomenon 25-28 a proroci: Hozeáš, Izaiáš a Micheáš. Hoci je Ámos z Judska svoje posolstvo adresuje Izraelu, Samárií.

Ámos pracuje ako pastier (hebrejsky výraz môže označovať aj vlastníka oviec, strihača oviec alebo predajcu oviec) a zberač fíg z judskej dediny Tekoa (asi 10 km od Betlehema a asi 20 km od Jeruzalemu). Do bohatej a luxusnej Samárie Boh paradoxne posiela pastiera (nie nevyhnutne chudobného a nevzdelaného), aby jej priniesol svoje posolstvo. Ámosove posolstvo má poetickú formu, používa rečnícke otázky, iróniu, humor, hyperboly a ďalšie básnické prostriedky, ktoré dodávajú jeho posolstvu originálny štýl. Práve vznešenosť jeho diela poukazuje na jeho rozhľadenosť, vyššie vzdelanie a zrejme aj spoločenské postavenie. Ámos na rozdiel od iných prorokov, nebol profesionálny prorok a ani nepochádzal z kňazskej rodiny (Ám 7:14). Bol to obyčajný človek, ktorého si Boh vyvolil, aby pretlmočil Jeho posolstvo. Ámos je možno z chronologického hľadiska prvým prorokom, ktorý zapisuje svoje dielo (ak ním nebol Joel). Patrí do silnej skupiny píšucich prorokov, Hozeáš, Izaiáš, Micheáš, pôsobiacich v ôsmom storočí pred Kr., ktorí márne varujú Izrael a Judsko pred následkami neposlušnosti a bezbožnosti, ktorým sa oba národy oddávajú.

Ámos prorokuje v čase kedy izraelské a judské kráľovstvá zažívajú obdobie nebývalej prosperity. Uziáš aj Jeroboám II. vládnu okolo štyridsať rokov, čo poskytuje obom kráľovstvám možnosť rastu a stability. Tradiční nepriatelia ako Egypt, Mezopotámia a Sýria čelia vlastným problémom a pre Judsko a ani pre Izrael nepredstavujú žiadnu hrozbu. Oba národy majú priateľské vzťahy a spolu využívajú svoju strategické polohu na rozširovanie a ďalšie budovanie obchodných ciest, ktoré prinášajú bohatstvo obom národom. Od čias Šalamúna nebol Izrael v lepšom hospodárskom, ekonomickom či vojenskom rozpoložení ako v okamihu kedy na scénu prichádza prorok Ámos. Ámosovo posolstvo ale odhaľuje skrytú tvár Izraela, zatiaľ čo navonok je všetko v najlepšom poriadku, duchovná situácia je znepokojujúca. Národ sa pomaličky odvracia od Hospodina, svoje duchovné dedičstvo vníma ako prežitok a radšej prijíma exotické, nové náboženstva okolitých národov.

V Judsku vládne spravodlivý kráľ Uziáš (Azariáš) (okolo 767-739 pred Kr.), kráľ, ktorý poráža okolité národy Filištínov a arabov, podrobuje si ammónský národ (2Par 26:6-8) a postupne si získava renomé až v samotnom Egypte. Po čase mu však sláva stúpne do hlavy, prekročí svoje právomoci a zvyšok života trávi v izolácií kvôli svojmu malomocenstvu (2Par 26:1-23).

V Izraeli vládne Jeroboám II. (okolo 793-753 pred Kr.) z Jehu-vovej dynastie, kráľ rovnako mocný ako jeho Judský náprotivok Uziáš. Jeroboám II. nadviazal na úspešnú vládu svojho otca Joasa, ktorý získal rozsiahle územia, ktoré Izrael v minulosti stratil (2Kr 13:25, 14:11-15) a sám získal ostávajúce Izraelské územia (2Kr 14:23-29), čím vytvoril z Izraela významné impérium svojej doby. Nikdy nebol Izrael v lepšom stave ako v čase Jeroboáma II., zo severu pred bol Asýriou chránený dobytým sýrskym územím, z východu zase Golanskými výšinami, z juhu ho chránilo Judsko a zo západu Stredozemné more. Ekonomika prekvitala, každý deň sa otvárali nové zahraničné trhy, bohatí bohatli ešte viac a peniaze otvárali každé dvere. Na druhej strane chudobní trpeli a chudobneli ešte viac.   

Hlavnou témou knihy je izraelské modlárstvo. V krajine sa šíria pohanské kananejské kulty, tradičné židovské náboženstvo sa mieša s pohanstvom, čím vzniká zvláštna zmes náboženstva, ktoré je síce v ľudských očiach prijateľné, ale v Božích očiach predstavuje ohavnosť. Styky so zahraničím otvárajú dvere cudzím náboženským systémom a praktikám, ľud stavia výšiny a háje Bálom a Aštartám, ktoré predstavujú falické a okultné náboženské symboly plodnosti. Okrem modlárstva sa darí aj veštectvu. Izrael naďalej uctieva zlaté teľatá, ktoré postavil kráľ Jeroboám I., uctieva aj slnko a hviezdy či fenického boha Molocha.

Takáto situácia bola samozrejme z dlhodobého hľadiska neudržateľná, na severe sa začne postupne formovať Asýrske impérium, ktoré si Boh použije ako nástroj pomsty. Po smrti Jeroboáma II., ktorý vládol dlhých 41 rokov sa postupne na izraelskom tróne vystrieda 6 slabých bezvýznamných kráľov počas krátkeho obdobia 25 rokov. Potom prichádza nevyhnutné, deportácia do Asýrie. Sýria a Izrael sa síce snažia Asýrii vzdorovať, na svoju stranu sa snažia získať aj Judsko, judský kráľ však ich ponuku odmietne a namiesto toho sa obracia s prosbou o pomoc na Asýriu. Asýria neváha a spacifikuje Sýriu a neskôr aj Izrael (okolo 722 pred Kr.). V časoch judského kráľa Ezechiáša dokonca Asýria obsadí celé Judsko s výnimkou Jeruzalemu, ale na Boží zásah sa Asýria stiahne späť. Zakrátko ju však nahradí Babylon, ktorý okolo roku 586 pred Kr. dobyje a zničí celý Jeruzalem.  

Kniha sa dá rozdeliť na štyri časti:

-          Súd národov (1:1-2:3).

-          Súd Božieho ľudu (2:4-6:14).

-          Videnia o súde (7:1-9:10).

-          Nádej pre Boží ľud (9:11-15).

Ámos označuje porušenie Božej zmluvy ako hlavný dôvod prichádzajúceho súdu, na miesto aby Izrael veril Bohu, spolieha sa na svoje „ekumenické náboženstvo“, prosperitu a vojenskú silu. Aj napriek tomu však končí Ámos svoje posolstvo prísľubom Božej milosti a príchodom Božieho kráľovstva.

 

 

 

 

KAPITOLA 1

 

Prorok a jeho doba. Hospodin bude revať so Siona.

1.      Slová Ámosa, ktorý bol medzi pastiermi z Tekoy, ktoré videl o Izraelovi za dní Uziáša, judského kráľa, a za dní Jeroboáma, syna Joasovho, izraelského kráľa, dva roky pred zemetrasením.

Toto zemetrasenie spomína o 250 rokov neskôr prorok Zachariáš (Zach 14:5). Zo Zachariášových slov je evidentné, že išlo v mimoriadnu pohromu. Tekoa je dedina v Judskej púšti, za ňou je už len vyprahla pustatina.

Slová a videnia, Ámosovo posolstvo pozostáva z oboch častí. Kapitoly 1-6 sa venujú verbálnym posolstvám a kapitoly 7-9 videniam.

Ámos udáva ako prvé meno judského kráľa. Tak robí zvyčajne každý prorok, pretože Dávidovým dedičom je Judsko a meno izraelského kráľa uvádza až na druhom mieste. Väčšina prorokov odsudzovala rozdelenie kráľovstva a izraelskú samostatnosť videla ako znak vzbury a neposlušnosti. Požehnanie malo predsa prísť prostredníctvom Syna Dávida a pravá bohoslužba prebiehala len v jeruzalemskom chráme. Rozdelením kráľovstva sa Izrael vzdal oboch výsad, ktoré mu Hospodin pridelil. Nehovoriac už o jasne pohanskej orientácií izraelského kráľovstva. Hospodina nahradili dve zlaté teľatá a prakticky každý izraelský kráľ bol sympatizant, ak nie dokonca podporovateľ, okolitých pohanských náboženstiev.

2.      A povedal: Hospodin bude revať so Siona a z Jeruzalema vydá svoj hlas; smútiť budú pasienky pastierov, a uschne temeno Karmela.

Lev reve predtým ako sa vrhne na svoju korisť, v tomto prípade táto fráza označuje prichádzajúci Boží súd. Hriech Izraela má za následok, že z dobrého pastiera sa stáva neľútostný lev, ktorý už viac neprináša ochranu, ale hrôzu. Tento verš nadväzuje na Joelovo posolstvo z Joela 1:19 a 3:16.

Sion je jedným zo siedmych vrchov, na ktorých bol vybudovaný Jeruzalem. Chrám bol postavený na hore Morija. Aj keď Sion predstavuje len časť Jeruzalemu, Biblia ho často používa ako synekdochu[1] pre Jeruzalem. Židia si predstavovali, že Hospodin symbolicky prebýva medzi cherubmi (resp. ich krídlami), ktorí sú umiestnení na zľutovnici na truhle zmluvy, ktorá je vo svätyni svätých, v Jeruzalemskom chráme.

„A tam budem prichádzať k tebe a budem hovoriť s tebou zponad pokrývky, zpomedzi obidvoch cherubov, ktorí budú nad truhlou svedoctva, o všetkom, čo ti rozkážem, dotyčne synov Izraelových.“ (Ex 25:22)

To, že Hospodin zareve zo Siona, poukazovalo na fakt, že Hospodin neprebýva v izraelských svätyniach, hájoch či výšinách, ale v chráme v Jeruzaleme. Len chrámová bohoslužba bola tá správna bohoslužba, všetko ostatné bolo modlárstvo a ohavnosť, to boli veci, od ktorých sa mal Boží ľud dištancovať.

Boží súd zasiahne aj prírodu, pasienky vyschnú a Karmel, v preklade vinica Božia, jedno z najúrodnejších území, uschne. Ámosove posolstvo je pomerne jednoduché a podobné posolstvu ostatných prorokov: Hospodin je jediný Boh a každý kto hreší, bude čeliť Jeho hnevu. Izrael hreší a ešte nad to porušuje zmluvu, ktorá mu zaručovala výnimočné postavenie. Preto ak sa neobráti, sám bude čeliť Božiemu hnevu. Izrael prekvapujúco zisťuje, že úspech, ktorý momentálne zažíva nie je výsledkom jeho skvelého duchovného stavu, ale skôr nezaslúžený dar od Hospodina, ktorý bude čoskoro odňatý, aby uvoľnil cestu kliatbe, ktorá prichádza na všetkých, ktorí dobrovoľné odstupujú od Hospodina. 

Pomsta národom, nepriateľským Izraelovi. Sýria.

3.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Damašku a pre štvoro neodvrátim toho, pretože mlátili Gileáda železnými mlátidlami.

Predtým ako sa Ámos bude venovať Izraelu, prichádzajú na rad susedné národy. Tieto národy boli v minulosti súčasťou Dávidovej ríše a mali mať aspoň povrchnú známosť Hospodina.

Gradácia, troje a štvoro, patrí medzi dobový literárny zvrat, ktorý sumarizuje zlo, ktorého sa ľudia dopúšťajú. Nestačí im len troje (resp. veľa) prestúpení, pridávajú k nemu ešte ďalšie. Navyše tri plus štyri je sedem čo v biblickej numerológií predstavuje plnosť. Miera bezbožnosti sa naplnila a už tak povediac preteká, čoskoro príde zaslúžený trest.

Damask, jedno z najstarších dlhodobo obývaných miest, hlavné mesto Sýrie. Pred 50 rokmi Sýria dobyla Gileád (časť Izraela), teraz príde čas odplaty. Okolo roku 732 pred Kr. je Damask dobytý Asýrčanmi.

Výraz železné mlátidlá popisuje buď doslovne alebo obrazne krutosť s akou Sýrčania zaobchádzali s Izraelitami (2Kr 10:32-33, 13:7). Izraelskí zajatci boli možno naozaj masakrovaní železnými mlátiacimi strojmi, ako to v tej dobe bolo krutým zvykom. Tieto stroje - vozy mali železné ozubené kolesá, ktorými sa mlelo obilie. Dobyvateľské armády ich však používali na drvenie zajatcov. 

Kruté zachádzanie s Izraelom je hriech, pre ktorý bude Sýria súdená. Za trest budú zničené kráľovské mesta aj so svojimi panovníkmi.

4.      A preto pošlem oheň na dom Chazaelov, ktorý strávi paláce Ben-hadadove.

Oheň je symbol súdu a trestu, v tomto prípade vo forme vojny. Sýrsky panovníci Chazael (asi 842-796 pred Kr. - Hazael z 2Kr 8:8) a jeho syn (2Kr 13:3) Ben-hadad (asi 797-775 pred Kr.), kruto týrali Izrael a jeho ľud (2Kr 8:12, 10:32, 13:7).

Ben-hadad v preklade syn, uctievač Hadada. Hadad znamená slnko, boh slnka. Hazaela zase znamená ten, na koho sa pozerá Boh.

5.      A polámem závoru Damašku a vyplienim obyvateľa z údolia Ávena a toho, ktorý drží berlu, z domu Édena, a ľud Sýrie pojde do zajatia do Kíra, hovorí Hospodin.

Závora, symbol bezpečnosti. Damask bol podobne ako väčšina strategických miest obohnaný mocnými hradbami, slabinu však prestavovala brána chránená závorami. Údolie Áven (v preklade trápenie, márnosť, modla) je sýrske údolie asi 50 km severovýchodne od Damasku. Tam sa nachádzalo centrum miestneho modlárstva: Baalbek (grécky Heliopolis), územie v dnešnom Libanone. Dom Éden (Bét-eden) letná rezidencia sýrskych kráľov. Kír je Asýrska provincia. Proroctvo sa naplnilo okolo roku 732 pred Kr. kedy boli Sýrčania deportovaní do Kíru asýrskym kráľom Tiglat-pilezerom III., po smrti sýrskeho kráľa Rezina.

„A assýrsky kráľ ho poslúchol. A assýrsky kráľ prijdúc hore proti Damašku zaujal ho a jeho obyvateľov zaviedol do Kíra a Rezína zabil.“ (2Kr 16:9)

Toho, ktorý drží berlu, označenie pre panovníka.

Filištínsko. Týrus.

6.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Gazy a pre štvoro neodvrátim toho, pretože odvádzali zajatých, všetkých, čo ich len bolo, do zajatia, aby ich vydali Edomovi.

Ámos prechádza od severného suseda Izraela, Sýrie, k západným susedom: Filištínom a Týru (fenické mesto). Gaza je synekdocha pre celý Filištínsky národ, Filištínske územie sa tiahlo pozdĺž Stredozemného mora, západne od judského kráľovstva. Ezavoví potomkovia, Edom, nakupovali od Filištíncov židovských sluhov (Joel 3:3-8). Práve predaj židovských otrokov (napr. 2Par 21:16-17) je hriech, pre ktorý budú Filištíni súdení. Za trest Hospodin zničí filištínske mestá aj s ich obyvateľmi.

7.      A preto pošlem oheň na múr Gazy, a strávi jej paláce.

Gaza, Ašdód, Aškalon a Ekron (plus Gát) predstavujú hlavné mestá filištínske národa. Týchto päť miest tvorilo samostatné spravované kráľovstvá. Pôvodne boli Izraelským dedičstvom (Joz 13:1-7), Izrael ich však nikdy nedobyl (Sud 1:21-36, 2:1-6), načo dodnes dopláca. Gaza leží na samom kraji Kanaánu, na ceste medzi Feníciou a Egyptom, nižšie sa nachádza už len púšť. Mesto sa nachádza na strategicky dôležitom mieste, mnohokrát bolo dobyté, ale vždy bolo vzápätí znovu vybudované. Na začiatku patrila Kanannejcom (Gen 10:19), neskôr Filištínom, Grékom, Edomovi, arabom, dnes sa tam nachádza Palestínska samospráva.

Uziáš, judský kráľ, dobyl Gazu o niečo neskôr ako prorokoval Ámos (2Par 26:6), rovnako ako jeho následník Ezechiáš (2Kr 18:8) či Nabuchodonozor (Jer 25:20) alebo Alexander Veľký. Jeremiáš 47:1 sa zase zmieňuje o  dobytí Gazy Egypťanmi:

„Slovo Hospodinovo, ktoré sa stalo k prorokovi Jeremiášovi proti Filištínom prv ako zbil faraon Gazu.“

8.      A vyplienim obyvateľa z Ašdóda a toho, ktorý drží berlu, z Aškalona a obrátim svoju ruku proti Ekronu, a zahynie ostatok Filištínov, hovorí Pán Hospodin.

Podobné slová používa aj prorok Sofoniáš 2:4-5:

„Lebo Azza azúba, Gaza bude opustená, a Aškalon bude obrátený na pustinu; Ašdód, na poludnie ho zaženú, a Ekron teakér, Ekron bude vykorenený. Beda tým, ktorí bývajú na pomorí, národu Keréťanov! Slovo Hospodinovo proti vám, Kanaáne, zem Filištínov! A zahubím ťa natoľko, že nebude obyvateľa.“

9.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Týru a pre štvoro neodvrátim toho, pretože vydávali zajatých, všetkých, čo ich len bolo, Edomovi a nepamätali na smluvu bratov.

Joel 3:4-6 popisuje obchod s otrokmi, ktorý prekvital medi Feničanmi (Týrus a Sidon) a Grékmi. Práve z Týru, Fenície sa rozšírilo do Izraela uctievanie Bála, hlavnú úlohu pritom zohral Jezábeľ (1Kr 16:31-33).

Týrus, podobne ako Filištíni, bude súdený kvôli obchodu so židovskými otrokmi. Za trest budú zničené múry a paláce Týru.

Zmluva bratov, zmluva medzi Dávidom, neskôr Šalamúnom a Chíramom, kráľom Týru (2Sam 5:11).

10.  Preto pošlem oheň na múr Týru, a strávi jeho paláce.

Proroctvo sa naplnilo v časoch Nabuchodonozora a neskôr aj v dobe Alexandra Veľkého. Neskôr bol síce Sidon znovu postavený (Mat 15:21-28, Sk 21:3-6), ale v roku 1291 bol definitívne dobytí moslimami.

Edom. Ammon.

11.  Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Edoma a pre štvoro neodvrátim toho, pretože stíhal svojho brata mečom a udusil všetku svoju ľútosť, a jeho hnev trhá, dravý, neprestajne, a svoju prchlivosť drží na večnosť.

Edom, Ezavoví potomkovia juhovýchodne od judského kráľovstva. Národ, ktorý neustále trápil svojho brata - Izrael.

Edomovým hriechom je nepriateľstvo voči Izraelskému národu, svojmu bratovi (2Par 28:17). Za trest bude zničené hlavné mesto Edoma.

12.  A preto pošlem oheň na Téman, a strávi paláce Bocry.

Téman a Bocra (grécky Petra), najvýznamnejšie mestá v Edomskom kráľovstve. Dodnes je Téman aj Bocra neobývanou pustatinou.

13.  Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení synov Ammonových a pre štvoro neodvrátim toho, pretože rozpárali tehotné Gileáda, aby rozšírili svoje územie.

Ammon a Moáb sú synmi Abrahámovho synovca Lóta. Už v dobe Sudcov si Ammon nárokoval na Izraelské územie (Sud 11:12-30).

Ammon bude zase súdený kvôli svojej zámernej krutosti, ktorú páchal na tehotných ženách. Za trest bude zničené jeho hlavné mesto, jeho pevnosti a ľud pôjde do zajatia.

14.  A preto zanietim oheň na múre Rabby, a strávi jej paláce za vojenného kriku v deň boja, za búrky v deň víchrice.

Rabba, hlavné mesto Ammona je o pár storočí neskôr dobyté Nabuchonodozorom (Jer 27:3-6).

15.  A ich kráľ pojde do zajatia, on i jeho kniežatá spolu, hovorí Hospodin.

Zajatie kráľa znamenalo podrobenie celého národa a otroctvo.

 

KAPITOLA 2

 

Ďaľšie tresty. Moáb.

1.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Moába a pre štvoro neodvrátim toho, pretože spálil kosti kráľa Edoma na vápno.

Ámos pokračuje ďalej východným susedom Izraela - Moábom. Moáb je obľúbenou témou starozákonných prorokov (Iz 15:1, 16:6, 25:10, Jer 48:1, Sof 2:8-9).

Spálili kosti predstavuje rituál znesvätenia. Najprv bol otvorený hrob, potom sa z neho odstránili pozostatky, ktoré sa spálili a potom ich primiešali do malty alebo vápna, aby ich použili na omietanie. Tento čin znamenal znesvätenie a zneuctenie daného človeka. Zjavne toto vykonal Moáb jeden alebo viackrát Edomským kráľom.

2.      A preto pošlem oheň na Moába, a strávi paláce Kerijjóta, a Moáb zomrie v surme za vojenného kriku a za zvuku trúby.

Súd zasiahne aj moábsky kraj, padne jeho hlavné mesto Kerijjót a zahynie aj jeho obyvateľstvo.

3.      A vyplienim sudcu z jeho stredu a všetky jeho kniežatá pobijem s ním, hovorí Hospodin.

Vzatá bude z národa jeho elita, kráľ bol zároveň aj sudca. Národ prestane de facto existovať.

Týmto končí Ámos prvú časť svojho posolstva. Poslucháči sú zrejme spokojní, veď Hospodin im sľubuje, že ich zbaví ich nepriateľov. Čo viac by si mohli želať?

Zo šestice spomínaných pohanských národov dnes existuje len Sýria. Kráľovstvá Filištínov, Edoma, Týru, Ammona a Moába definitívne zmizli z povrchu zemského.

Hriechy Júdu a Izraela. Pomsta Božia.

4.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Júdu a pre štvoro neodvrátim toho, pretože zavrhli zákon Hospodinov a neostríhali jeho ustanovení, a zaviedly ich do bludu ich lži, za ktorými chodili ich otcovia.

Aj keď za vlády kráľa Uziáša je Judsko v relatívne dobrom duchovnom stave, predsa čítame, že modloslužba naďalej pokračuje (2Kr 15:3-4), dokonca aj sám kráľ trochu spyšnel a začal sa hrať na kňaza (2Par 26:16-20). Jeho následník, Jotám, bol tiež označený ako spravodlivý, avšak tiež nedokázal vyplieniť z národa modlárstvo (2Kr 15:33-35). Po relatívne pokojnom období nastupuje na trón Jotámom syn Achaza, ktorý nielen že trpí modlárstvo, ale ho ešte aj sám podporuje. Jeho syn Ezechiáš, síce prinesie do Judska reformáciu, ale ďalší kráľ v poradí, Manasses, pácha ukrutnosti a zverstvá, ktoré prinesú Boží hnev na celí národ. Osud Judska je tým spečatený, pôjde do Babylonského zajatia.

Aj napriek úsiliu niektorých dobrých kráľov, Judsko ako národ zavrhlo Boží zákon a nahradilo ho klamstvom a modlárstvom. To je hriech, ktorý doplnil mieru prestúpenia judského národa, preto bude zničený Jeruzalem a aj celé Judsko. Na rozdiel od susedných národov, vina Judska je oveľa väčšia, pretože mali Boží Zákon, mali prorokov, učiteľov a Božie pravdy boli verejne dostupné. Judsko zavrhlo pravdu a preto aj ich samých zavrhne Hospodin.

Ako dôsledok odmietnutia pravdy postihlo Judsko nevyhnutne - zvod. Túto pravdu podrobnejšie rozoberá Pavol v prvej kapitole svojho listu adresovaného Rimanom. Ľudia odmietnu Boha, pretože sa považujú za príliš múdrych a vzdelaných, aby verili nejakým židovským príbehom a pritom si neuvedomujú, že sú bláznami, pretože veria ešte absurdnejším svetonázorom. Rovnako tak židia odmietli Božiu pravdu a radšej sa klaňali nehybným sochám, obetovali svoje deti, okrádali blížnych a ochotne smilnili.

5.      A preto pošlem oheň na Júdu, a strávi paláce Jeruzalema.

Jeruzalem a celé Judsko sú definitívne dobyté okolo roku 586 pred Kr. Chrám je zničený a vyplienený, mesto zrovnané so zemou a ľud odvedený do cudziny.

„Potom piateho mesiaca, siedmeho dňa toho mesiaca, ktorý to rok bol devätnástym rokom kráľa Nabuchodonozora, babylonského kráľa, prišiel Nebuzaradán, veliteľ kráľovskej stráže, služobník babylonského kráľa, do Jeruzalema. A spálil dom Hospodinov i dom kráľov i všetky domy Jeruzalema, i všetky veľké domy popálil ohňom. A múry Jeruzalema dookola rozborilo všetko vojsko Chaldejov, ktoré mal so sebou veliteľ kráľovskej stráže. A ostatok ľudu, ktorý bol pozostal v meste, a prebehlíkov, ktorí prebehli k babylonskému kráľovi, jako aj ostatok zástupu prestehoval Nebuzaradán, veliteľ kráľovskej stráže.“ (2Kr 25:8-11)

Judsko teda uzatvára sedem národov, ktorým Ámos ako prvým adresuje svoje posolstvo. Izraelský poslucháči sú ešte stále spokojní, to, čo počujú sa im musí páčiť. Netušia, že ide len o zahrievacie kolo a že teraz Ámos konečne prechádza k hlavnému posolstvu - k bezbožnosti Izraela.

6.      Takto hovorí Hospodin: Pre troje prestúpení Izraela a pre štvoro neodvrátim toho, pretože predávali spravedlivého za peniaze a núdzneho pre pár obuvi,

Na rozdiel od susedných národov, v prípade Izraela, Ámos uvádza podrobnejší zoznam previnení. Najprv začína s obchodom s ľuďmi a korupciou. Podobné ohavnosti páchali aj ich pohanskí susedia, preto by sa mal Izrael znepokojovať myšlienkou, že im je podobný. Zákon prikazoval každému Izraelčanovi, aby podporoval svojho núdzneho brata, aby mu pomáhal a všemožne sa snažil zabrániť jeho zotročeniu (Lev 25). Ľudia však radšej hľadia na vlastný prospech a sú ochotní predať vlastného brata aj za „značkové tenisky“, či „luxusné lodičky od Gucciho“.

7.      ktorí dychtia po prachu zeme na hlave chudobných a nakrivujú cestu pokorných, a k tomu i syn i jeho otec chodia ku tej istej dievke, aby poškvrňovali meno mojej svätosti.

Okrem obchodu so svojim blížnymi, ľudia túžia aj po ich majetku. Podľa zákona sa mala zem vždy po určitom čase vrátiť pôvodnému majiteľovi, sluhovia mali byť prepustení, dlhy odpustené a každý mohol začať od nuly., Izrael žiaľ rýchle opustil toto prikázanie, chudobní začali byť zdieraní, predávaní do trvalého otroctva, ich pozemky boli konfiškované, dlhy nielenže neboli odpustené, ale boli ešte aj úročené, čo zákon vyslovene zakazoval. A aby toho nebolo málo, ľudia zvádzajú k hriechu spravodlivých, ktorí sú im tŕňom v oku.

Ďalším hriechom v Ámosovom zozname je smilstvo. Prostitúcia, aj napriek zákazu zákona je bežnou súčasťou spoločnosti, jej služby využívajú mladí aj starí, teda celý národ. Dokonca rodiny majú vlastné súkromné prostitútky a sexuálne otrokyne, ktoré slúžia celej rodine.

Boh berie každý hriech osobne, každý hriech poškvrňuje meno jeho svätosti, zvlášť ak ho páchajú ľudia, ktorí sa prehlasujú za Jeho ľud.

8.      A na založených rúchach sa zohýnajú vedľa každého oltára a pijú víno pokutovaných v dome svojho boha,

Na zozname samozrejme nemôže chýbať modlárstvo, oltáre a svätyne pohanských bohov sú na každom rohu. Založené rúcha, rúcha, ktoré sa mali večer vrátiť svojim majiteľom (Ex 22:26-27, Deut 24:12-13), ľudia ich však nevracajú, ale ich používajú ako podložky počas pohanských rituálov.

Víno pokutovaných, víno kúpené za peniaze druhých.

9.      kým som ja vyhladil Amoreja zpred ich tvári, ktorého výška bola jako výška cedier, a bol mocný jako duby; no, jednako som zahladil jeho ovocie shora a jeho korene zdola.

Po popise súčasného stavu Izraela, jeho nevery, Ámos vymenováva skutky Božej vernosti, aby poukázal na kontrast medzi spravodlivým a verným Hospodinom a neverným a bezbožným Izraelom.

Hospodin ich priviedol do zasľúbenej zeme a On vyhnal ich mocných obyvateľov (Num 13:32-33, Deut 1:20).

10.  A ja som vás vyviedol hore z Egyptskej zeme a vodil som vás po púšti štyridsať rokov, aby ste dedične vládli zemou Amoreja.

 Hospodin ich vyviedol z Egypta, staral sa o nich a trpezlivo ich viedol cez púšť.

11.  A vzbudzoval som zpomedzi vašich synov za prorokov a zpomedzi vašich mládencov za nazarejov. Alebo či nie je tak, synovia Izraelovi? hovorí Hospodin.

Posielal im prorokov a svojich služobníkov, stále ich vystríhal a pripomínal im svoje Slovo.

12.  Ale vy ste napájali nazarejov vínom a prorokom ste zakazovali a vraveli: Neprorokujte!

Izrael však nechcel počuť, chcel si užívať vo svojej novej zemi, nechcel sa nechať obmedzovať, prorokom zakazoval prorokovať a tých, ktorí chceli žiť zbožne korumpoval.

13.  Hľa, ja budem tlačiť na vás tam, kde ste, jako tlačí voz, plný snopov.

Kvôli ich bezbožnosti sa veci zmenia, z ich Ochrancu sa stane ich Nepriateľ a namiesto víťazstva im dá Hospodin porážku.

14.  A zahynie útočište ľahkému čo do behu, a silný nedodá pevnosti svojej vláde, ani hrdina nezachráni útekom svojej duše,

Udatnosť ani šikovnosť nikoho nezachráni.

15.  a ten, kto chytá lučište, neobstojí, a ľahký čo do svojich nôh neunikne, jako ani ten, kto jazdí na koni, nezachráni útekom svojej duše.

Zbrane budú neúčinné a odpor márny. 

16.  Ale i ten, kto je zmužilého srdca medzi hrdinami, bude utekať nahý toho dňa, hovorí Hospodin.

Aj ten najväčší hrdina bude zbabelo utekať.

 

KAPITOLA 3

 

Nevďačnosť Izraelova. Vzpamätať sa.

1.      Počujte toto slovo, ktoré hovorí Hospodin proti vám, synovia Izraelovi, proti všetkej čeľadi, ktorú som vyviedol hore z Egyptskej zeme, hovoriac:

Prvé dva verše tematicky patria k predchádzajúcej kapitole a završujú predchádzajúcu myšlienku. Izrael náleží Hospodinovi, On ho vykúpil a vyviedol z Egypta.

2.      Len vás som poznal zo všetkých čeľadí zeme, preto navštívim na vás všetky vaše neprávosti.

Poznal alebo vybral, Božie vyvolenie je jediným dôvodom prečo je Izrael Boží ľud. Hospodin si vybral Abrahámovo potomstvo k určitému cieľu - zjaviť Jeho svetlo pohanom (Ex 19:5-6, Deut 7:6-8) a priniesť na svet Mesiáša. Žiaľ, Izrael zlyhal a na miesto aby bol príkladom pre ostatné národy, stal sa im podobný.

Poznanie vyžaduje poslušnosť, vtedy plní svoju funkciu. Ak ho však ľudia odmietnu, tak ako to spravil Izrael, potom prináša poznanie tvrdší súd. Preto je hriech Izraela umocnený ich vzburou a neposlušnosťou, vedeli, že sú Božím vyvoleným národom, že sú povolaní k zvláštnemu poslaniu avšak oni to zavrhli, len aby mohli žiť tak, ako žijú pohania vôkol nich. Nerobíme niekedy niečo podobné?

K vyvoleniu partia následky, Izrael bol neposlušný preto na neho podľa zákona (Deut 27-29) príde trest. Porušovanie zmluvy vedie k trestu. Izrael si zrejme vyvolenie vysvetľoval ako špeciálne zaobchádzanie. Boh s nimi bude zaobchádzať v rukavičkách bez ohľadu na to, ako sa správajú, ľudia si nepripúšťali možnosť súdu, veď sú predsa vyvolený národ žijúci v zasľúbenej zemi. Izraelčania si mysleli, že ich skutky nie sú až také dôležité, Božiu ochranu a požehnanie považovali sa samozrejmosť. Boh mal na vec iný pohľad, vyvolenie spájal so zodpovednosťou. Izrael bol v bezpečí len pokiaľ nasledoval Hospodina. To bolo vlastne podstatou Starej zmluvy. Trest nie je znakom toho, že by Hospodin chcel zničiť svoj ľud, trest má výchovný a preventívny charakter. Boh nedovolí aby hriech definitívne zničil Jeho vzťah s padlým ľudstvom. A práve vzťah s ľudstvom je Božou prioritou a tým konečným cieľom celej histórie ľudstva. Rodičia, ktorí majú deti rozumejú účelu trestu. Rodič netrestá, resp. by nemal trestať svoje dieťa aby si na ňom vybil zlosť, ale aby zjednal nápravu. Vždy ide o odpoveď na neposlušnosť. Hlavnou túžbou každého rodiča je vidieť ako sa z jeho dieťaťa stáva zdravý, samostatný človek so zmyslom pre správne hodnoty. To, čo robia cudzie deti ho nezaujíma, keď neposlúchajú netresce ich a ani od nich nič neočakáva. Podobne to je s Izraelom, oni sú Boží ľud, preto od nich Boh očakáva viac a keď neposlúchajú prichádza trest, aby precitli a dali veci do poriadku.

3.      Či azda pojdú dvaja spolu bez toho, že by sa shodli?

Sedem otázok (verše 3-6), na ktoré existuje len jedna samozrejmá odpoveď. Nič sa nedeje samé od seba, všetko má svoj účel, príčinu a dôsledok.

Izrael sa nezhodol s Hospodinom, preto nemôžu ísť po spoločnej ceste. Spoločná cesta je možná len ak sa Izrael zhodne s Hospodinom.

„A keby ste mi ani tým neboli nakarhaní a išli by ste proti mne čelom, nuž pojdem i ja proti vám čelom a budem i ja vás biť sedemkrát tak mocne pre vaše hriechy.“ (Lev 26:23)

4.      Či zareve lev v lese, keď by nebolo pre neho koristi? Či vydá ľvíča svoj hlas zo svojej peleše bez toho, že by bolo lapilo?

Potom čo lev zareve, vrhne sa na svoju bezradnú korisť. Obe podobenstvá poukazujú na fakt, že takisto ako sa lev vrhne na svoju korisť, ktorú vidí, potrestá aj Hospodin zjavné hriechy Izraela. Tak ako lev nereve bez toho aby nemal dôvod, ani Hospodin netrestá bez príčiny.

5.      Či padne vtáča do osídla na zemi, keď mu niet smečky? Či sa zdvihne osídlo od zeme, keď nechytilo ničoho?

Ako je potrebná pasca na chytenie vtáčaťa, tak je potrebná bezbožnosť aby prišiel súd. A keď ten raz príde, neskončí až dokiaľ sa nezavŕši. Boží súd nikdy neprichádza bez dôvodu.

6.      Či sa zatrúbi na trúbu v meste, a ľud sa nesbehne v strachu? Či sa deje voľačo zlé v meste, a Hospodin neučinil?

Trúbenie značilo prichádzajúce nebezpečenstvo alebo inú závažnú situáciu, preto keď ho ľudia počuli, zbiehali sa so strachom a obavami. Predtým ako príde Boží súd, zaznie posledné varovanie. Pretože Hospodin zjavuje vopred svojim služobníkom prorokom to, čo sa má udiať.

Zlé, znamená trest za hriech, nie páchanie bezbožnosti. Boh nepácha hriech, na druhej strane ho však trestá.

7.      Lebo Pán Hospodin nečiní ničoho, krome keď zjavil svoju tajnú radu svojim služobníkom prorokom.

Aj keď je Boh suverénny, predsa oznamuje svoju vôľu vopred. Práve proroctva činia z Biblie jedinečnú knihu, žiadna iné náboženská kniha nerobí také smelé prehlásenia o budúcnosti ako Biblia. Prostredníctvom proroctiev nás Boh ubezpečuje o skutočnosti, o tom, že Boh má všetko vo svojich rukách.

„Takto hovorí Hospodin, Kráľ Izraelov, a jeho vykupiteľ, Hospodin Zástupov: Ja som prvý a ja som i posledný, a krome mňa niet Boha. A kto jako ja ohlasuje - a nech to oznámi a nech mi to predloží - od toho času, ako som položil ľud veku? Alebo to, čo ide, alebo to, čo prijde, nech im oznámia! Nestrachujte sa ani sa nechvejte! Či som ti neohlasoval od dávna a neoznámil? A vy ste mojimi svedkami. Či je azda nejaký Bôh krome mňa? Ani niet skaly; neviem o nijakej.“ (Iz 44:6-8)

„Pamätajte na predošlé veci, dávne od veku, že ja som silný Bôh, a nie je viacej nijakého Boha, ani nieto podobného mne, ktorý oznamujem od počiatku to, čo bude na koniec, a od pradávna veci, ktoré sa ešte nestaly, ktorý hovorím: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi,“ (Iz 46:9-10)

Biblia neobsahuje proroctvá kvôli tomu, aby z nich ľudia veštili konce sveta, ale aby potvrdili Božské autorstvo.

„Odteraz vám to hovorím, prv ako sa stane, aby ste, keď sa stane, uverili, že ja som.“ (Ján 13:19)

Kedysi oznámil Boh Noahovi, že príde potopa, Abrahámovi, že bude zničená Sodoma a Gomora. Mojžišovi oznámil rany, ktoré prídu na Egypt, teraz oznamuje Ámosovi a jeho prostredníctvom aj celému Izraelu, že už za pár desaťročí zažije Izrael koniec svojej samostatnosti.

8.      Lev reve, kto by sa nebál? Pán Hospodin hovorí, kto by neprorokoval?

Tak ako je normálne, že keď lev zareve jeho okolie sa strachom trasie, tak sa Boh postará, aby Jeho slovo bolo ľuďom známe. Mojžiš sa zdráhal, Izaiáš sa cítil nehodný, Jeremiáš vnímal svoj nízky vek ako handicap, dokonca sa raz rozhodol prestať prorokovať:

„A povedal som: Nebudem ho spomínať ani nebudem viacej hovoriť v jeho mene. Ale je to v mojom srdci jako horiaci oheň, zavrený v mojich kostiach, a ustal som zdŕžať ani nevládzem.“ (Jer 20:9)

Pomsta Božia na Samáriu.

9.      Rozhláste na palácoch v Ašdóde a na palácoch v Egyptskej zemi a povedzte: Soberte sa na vrchy Samárie a vidzte veľké nepokoje prostred nej a utiskovaných v jej strede!

Pohanské národy - Filištínci a Egypt - sú prizvané, aby boli svedkami Božieho súdu nad Izraelom. To je odvolávka na dvoch svedkov z Deuteronomia 19:15. Ašdód je jedno z piatich hlavných filištínskych miest. Samária je hlavné mesto Izraela, sídlo politickej moci národa. Všetko čo Boh robí je správne a spravodlivé, dokonca pozýva svedkov, neobrezaných filištínskych pohanov a bezbožných modlárskych Egypťanov, aby sledovali a posúdili Jeho súd. Hriech Izraela je tak veľký, že bije do očí samotným pohanom.

10.  A nevedia robiť toho, čo je pravé, hovorí Hospodin, ktorí hromadia ukrutnosť a zkazu vo svojich palácoch.

Izrael zabudol ako konať spravodlivosť. Hriech a bezbožnosť sa tak rozmohli, že ľudia oslepli a tvrdohlavo zotrvávajú vo svojich hriechoch, ako by to bola tá najprirodzenejšia vec.

„Lebo môj ľud je bláznivý; mňa neznajú; sú hlúpymi synmi a nie sú rozumní. Múdri sú robiť zlé a robiť dobré nevedia.“ (Jer 4:22)

„Beda tým, ktorí hovoria zlému dobré a dobrému zlé, ktorí kladú tmu za svetlo a svetlo za tmu, ktorí kladú horké za sladké a sladké za horké! Beda tým, ktorí sú múdri vo svojich vlastných očiach a pred svojou vlastnou tvárou rozumní!“ (Iz 5:20-21)

Napriek tomu, že Ámosove slová majú skoro 3000 rokov, sú až veľmi podobné popisu našej doby. Pojmy ako zlo a dobro sa relativizujú, dobré sa považuje za zlé a naopak. V skutočnosti však na ľudských pojmoch málo záleží, Boh sa nemení a rovnako sa nemení ani Jeho slovo. Dobro je stále dobro a zlo je zlo, bez rozdielu na to, ako to vnímajú ľudia.

11.  Preto takto hovorí Pán Hospodin: Nepriateľ! A to kolom dookola zeme, a strhne s teba tvoju silu, a vylúpené budú tvoje paláce.

Okolo roku 724 pred Kr. začne Asýrsky kráľ Salmanazar V. trojročné obliehanie Samárie (2Kr 17:5), hlavného mesta izraelského kráľovstva, ako reakciu na vzburu izraelského kráľa Hozeu, ktorý odmietol platiť ročný poplatok. Hozea sa márne obracia s prosbou o pomoc na egyptského faraóna.  Okolo roku 722 pred Kr. Asýrčania dobýjajú Samáriu, rúcajú hradby a veže, odvádzajú vyše 27 000 zajatcov, plienia mesto a nastoľujú asýrsku vládu nad Izraelom. V dobe Ámosa neporaziteľný Izrael, padne za menej ako 40 rokov. Kto by sa nebál keď lev reve?

12.  Takto hovorí Hospodin: Tak ako keď vytrhne pastier dva hnáty alebo kus ucha z tlamy ľva, tak budú vytrhnutí synovia Izraelovi, ktorí sedia v Samárii v kúte na posteli a na damašku lože.

Izraelčania budú roztrúsení po celej zemi, zachránená bude len malá, nevýznamná časť.

13.  Čujte a svedčite v dome Jakobovom, hovorí Pán Hospodin, Bôh Zástupov,

Jediný verš Starého zákona, kde vystupujú tri hlavné Božie mená: Pán (Adon), Hospodin (JHVH) a Boh (Elohim).

14.  že toho dňa, ktorého navštívim prestúpenia Izraelove na ňom, navštívim aj oltáre Bét-ela, a budú odťaté rohy oltára a padnú na zem.

Zlaté teľa v Bét-eli ešte stále stojí na svojom mieste, už 150 rokov, aj napriek Eliášovým a Elizeovým varovaniam. Izrael sa modiel dobrovoľne nezriekne, preto sa tak musí stať nasilu, neskôr ho zničí judský kráľ Joziáš (2Kr 23:15-16).

 

Oltár mal štyri rohy, kde sa vylievala krv obetí a zároveň každý, kto sa ich chytil našiel útočisko. Išlo teda o najpodstatnejšiu časť oltára. Ak budú odťaté, celý oltár stratí svoj zmysel.

15.  A zbijem zimný dom s letným domom; zhynú domy zo slonovej kosti, a bude koniec mnohým domom, hovorí Hospodin.

V Ámosovej dobe je zrejme bežné, že ľudia majú po dva domy. Jeden letný na severe a jeden zimný na juhu. Domy zo slonovej kosti, domy obložené doskami zo slonoviny. Dočasná prosperita sa ale zakrátko zmení v biedu.

 

KAPITOLA 4

 

Hriechy popredných v Izraelovi. Trest neúrodou.

1.      Počujte toto slovo, vy bázanské kravy, ktoré ste na vrchu Samárie a ktoré utiskujete chudobných a drtíte biednych, ktoré hovoríte svojim pánom: Dones, a budeme piť!

Označenie bázanske kravy slúži ako idióm pre zhýčkané ženy izraelskej smotánky, ktoré túžia po prepychu a luxuse, pričom neváhajú zdierať chudobných len aby dostali najnovšiu módnu novinku, ktorú si zažiadajú. Samária zase predstavuje hlavné mesto izraelského kráľovstva, tu sídli elita národa, vrátane skazených manželiek izraelských boháčov, bázanských kráv.

Bázan je územie na východ od Jordánu, časť izraelského Gileádu, oblasť kde sa usídlilo pokolenie Rúben, Gád a polovica pokolenia Manasses. Na tomto území sa nachádzali najlepšie pasienky plné krásnych, vykŕmených kráv (Deut 32:14, Jer 50:19, Mich 7:14). Ámosov výrok bázanske kravy netreba nevyhnutne chápať ako narážku na nízku inteligenciu izraelských žien. Ámos poukazuje na ich nenásytnosť, bázanské kravy boli vykŕmené, krásne a starostlivo udržiavané. Prílišná starostlivosť ich pánov ale u bázanských kráv podnietila nárast pýchy a nenásytnosti.

Zákon zakazuje utiskovanie chudobných a zlé zachádzanie s biednymi.

„Nebudeš utiskovať nájomníka, chudobného a núdzneho, niekoho zo svojich bratov alebo zo svojich pohostínov, ktorý je v tvojej zemi, v tvojich bránach.“ (Deut 24:14).

Na rozdiel od bohov okolitých krajín, Boh Izraela drží ochrannú ruku nad biednymi, sirotami, vdovami, cudzincami a ostatnými ľuďmi, ktorých si inak nikto nevšíma. Spôsob, ktorým sú chudobní utláčaní, ešte viac umocňuje hriech, ktorý nenásytné ženy páchajú. Nezdierajú chudobných priamo, ale prostredníctvom svojich manželov. Samé sedia vo svojich palácoch a neustále si vynucujú vyšší životný štandard, bez ohľadu na to, čo to stojí.

2.      Pán Hospodin prisahal na svoju svätosť, že hľa, idú na vás dni, že vás vezmú preč za háky a to, čo zostane po vás, na rybárske udice.

Prvá časť vety podtrhuje závažnosť situácie, Hospodin prisahal na svoju svätosť. Ak už Hospodin prisahá, tak potom zvyčajne prisahá na svoje meno alebo na svoju svätosť. Hospodin spája svoje meno so svätosťou, Izrael obviňuje z toho, že „poškvrňovali meno jeho svätosti“ (Ám 2:7). Božia svätosť je absolútna a jeho meno je vyvýšené nad všetko ostatné, neexistuje už nič viac, na čo by sa dalo prisahať.

Pán Hospodin, slovo pán je to isté ako v predchádzajúcom verši. Ámos ukazuje kto je skutočný Pán, nie sú ním spupní izraelskí boháči, ale Pán Hospodin.

V Ámosových dňoch bolo bežné, že víťazná armáda odvážala zajatcov spútaných reťazami. Tieto reťaze boli prevlečené cez kovové oká, umiestnené v nose alebo perách porazených (2Kr 19:28, 2Par 3:11). Už onedlho asýrska armáda povedie podobným ponižujúcim spôsobom izraelskú smotánku.

Výraz idú na vás dni je veľmi zvláštny. Normálne by sme asi povedali nastanú dni, alebo prídu dni. Práve táto formulácia nám pomáha vidieť udalosti tak, ako ich vidí Boh. Boh vidí budúcnosť pevne spojenú s prítomnosťou, aj keď navonok nič nenasvedčuje o páde Izraela, Boh vidí dopredu, skaza už prichádza. 

3.      A vyjdete trhlinami idúc každá priamo pred seba, a odvrhnete palác, hovorí Hospodin.

Trhliny symbolizujú skazu mesta, nedobytný palác v Samárií padne a jeho kedysi mohutné steny budú plné trhlín. Nie bránami, ale trhlinami budú vedené zajaté bázanské kravy, aby si vypili svoj kalich horkosti až do dna.

4.      Poďte do Bét-ela a prestupujte zákon Boží, do Gilgala, rozmnožujte prestúpenia a potom ráno donášajte svoje bitné obeti, tretieho dňa svoje desiatky!

Typická nerozhodnosť Izraela, na ktorú Ámos ironicky poukazuje. Najprv sa klaňajú zlatým teľatám, páchajú bezbožnosti a potom poctivo obetujú Hospodinovi a prinášajú desiatky. Popritom sa však vyhýbajú obetiam za hriech a obetiam za prestúpenie. Izrael obetuje tzv. pokojné, dobrovoľné obete, ktoré ľudia obetovali dobrovoľne, keď zažili mimoriadnu Božiu priazeň alebo dobrodenie. Trochu to pripomína Ježišove slová z Matúša 6:2, keď hovorí o pokrytcoch, ktorí trúbia pred sebou v synagógach, aby všetci ľudia navôkol videli ako dávajú.

Bét-el a Gilgal slúžia ako strediská modlárstva (Hoz 4:15, 9:15, 12:11), kedysi dávno sa práve tam zjavil Hospodin ich otcom. V Ámosovich dňoch je miestom pravého uctievania a obetí Jeruzalemsky chrám.

5.      A kaďte z kvaseného obeť chvály a prevolajte dobrovoľné obeti, rozhláste! Lebo vy to tak radi, synovia Izraelovi, hovorí Pán Hospodin.

Každej dobrovoľnej obeti musela predchádzať najprv obeť za hriech - zvieracia obeť - pretože nie je možné prísť k Bohu bez odpustenia. Najprv si človek musí dať do poriadku svoj vzťah s Bohom, až potom môžu mať spolu intímny vzťah. Izrael si pomýlil priority, poctivo si plní svoje náboženské rituály a povinnosti, zabúda však na to najdôležitejšie - úprimnosť, spravodlivosť a súcit.

Navyše kvasené pečivo sa neobetuje (Lev 2:11, 6:17). Podľa Leviticusu 7:11-14 patrí síce kvasené pečivo k obeti, nepáli sa však na oltári, ale po obrade pripadne kňazovi. Na jednej strane sa Izrael snaží dodržiavať zákon, ešte k nemu dokonca aj pridáva a z dobrovoľných obetí robí pravidlo, obetuje aj to, čo netreba (kvas), ignoruje však svoje hriechy a potrebu odpustenia. Hriešny Izrael nedokáže obetovať nič lepšie ako hriešnu obeť (z kvasu). Ak nie je človek obmytý krvou dokonalej obete Ježiša Krista, každá jeho obeť bude Bohu ohavnosťou.

Bohu treba slúžiť tak, ako to sám vyžaduje a nie ako nám to vyhovuje, alebo ako si myslíme, že to je správne. Z Božieho slova sa nedá nič odobrať, ani k nemu pridať. Ak tak robíme, už to viac nie je Jeho slovo, ale ľudské náboženstvo, s ktorým nebude mať Boh nič spoločné. Takéto náboženstvo neprináša požehnanie, ale kliatbu. 

6.      A preto som i ja vám dal čistotu zubov vo všetkých vašich mestách a nedostatok chleba na všetkých vašich miestach, avšak nenavrátili ste sa ku mne, hovorí Hospodin.

Po zozname neprávosti, ktorých sa Izrael dopúšťa, vymenúva Ámos prichádzajúce tresty: nedostatok jedla (verš 6), nedostatok dažďa (7-9), hmyz (9), mor (10), vojna (10). Všetky pohromy sú naplnením trestov pre neposlušných z 28. kapitoly Deuteronomia.

Čistota zubov predstavuje hladomor. Ale ani hladomor nepriniesol zmenu, Izrael sa neobrátil. Trest má za cieľ prebrať Izrael a spôsobiť jeho návrat k Hospodinovi. Písmo hovorí, že Hospodin kázni len toho, koho miluje (Žid 12:6-11). Jeho láska mu bráni, aby sa záhaľčivo prizeral ako sa ľudia rútia do záhuby, preto ich vždy vopred varuje, najprv slovne a keď neposlúchajú tak aj citeľne. Bohužiaľ, mnohokrát reagujeme negatívne a namiesto toho, aby sme sa Bohu poddali, sa ešte viac vzpriečime. V Zjavení Jána 14:6-7 čítame o úžasnom okamihu kedy dokonca nebeský anjel letí oblohou a vyzýva ľudí, aby činili pokánie a vzdali slávu Bohu, na prekvapenie ale už o dve kapitoly ďalej čítame, že sa ľudia radšej „rúhali menu Boha“ a „neučinili pokánia, aby mu dali slávu“ (Zj 16:9).

7.      A preto som i ja zadržal od vás dážď, keď bolo ešte tri mesiace do žatvy, a dal som, aby pršalo na jedno mesto, a na druhé mesto som nedal pršať; jedna čiastka poľa bola zvlažená dažďom, a druhá čiastka, na ktorú nepršalo, uschla.

Tri mesiace pred žatvou prichádza neskorý dážď (marec - apríl). Nedostatok dažďa, resp. jeho absencia na jednom mieste a hojnosť na druhom, má poukázať na skutočnosť, že Hospodin je ten, kto kontroluje prírodu, nie Bál.

8.      A tak sa túlaly dve, tri mestá do jedného mesta, aby sa napily vody, ale sa nenapily, čo by boly maly dosť, a nenavrátili ste sa ku mne, hovorí Hospodin.

Verš 8 dopĺňa predchádzajú verš, celé mestá sú bez vody a zomierajú. Izrael sa stále neobracia.

9.      Bil som vás suchom a rudou; množstvo vašich zahrád a viníc, vašich fíkov a olív požraly húsenice, a nenavrátili ste sa ku mne, hovorí Hospodin.

Ďalším trestom je sucho a horúčava znásobená horúcim východným vetrom. Pod vplyvom týchto faktorov obilie usychá a zavlažované záhrady a vinice padnú za obeť kobylkám.

10.  Poslal som na vás mor ako kedysi na Egypt, pobil som vašich mládencov mečom vydajúc zároveň vaše kone do zajatia a spôsobil som to, aby vystúpil smrad vašich táborov, a to do vašich nozdier, a nenavrátili ste sa ku mne, hovorí Hospodin.

V Exode 15:26 a Deuteronomiu 7:15 Hospodin zasľúbil, že ak bude Izrael poslušný, neprídu na neho žiadne z pohrôm, ktoré prišli na Egypt. Keďže sa ale Izrael od Hospodina odvrátil, musí čeliť moru a podobným pohromám, pred ktorými ich Mojžiš varoval (Lev 26:25 a Deut 28:27, 60).

O hladomore a jeho hrozných následkoch čítame v 2. knihe Kráľov, v kapitolách 6 a 8.

11.  Podvrátil som niektorých medzi vami tak, ako čo Bôh podvrátil Sodomu a Gomoru, a boli ste jako hlaveň, vytrhnutá z ohňa, a nenavrátili ste sa ku mne, hovorí Hospodin.

Až do doby vlády Jeroboáma II. zažíval Izrael jednu porážku za druhou (2Kr 8:28-29, 10:32-33, 13:3-7,22). Posledným trestom je skaza, chaos a záhuba.

12.  Preto ti tak učiním, Izraelu, a preto, že ti to učiním, priprav sa vústrety svojmu Bohu, Izraelu!

Slovo preto poukazuje nato, že sa jedná o následok neposlušnosti Izraelského národa. Izrael porušil Boží zákon, odmieta sa navrátiť k Hospodinovi. Preto bude čeliť svojmu Bohu. Tento krát však nebude Hospodin jeho záchrancom ale sudcom. O pár rokov bude Izrael odvlečený do asýrskeho zajatia.

13.  Lebo hľa, ten, ktorý utvoril vrchy a stvoril vietor a ktorý oznamuje človekovi, čo myslí; ktorý činí rannú zoru mrákavou a kráča po výšinách zeme, Hospodin, Bôh Zástupov, je jeho meno!

Hospodin sa dištancuje od náboženstva, ktoré si Izrael vytvoril. On je tvorca všetkého. On nielenže v minulosti stvoril vrchy a vietor, ale ešte aj dnes tvorí rannú zoru mrákavou a kráča po výšinách zeme. Hospodin sa nedištancuje od svojho stvorenia, ani ho neponechal svojmu osudu, aj dnes tvorí a zasahuje do nášho sveta ako sa mu páči. Boh dokonca prehovára do ľudských sŕdc, nič pred ním nie je skryté, On vie všetko a nepotrebuje, aby mu niekto niečo oznámil. On je Hospodin, ten jediný Boh.

Hospodin, Boh zástupov je jeho meno. Hospodin (JHVH), Ten, ktorý je - nestvorený, večne existujúci, nič nepotrebujúci, zvrchovaný a nikomu sa nezodpovedajúci. On je Boh (Elohim), ktorý učinil zmluvu so svojim ľudom. On je Boh zástupov, veliteľ nebeského a pozemského stvorenia.

 

KAPITOLA 5

 

Hľadať Hospodina a žiť.

1.      Počujte toto slovo, ktoré ja vynášam proti vám ako nárek, dome Izraelov!

Nárek predstavuje pieseň, ktorá sa spieva na pohrebe (2Sam 1:17, 2Par 35:25). Príkladom náreku je kniha Plač Jeremiášov. V našom prípade sa jedná o pohreb izraelského kráľovstva. Smrteľná diagnóza by mala prebrať zomierajúceho, ktorý si stále neuvedomuje svoj skutočný stav, aby prehodnotil predchádzajúci spôsob života. Luxus a vojenské víťazstva zastierajú zrak izraelského národa, bohatstvo a prosperita sa považujú za prejav dobrého duchovného stavu národa a za prejav Hospodinovej priazne. Ámos to vníma inak, ak sa Izrael nespamätá a neučiní pokánie, príde koniec.

2.      Padla, nepovstane viacej panna Izraelova. Hodená je na svoju zem; niet toho, kto by ju pozdvihol.

Okolo roku 721 pred Kr. padla (pád predstavuje násilnú smrť človeka alebo skazu kráľovstva) panna Izraelská a už viac nepovstala, až v roku 1948. Nedokázal jej pomôcť žiadny z pohanských bohov, kvôli ktorým opustila Hospodina. Budúce obnovenie izraelského národa a spoločného izraelsko-judského kráľovstva predstavuje jedno z najčastejších proroctiev Starého zákona (napr. Iz 27, Ez 37).

„Ešte ťa vybudujem, a budeš vybudovaná, panno Izraelova; ešte sa budeš zdobiť svojimi bubny a vyjdeš v kole veseliacich sa; ešte budeš sadiť vinice na vrchoch Samárie; sadiť budú sadiaci a budú užívať obecné po rokoch prvotín. Lebo je určený deň, ktorého budú volať strážni na vrchu Efraimovom: Vstaňte, a poďme hore na Sion k Hospodinovi, svojmu Bohu!“ (Jer 31:4-6)

„Toho dňa postavím stán Dávidov, padlý, a ohradím ich trhliny, postavím jeho zboreniny a vybudujem ho jako za dní drievneho veku, aby dedične vládli ostatkom Edoma a všetkými národami, nad ktorými bolo vzývané moje meno, hovorí Hospodin, ktorý to učiní.“ (Ámos 9:11-12)

3.      Lebo takto hovorí Pán Hospodin: Mesto, ktoré vyvedie tisíc, ponechá zbytok sto, a to, ktoré vyvedie sto, ponechá domu Izraelovmu zbytok desať.

Obraz porážky a straty armády. Mestá pošlú do vojny tisíce vojakov, naspäť sa však vráti len niekoľko stoviek. Tam, kde vyšlú do vojny stovku vojakov, vráti sa len desať. Straty budú obrovské, okolo 90 percent. Po asýrskej invázií bude krajina zbavená akejkoľvek vojenskej sily.

4.      Lebo takto hovorí Hospodin domu Izraelovmu: Hľadajte ma a žite!

Hľadať (heb. darash) znamená aj: pátrať, žiadať si, hľadať Boha na modlitbe, dožadovať sa. Izraeliti síce navštevujú rôzne svätyne a prinášajú svoje obete, Boh však očakáva viac. Túži potom, aby ho ľudia hľadali aj v súkromí, aby sa pravá bohoslužba stala ich životným štýlom, nielen (nedeľnou) rutinou.

Hľadať Hospodina znamená hľadať dobré (verš 14), pretože On je dobrý. Ak sa Izrael obráti, Hospodin sa zmiluje a ochráni ich.

5.      A nehľadajte Bét-ela ani nechoďte do Gilgala jako ani neprechoďte do Béršeby; lebo Gilgal pojde istotne do zajatia, a Bét-el bude na nič.

Namiesto toho aby Izrael hľadal Boha, radšej sa venoval modloslužbe. Ámos tu vymenováva tri mestá, ktoré reprezentujú Izraelskú neveru a modloslužbu.

V prípade Gilgalu a Bét-elu sa jedná o slovnú hračku. Gilgal znie podobne ako pôjde do zajatia (heb. galoh yigleh) a Bét-el sa nazýval aj Bét-áven (Hoz 4:15), kde áven znamená: nič, márnosť. Hebrejská poézia je charakteristická používaním slov, ktoré znejú rovnako, ale majú rôzne významy.

V Béršebe sa Hospodin zjavil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi (Gen 21:33, 26:23-24, 46:1). Z poverčivosti si práve tam Izraeliti spravili svoje kultové miesta a teraz tam konajú púte. A to nie, aby sa klaňali živému Bohu, ale aby prišli na „sväté miesto“, kde sa v minulosti zjavil Hospodin. Zo živého Boha si Izrael spravil spomienku a modlu. V Bét-eli sa zase nachádzalo jedno z Jeroboámových zlatých teliat a v Gilgale boli rytiny. Izraelská predstava bohoslužby je aj v dnešnej dobe pre Boha neprijateľná. Netúži po tom aby ľudia navštevovali kultové či pútnické miesta, ani nechce, aby sa klaňali obrazom, sochám či iným predmetom, ktoré ho majú reprezentovať. Boh chce, aby ho ľudia hľadali z úprimného srdca, to je viac ako upotené náboženstvo a márne rituály.

6.      Hľadajte Hospodina a žite, aby neprenikol ako oheň do domu Jozefovho, a trávil by, kým by nebolo Bét-elu toho, kto by uhasil!

Dom Jozefov reprezentuje dva najsilnejšie kmene izraelského národa, Efraim a Manasses, ktoré sú synonymom pre Izrael. Oheň je znak súdu.

Boží súd je vždy odozvou na ľudskú bezbožnosť. Boh je láska (1Ján 4:8). On nám dal Svojho Syna, aby nikto nezahynul. Mnohí ľudia však viac milujú tmu ako svetlo a chcú zostať v tme (Ján 3:16-21), dokonca jeho vlastní ho nepoznali a neprijali (Ján 1:10-11). Boh nestvoril ľudí, aby ich trestal. On chce, aby boli všetci zachránení (2Pet 3:9). Každý má však právo voľby, kto uverí bude zachránený, kto neuverí, je už teraz odsúdený (Ján 3:18).

Teraz pred takou voľbou stojí Izrael. Ak sa obráti bude žiť, ak odmietne, automaticky si volí záhubu.

7.      Tí ktorí obracajú súd na palinu a spravedlivosť nechávajú na zemi.

Palina je silno aromatická rastlina s výnimočne horkou chuťou. V biblickej rétorike predstavuje otravu (Deut 29:18, Jer 9:15, Zj 8:10-11).

Ámosovo posolstvo je adresované zlým ľuďom, ľuďom, ktorí si nezaslúžia nič dobré. Aj pre nich je ešte nádej. Pretože aj takých ľudí Boh miluje.

8.      No, ten, ktorý učinil Plejady a Oriona, ktorý obracia tôňu smrti na ráno a deň zatemňuje na noc, ktorý privoláva vody mora a vylieva ich na tvár zeme, Hospodin je jeho meno!

Okrem iných bohov, Izrael uctieval aj hviezdy (5:26), preto mu Ámos pripomína, že Hospodin je ten, kto učinil hviezdy. On dáva každý deň  ráno a ovláda celú prírodu. Prírodne živle sú jeho sluhami.

9.      Ktorý pôsobí to, aby sa zableskla zkaza nad silným, a prišla zkaza na pevnosť.

Hospodin dáva víťazstvá. To, že má Izrael momentálne mocnú armádu a silné opevnenie nič neznamená. Darmo dúfajú v svoju silu a moc.

10.  Nenávidia v bráne toho, kto karhá, a toho, kto hovorí pravdu, majú v ohavnosti.

V bráne mesta zasadali sudcovia a starší mesta (Deut 21:19), ktorí mali bdieť nad spravodlivosťou a poriadkom. V Ámosových časoch tam však sedia skorumpovaní, nespravodliví bezbožníci, ktorí nenávideli pravdu a karhanie. Čo by si asi Ámos pomyslel, keby navštívil slovenský parlament a videl predsedu Najvyššieho súdu...

11.  A tak preto, že šliapete po chudobnom a beriete od neho bremeno obilia, nastaväli ste síce domov z tesaného kameňa, ale nebudete bývať v nich; nasadili ste vzácnych viníc, ale nebudete piť ich vína.

Trest je hodný zločinu. Nenásytní boháči zdierajú chudobných, berú im násilne ich majetok, preto si sami neužijú svoje nespravodlivo nahonobené majetky, ale o všetko prídu.

Bremeno obilia predstavuje uvalenie dane na obilie. Ľudia museli platiť daň z toho, čo si sami vypestovali, len aby si boháči mohli stavať nové luxusné sídla.

12.  Lebo znám, aké mnohé sú vaše prestúpenia a mocné vaše hriechy, ktorí trápite spravedlivého, ktorí beriete úplatok pokryť vinu a zohýnate biednych v bráne.

Korupciu a úplatky Biblia jasne zakazuje (Ex 23:6-9, Num 35:31, Deut 16:18-20). Hospodin všetko vidí, vidí skrytú nespravodlivosť, podvody a aj to, čo nikto iný nechce vidieť.

13.  Preto rozumný mlčí v takom čase, lebo je to zlý čas.

V tomto prípade Ámos nekáže spravodlivým, aby privreli oči nad tým, čo sa deje. Ale iba trpko hodnotí časy, v ktorých žije.

14.  Hľadajte dobré a nie zlé, aby ste žili, a tak bude Hospodin, Bôh Zástupov, s vami, jako hovoríte.

Nádej ešte stále žije. Ak sa naozaj obrátia, môžu prežiť. Žiaden hriech nie je tak závažný, aby nemohol byť odpustený.

Nestačí sa len odvolávať na Abraháma a Božie sľuby, treba pamätať aj na svoje povinnosti.

„Odpovedali a riekli mu: Naším otcom je Abrahám. Na to im povedal Ježiš: Keby ste boli deťmi Abrahámovými, robili by ste skutky Abrahámove;“ (Ján 8:39)

15.  Nenáviďte zlé a milujte dobré a postavte v bráne súd; snáď sa zmiluje Hospodin, Bôh Zástupov, nad ostatkom Jozefovým.

Nestačí len milovať dobré, treba aj nenávidieť zlé. Ámos nerozlišuje svetské od svätého. Človek má vykazovať spravodlivý charakter v každom prostredí, či je vo svätyni alebo na trhu. Správne má byť nielen jeho srdce, či reči, ale aj jeho skutky. Človek má nenávidieť zlé, milovať dobré a konať správne, žiadna z týchto troch vecí nemôže chýbať. Naozaj nenávidíme hriech a bezbožnosť?

16.  Preto takto hovorí Hospodin, Bôh Zástupov, Pán: Po všetkých uliciach nárek, a po všetkých námestiach povedia: Beda, beda! A povolajú oráča k smútku a k náreku tých, ktorí vedia kvíliť.

Výraz preto nadväzuje na verše 10-13. Hospodin vie, že sa Izrael neobráti, preto Ámos pokračuje v ohlasovaní Božích trestov. Ti, ktorí vedia kvíliť sú osoby, ktoré sa živia oplakávaním mŕtvych.

17.  A po všetkých viniciach bude nárek, pretože prejdem tvojím stredom, hovorí Hospodin.

Prejdem tvojim stredom podobné slová čítame v u Mojžiša:

„pretože v tú noc pojdem Egyptskou zemou a pobijem všetko prvorodené v Egyptskej zemi od človeka až do hoväda a na všetkých bohoch egyptských vykonám súdy, ja Hospodin.“ (Ex 12:12)

Izrael klame sám seba, spolieha sa na svoje výnimočné postavenie, ktoré by ho malo uchrániť pred Božím súdom. To, že je Izrael Boží ľud neznamená, že jeho hriech bude prehliadnutý. Na poslušných príde požehnanie a tí, ktorí porušujú zákon budú potrestaní, aj napriek tomu, že sú Izraeliti.

V nasledujúcich veršoch Ámos popisuje zvody, ktorými sa Izrael nechal zviesť. Ámos zjavuje pravdu o dni Hospodinovom (v. 18-20), pravdu o tom, čo si Boh myslí o ich zbožnosti (v. 21-26) a pravdu o ich konci (v. 27).

18.  Beda tým, ktorí si žiadajú deň Hospodinov! Načo vám je deň Hospodinov? Lebo je tmou a nie svetlom.

Izraeliti si zjavne mysleli, že Božie navštívenie, deň Hospodinov, im prinesie požehnanie a záchranu. Veď sú predsa jeho zmluvný ľud. Ale práve kvôli tomu, že sú zmluvný ľud príde súd. Kvôli ich bezbožnosti sa ich Záchranca mení na ich Sudcu.

19.  Jako keď uteká niekto pred levom, a nadíde na neho medveď, alebo keď vojde do domu a oprie sa rukou o stenu, pohryzie ho had.

Tomu sa hovorí z blata do kaluže. Niet sa kde skryť.

20.  Či nie je deň Hospodinov tmou a nie svetlom, mrákavou, a dňom, v ktorom niet jasu?

Tma symbolizuje zlo, utrpenie a skazu. Svetlo predstavuje dobro a záchranu. Pre bezbožných je Deň Hospodinov skazou, pre spravodlivých záchranou.

Bôh zavrhol obeti bezbožných.

21.  Nenávidím, zavrhol som vaše sviatky a nezavoniam vašich slávnostných shromaždení.

Izrael podľahol ilúzií, že im ich rituály môžu zabezpečiť spravodlivosť. Spravodlivosť je však z viery (Rim 4:1-9). Obete a dobré skutky sú druhoradé. Hospodin v prvom rade túži po poslušnosti, milosrdenstve, úprimnosti a po láske svojich uctievačov.

„Či azda má Hospodin takú záľubu v zápalných a v iných obetiach bitných, ako aby niekto poslúchal na hlas Hospodinov? Hľa, poslúchať je lepšie ako obetovať a pozorovať na slovo Hospodinovo ako donášať tuk baranov.“ (1Sam 15:22)

„Lebo milosrdenstvo chcem a nie obeť, a známosť Božia je nad zápalné obeti.“ (Hoz 6:6)

„Oznámili ti, človeče to, čo je dobré, a čo požaduje Hospodin od teba; iba to, aby si činil súd, miloval milosrdenstvo a chodil pokorne so svojím Bohom.“ (Mich 6:8)

Obete popísané v Mojžišových knihách mali za úlohu prikrývať hriech, aby mohli ľudia nadobudnúť spoločenstvo so svojim Bohom, umožňovali im prístup k jeho láske a ochrane. Izrael z nich spravil prázdne rituály a tradície. Pridal k nim trochu pohanských obyčajou a prispôsobil ich svojej dobe, čím stratili akýkoľvek význam.

„A tak povedal Pán: Pretože sa blíži tento ľud svojimi ústami a svojimi rtami ma ctí, kým svoje srdce vzdialil odo mňa, a že ich bázeň, ktorou sa ma boja, je naučeným prikázaním ľudí, preto hľa, i ja učiním ešte iné divné veci s týmto ľudom, divné a predivné, a zahynie múdrosť jeho múdrych, a rozumnosť jeho rozumných sa skryje.“ (Iz 29:13-14) 

22.  Lebo ak mi aj budete obetovať zápalné obeti a svoje obilné dary obetné, nebudú mi príjemné, a na pokojné obeti vášho vykŕmeného dobytka nepozriem.

Leviticus (1:13, 2:9, 3:16) označuje zápalné obete, obilné dary obetné a pokojné obete za upokojujúcu vôňu Hospodinovi. Bezbožnosť však robí z príjemnej upokojujúcej vône nepríjemný, až neznesiteľný zápach. Neúprimná bohoslužba je ohavnosť (Iz 1:10-20, Jer 7).

23.  Odstráň odo mňa hukot svojich piesní, ani hudbu tvojich hárf nechcem počuť.

Aj tá najkrajšia hudba vychádzajúca z neúprimného srdca sa v Božích ušiach mení na ohavný škrekot. Boh túži po našom vnútri a nie po našich upotených výkonoch, nedeľnej profesionálnej zbožnosti či duchovnom narcizme.

Z týchto veršov vidíme, ako si Izrael vytvoril vlastný náboženský systém, nezávislí od jeruzalemského chrámu. Majú krásnu náboženskú hudbu, podobne ako v chráme (2Sam 6:5,15), majú svoj obetný systém a oltáre v Bét-eli aj v Dánovi. Žiaľ, na rozdiel od Judska ich náboženstvo je výplodom Jeroboáma I. a jeho ďalších bezbožných nasledovníkov.

24.  A tak nech sa valí súd ako vody a spravedlivosť ako nevysychajúci potok mocný.

Toto je to, po čom Hospodin túži: nech súd a spravodlivosť neopúšťa jeho ľud. Každý deň je dôležitý, nielen to čo sa deje v chráme či na nedeľnej bohoslužbe.

25.  Či ste mi doniesli bitné obeti alebo obilný dar obetný na púšti za štyridsať rokov, dome Izraelov?

Verš citovaný v Skutkoch 7:42-43.

Z hebrejského textu nie je stopercentne jasné, či ide o otázku alebo zhodnotenie. Tiež nie je isté či sa jedná o 40 rokov putovania po púšti po východe z Egypta, alebo ide o budúce potulovanie sa v asýrskom zajatí.

26.  Ale ste nosili stán svojho Molocha a Kijjúna, svoje obrazy, hviezdu svojho boha, ktoré ste si pripravili.

Preklad tohto verša je trošku zložitejší. Moloch (heb. melek) znamená kráľ a hebrejský výraz pre stan (cikkuwth) síce znamená stan, ale v 2. knihe Kráľov reprezentuje babylonského boha Sukkót-benóta, čo je obdoba asýrskeho boha vojny Adar, označovaného aj ako kráľ. Verš sa dá teda preložiť aj ako: ale ste nosili Sukkóta, svojho kráľa a Kijjúna...

V zásade však nie je dôležité či sa Izrael klaňal aj babylonským  modlám, alebo len ammónskemu bohu Molochovi (1Kr 11:7, 2Kr 23:10, Jer 32:35). Jedno je isté - okrem Hospodina slúži Izrael aj iným bohom a to je neprijateľné.

Kijjún je babylonské označenie pre planétu Saturn a pre obdobu egyptského boha Seb. V Skutkoch 7:43 Štefan používa namiesto Kijjún slovo Remfan čo je iný prepis toho istého hebrejského výrazu.

Aj keď Biblia na mnohých miestach popisuje modly ako neživé predmety, ktoré nemajú oči či uši a ktoré nijako nedokážu pomôcť svojim uctievačom, bolo by nebezpečné sa domnievať, že je modlárstvo nevinná či neškodná aktivita bez akéhokoľvek duchovného významu. Za každou modlou sa v skutočnosti skrýva démon a človek, ktorý si myslí, že uctieva modlu, v skutočnosti uctieva démonov.

„Popudzovali ho k žiarlivosti cudzími bohmi, ohavnosťami ho popudzovali k hnevu. Obetovali démonom, nie Bohu, bohom, ktorých neznali, novým, ktorí prišli z blízka, ktorých sa nebáli vaši otcovia.“ (Deut 32:16-17)

„Čo tedy hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov.“ (1 Kor 10:19-20)

27.  Preto vás prestehujem za Damašek, hovorí ten, ktorého meno je Hospodin, Bôh Zástupov.

Okolo roku 721 pred Kr. sa Ámosove slová naplnia, Izrael je presťahovaný ďaleko do asýrskeho zajatia až za samotný Damask.

V Skutkoch 7:43 Štefan nahrádza Damask za Babylon, čím poukazuje na konečné presťahovanie Izraela, ktoré sa zavŕšilo okolo roku 586 pred Kr., kedy boli do Babylonu presťahovaní poslední obyvatelia judského kráľovstva.

 

KAPITOLA 6

 

Beda hriešne ubezpečeným.

1.      Beda hriešne ubezpečeným na Sione a tým, ktorí sa nadejú na vrch Samárie, slovutným prvotiny národov, ku ktorým chodia dom Izraelov!

Beda, Ámosov žalospev pokračuje ďalej. Hriešne ubezpečení, bohatstvo či dobrá sociálna situácia neprestavovali hlavný problém Izraela. Ich problém spočíval v tom, že práve tieto veci nahradili Boha. Teraz majú všetko a pre Boha viac niet miesta... Načo by dúfali v Boha, keď si sami vystačia. Majú Sion, tak musia mať automaticky aj Božiu priazeň. Príslušnosť k určitej lokalite alebo k náboženskej skupine však nič neznamená. Márne človek býva na Sione, ak v jeho srdci vládne hriech. Márne chodí do kostola, podstupuje rituály a plní náboženské povinnosti, ak v jeho srdci nepanuje Kristus.

Keď sa nám darí máme tendenciu zabúdať na toho, kto nám dáva úspech a na miesto aby sme ho chválime, chválime sami seba a svoje úspechy. Treba však pamätať na slová z Lukáša:

„beda vám bohatým, lebo tam máte svoje potešenie! Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete lačnieť. Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete žalostiť a plakať. Beda vám, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo zrovna tak robievali ich otcovia falošným prorokom.“ (Luk 6:24-26)

„A povedal im: Hľaďte a chráňte sa lakomstva! Lebo keď má niekto hojnosť, zato jeho život nie je z jeho majetku. A povedal im aj podobenstvo a riekol: Ktoréhosi bohatého človeka zem hojne zarodila. A rozmýšľal v sebe a povedal: Čo urobím? Lebo nemám, kde by som shromaždil svoju úrodu. A povedal: Toto spravím: zborím svoje stodoly a nastaviam väčších a shromaždím tam všetky svoje plodiny a svoj majetok a poviem svojej duši: Dušo, máš mnoho majetku, složeného na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa. A Bôh mu povedal: Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba, a to, čo si nahotovil, čie bude? Tak je to s tým, kto si shromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu.“ (Luk 12:15-21)

Každý, kto sa stará o bohatstvo viac ako o Boha je blázon. To hovorí sám Boh. Prečo? Pretože bohatstvo pominie a človeku z dlhodobého hľadiska nijako neprospeje. Na druhej strane sa ale večný osud každého človeka odvíja od postoja aký k Bohu zaujal.

Vrch Samárie predstavuje silu izraelského kráľovstva. Dobytie Samárie nakoniec trvalo dlhé tri roky.

„A assýrsky kráľ vyšiel hore a prešiel po celej zemi a keď prišiel hore do Samárie, obľahol ju a obliehal tri roky.“ (2Kr 17:5)

„A stalo sa vo štvrtom roku kráľa Ezechiáša, a to bol siedmy rok Hozeu, syna Élovho, izraelského kráľa, že vyšiel hore Salmanazar, assýrsky kráľ, proti Samárii a obľahol ju. A zaujal ju po troch rokoch, v šiestom roku Ezechiáša, ktorý to rok bol deviatym rokom Hozeu, izraelského kráľa; vtedy bola zaujatá Samária. A assýrsky kráľ prestehoval Izraela so Assýrie a osadil ich v Chelachu a v Chábore pri rieke Gozane a v médskych mestách, pretože neposlúchali na hlas Hospodina, svojho Boha, ale prestupovali jeho smluvu, všetko to, čo prikázal Mojžiš, služobník Hospodinov, a neposlúchali ani nečinili.“ (2Kr 18:9-12)

Slovutní prvotiny národov, alebo podľa evanjelického prekladu: poprední prvého z národov. Ide o vodcov izraelského národa.

2.      Zajdite do Chalne a vidzte a odtiaľ iďte do veľkého Chamatu a sídite do Gátu Filištínov! Či sú oni lepší ako tieto kráľovstvá? Ak je ich územie väčšie ako vaše územie?-

Chalne je Kalné z Genezis 10:10. Ide o jedno z hlavných miest Asýrskeho a Babylonského impéria (Iz 10:6). Mesto sa nachádzalo na východnom brehu rieky Tigris. V roku 738 pred Kr. ho dobyl asýrsky kráľ Tiglat-pilezer III.

Chamat (Hamat z Num 34:8) sa nachádzal v Sýrií. Asýria ho dobyla v polovici deviateho storočia pred Kr. V roku 730 pred Kr. si ho znovu podrobil Tiglat-pilezer III. a v roku 720 pred Kr. aj ďalší asýrsky kráľ  Sargon II. Ide o mesto, ktoré je vzdialené niečo vyše 200 km od mesta Dán. Patrilo medzi mestá, ktoré Izrael zvykol dobyť, keď sa mu darilo (1Kr 8:65, 1Par 13:5). Ide teda o severnú hranicu idealizovaného izraelského kráľovstva.

Gát predstavuje jedno z piatich hlavných miest filištínskeho kráľovstva. Pôvodne bolo dobyté sýrskym kráľom Hazaelom (2Kr 12:17), neskôr judským kráľom Uziášom (2Par 26:6). Na koniec je dobyté asýrskym kráľom Sargonom II. a definitívne mizne zo zemského povrchu.

Všetky tri mestá spája slávna minulosť, ktorá ale dávno pominula. Dnes sú z nich len ruiny. Je azda Izrael lepší, že dúfa v lepší osud? Alebo sú azda významnejší?

3.      Beda vám, vy, ktorí odďaľujete zlý deň, a pristavujete stolicu ukrutnosti.

Márne sa Izrael pokúša odďaľovať zlý deň, v skutočnosti ho svojou bezbožnosťou priam privoláva. Hebrejský výraz pre odďaľovať doslovne znamená: odtláčať tak ďaleko ako sa len dá. Izraeliti tušia, že jedného dňa nastane deň súdu. Niektorí ho posúvajú do ďalekej budúcnosti, niektorí ho považujú za výmysel, iní ho ignorujú a druhí sa mu vysmievajú. Deň súdu už ale nepozorovane prichádza.

Podobne premýšľali Izraeliti aj o nejakých 150 rokov neskôr, v časoch proroka Ezechiela:

„Synu človeka, jaké to máte príslovie o zemi Izraelovej, že vraj dni sa preťahujú, a zahynie každé, nesplní sa niktoré videnie? človeka, hľa, dom Izraelov hovoria: Videnie, ktoré on vidí, vzťahuje sa na mnohé dni, a prorokuje na ďaleké časy. Preto im povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: Nepretiahne sa viacej niktoré z mojich slov; slovo, ktoré budem hovoriť, sa aj vykoná, hovorí Pán Hospodin.“ (Ez 12:22, 27-28)

Stolica predstavuje: vládu, panovanie. Ako náhle ľudia prestanú vnímať hrozbu trestu, hrešia ešte viac:

„Pretože sa ihneď nevykonáva súdny výrok za zlý skutok, preto je plné srdce synov človeka v nich robiť zlé.“ (Kaz 8:11)

4.      Beda tým, ktorí líhajú na posteliach zo slonovej kosti a rozťahujú sa na svojich ložiach, jedia barancov zo stáda a vykŕmené teľatá zo stáje,

V časoch Ámosa ľudia nielen spávali v posteliach, ale počas dňa bežne ležali v spoločnosti svojich priateľov na lôžkach, tak ako dnes sedíme na sedačkách či kreslách. Aby ich sedačky boli štýlové, treba ich obložiť drahou slonovinou, alebo ešte lepšie, nech sú zo slonoviny celé, nech to stojí, čo to stojí. Z predchádzajúceho verša je zrejmé, že sa tak deje na úkor biednych a slabých. K exkluzívnemu životnému štýlu patrí aj gurmánska strava. Čo na tom, že veľa ľudí nemá čo jesť.

5.      tým, ktorí žvania pri zvuku harfy; vymýšľajú si hudobné nástroje ako Dávid,

Okrem pohodlia a dobrého jedla, treba aj hudbu. Výraz žvania, trefne poukazuje na úroveň textov. Ani dnes to nie je inak, stačí si pustiť rádio a z reproduktorov sa rúti príval zbytočných a nezmyselných slov. K hudbe patria aj hudobné nástroje, prečo sa uspokojiť s obyčajnými nástrojmi, keď môžu mať také ako Dávid? To, čo bolo určené na chválu Boha, sa nakoniec stáva predmetom zábavy a osláv. Dávid si robil nástroje aby chválil Boha, dnes si ich robia ľudia, aby mohli chváliť svojich bohov - svoje bruchá.

6.      ktorí pijú zo šálok na víno, mažú sa prvotinou oleja a necítia bolesti nad skrúšením Jozefovým!

Šálky (hebr. mizraq) predstavujú chrámové nádoby (Ex 38:3, Num 7:13, 1Kr 7:50) a prvotina oleja bola určená ku chrámovej službe (Lev 8:12). Podobne ako v Danielovom príbehu (Dan 5) ľudia používajú chrámové nádoby na súkromné párty a svätý olej používajú na masáže. Pred niekoľkými storočiami (Num 7) ich vlastní predkovia venovali na potreby stánku strieborné čase. Teraz majú ich následníci inú záľubu - nonstop zábavu. V minulosti ľudia prinášali to najlepšie čo mali priamo Bohu, to bol prejav ich úcty. Vzácne materiály sa použili na stavbu stánku alebo chrámu. Najlepšie z dobytka išlo na medený oltár ako bitná obeť. Hudba slúžila na oslavu Hospodina, olej a nádoby slúžili na službu v chráme. Boh bol stredobodom všetkého, v Ámosovej dobe sa veci zmenili. Ľudia sa natlačili na miesto, ktoré bolo určené Bohu, stredobodom všetkého sa stal človek, ale samozrejme len ten, ktorý sa vedel vyšplhať po chrbtoch slabších. Žiadna vec už nie je svätá, všetkému vládne človek a pre svoje vlastné potešenie môže robiť čo sa mu zapáči. A to sme si mysleli, že sekulárny humanizmus ovládol svet len pred pár desaťročiami. V skutočnosti však sekulárny humanizmus vládne svetu od pádu prvého človeka. Každý chce byť ako Boh.

Ľudia sa zabávajú, opíjajú sa, sú rozpustili. Nikoho netrápi osud Izraela (Jozefa), tisíce Izraelitov odchádzajú do zajatia alebo je zabitých, to však nikoho nezaujíma, párty pokračuje ďalej. Ľudia sa zabávajú a tancujú aj keď ich loď pomaly, ale isto klesá ku dnu.

„Citara, harfa, bubon, píšťala a víno, to sú ich hostiny! A na skutok Hospodinov nehľadia ani nevidia diela jeho rúk.“ (Iz 5:12)

7.      Preto teraz pojdú do zajatia medzi prvými zajatými, a ustúpi rozpustilý krik tých, ktorí sa tak rozťahujú.

Ámos popisuje trest, ktorý príde na tých, ktorí sa starajú len sami o seba a o svoje pohodlie. Ich trest predstavuje opak ich extravagantného životného štýlu. Ľudia túžili po prvých miestach na spoločenskom rebríčku, teraz budú na čele zajatých. V tomto momente vytriezvie každý, kto sa opíjal vlastnou neporaziteľnosťou a pocitom vlastnej dôležitosti. Zlý deň nakoniec príde. 

8.      Pán Hospodin prisahal na svoju dušu, hovorí Hospodin, Bôh Zástupov: Ohavnosťou mi je pýcha Jakobova; nenávidím jeho paláce a vydám mesto i jeho náplň.

Pýcha, inými slovami arogancia. Pýcha je ohavnosť, odpudzuje a znesväcuje, dokonca vyvoláva Božiu nenávisť.

Pán Hospodin prisahal na svoju dušu, v tomto prípade sa jedná o antropomorizmus. Biblia na mnohých miestach hovorí o Božích rukách, ušiach či ústach. Boh je však Duch, nemá údy, tieto výrazy len predstavujú rôznorodosť Božích schopností či prejavov. Pod dušou treba rozumieť Božiu osobnosť. Boh je Boh, nie je človek, preto ho naše výrazy nedokážu popísať ani definovať. Aby nám to Boh uľahčil, používa nám známe a blízke slova. Oveľa väčšiu blahosklonnosť nám ale Boh prejavuje, keď svoje slová potvrdzuje prísahou. On je ten jediný, kto neklame. Aká odvaha je žiadať aby ešte prisahal?! Boha však netreba žiadať, On sám sa tak rozhodol. A to len preto, aby sme k nemu mohli mať dokonalú dôveru.

9.      A stane sa, ak zostane v jednom dome desať mužov, že zomrú.

Ťažko povedať či je číslo 10 narážka na Abrahámovom príhovor za Sodomu, kedy Boh sľúbil, že ak bude v meste 10 spravodlivých, Sodoma zostane stáť (Gen 18:32) alebo na niečo iné. Na druhej strane môže číslo 10 predstavovať neurčitý počet, podobne ako mi používame neurčito výraz pár, aj keď predstavuje konkrétny určený počet, dva.

10.  A vezme ho jeho strýc a jeho spaľovač, aby vyniesli kosti z domu. A povie tomu, ktorý bude v zadnej časti domu: Či je tam ešte niekto s tebou? A ten odpovie: Nieto nikoho. A povie Mlčať! Lebo nechceli pamätať na meno Hospodinovo.

Strýc a spaľovač sú zrejme rovnaká osoba. Strýko, ako najbližší žijúci príbuzný, rodičia a bratia sú už zjavne mŕtvi (mŕtvych je tak mnoho, že ich nemá kto pochovávať), má za povinnosť postarať sa o pozostatky nebohého príbuzného.

Židia pochovávali svojich mŕtvych tak, že ich zakopali do zeme, aby ich telá zostali neporušené pre budúce vzkriesenie. V prípade epidémií, moru a iných nákaz sa však telá pálili, na rýchlo sa pochovali kosti, pretože na formálne pohreby nebol čas. Skaza bude úplná, nikto nebude ušetrený a čo je najhoršie, už nebude čas na nápravu.

11.  Lebo hľa, Hospodin prikáže, a nepriateľ zbije veľký dom a obráti ho na rumy a malý dom na trhliny.

Súd príde na veľkých aj malých, nikto neunikne.

12.  Či azda pobežia kone po skale? Či ju bude niekto orať na voloch? Lebo ste obrátili súd na jed a ovocie spravedlivosti na palinu.

Aj keď je ťažko presne vystihnúť, čo sa Ámos pýta, je zrejme, že sa jedná o básnickú otázku a odpoveď znie: nie. Obe otázky sú absurdné a úkazy v nich zobrazené, sú neprirodzené. Zmeniť súd v jed, bolo určite pre Boží zmluvný ľud neprirodzené. Môže sa azda Boží ľud zachrániť tým, že prevracia Boží zákon a šliape po Božej zmluve? Nie.

Slovo skaly je použité v zmysle: veľké balvany. Odpoveď znie: nie. Nikto, kto je rozumný nejazdí na koňoch po skalách a ani neorie skaly. Termín preložený ako voly, sa dá preložiť aj ako more. Otázka teda môže znieť aj: či bude niekto orať na mori? Odpoveď je samozrejme, nie.

13.  Vy, ktorí sa radujete tomu, čo nie je ničím, ktorí hovoríte: Či sme si nevzali rohov vo svojej vlastnej sile?

Čo nie je ničím (v hebr. Lo-debar) tak Biblia označuje pohanské modly a pohanských bohov. Lodebar bolo mesto na východ od Jordánu, v preklade znamená: nič, čo slúži v podstate ako slovná hračka. V tomto prípade hovorí Ámos o meste, ktoré dobyla izraelská armáda. Toto víťazstvo Izrael zjavne vníma ako dôkaz svojej obrovskej sily. Ich víťazstvo je však pred Bohom nič (Lo-debar).

Rohy, symbol moci a vládnutia (v hebr. Karnaim). Karnaim je zároveň ďalšie mesto na východ od Jordánu. Aj toto mesto zaujala izraelská armáda pod vedením Jeroboáma II.

Víťazne ťaženie izraelskej armády poskytuje národu pocit istoty. Istota sa rýchlo mení v pýchu a aroganciu. A aj keď si arogantný Izrael verí, veď má predsa silnú armádu, Boh ich zničí prostredníctvom ešte mocnejšej armády, asýrskej.

14.  Lebo hľa, vzbudím proti vám, dome Izraelov, hovorí Hospodin, Bôh Zástupov, národ, a budú vás sužovať odtiaľ, kade sa ide do Chamatu, až po potok roviny Araby.

Územie od Chamatu po potok roviny Araby predstavuje tradičné hranice zasľúbenej zeme (Num 34:7-8, Deut 3:17, Joz 13:5, Sud 3:3, 1Kr 8:65, 2Kr 14:25).

 

 

KAPITOLA 7

 

Prorok sa modlí. Hospodin ľutuje znova a znova.

1.      Toto mi ukázal Pán Hospodin a hľa, tvoril kobylky na počiatku, keď začala rásť pozdná tráva, a hľa bola to tráva po kráľovom pôkose.

Po sérií proroctiev prichádzajú na rad Ámosove vízie. Nasledujúce kapitoly (7-9) obsahujú päť vízií (7:1-3, 7:4-6, 7:7-9, 8:1-3, 9:1-4). Prvá hovorí o prichádzajúcich kobylkách, druhá o prichádzajúcom ohni, tretia o olovnici, štvrtá o letnom ovocí a piata o zemetrasení.

Hospodin ... tvoril kobylky, vízie popisujú Boží súd. Nejde o prirodzené katastrofy, ale o Božiu odpoveď na izraelskú neveru. Kobylky predstavujú jednu z kliatob zákona (Deut 28:38-42). Z hebrejského textu nie je dostatočne jasné či sa jedná o pozdnú trávu alebo obilie. V každom prípade prichádzajúce kobylky znamenajú stratu úrody.

Grécka septuaginta ponúka trošku iný text: „Toto mi ukázal Pán Hospodin a hľa, prichádzal roj kobyliek a hľa, jednou z pustošiacich kobyliek bol kráľ Góg.“

Ťažko povedať či má tento text nejakú spojitosť s textom v Ezechielovi 38-39 alebo v Zjavení Jána 9:1-12. Zvláštne však je, že v Zjavení 9:11 čítame o kráľovi kobyliek, v Prísloví 30:27 sa zase dozvedáme, že kobylky nemajú kráľa a v Ámosovi sa píše, že kráľom kobyliek je Góg. Znamená to, že kobylky zo Zjavenia 9 nie sú v skutočnosti biologické kobylky, ale idióm pre niečo iné a vodcom tejto entity je Góg? Je to ten istý Góg, ktorý sa objavuje aj na konci dejín v Zjavení 20?

2.      A stalo sa, keď požraly bylinu zeme, že som povedal: Pane, Hospodine, odpusti, prosím! Ktože obstojí z Jakoba, lebo je beztak malý.

Proroci zvyčajne predstavujú Božích poslov, ktorí prinášajú ľuďom Božie slovo. Kňazi zase slúžia ako ľudskí zástupcovia pred Bohom. V tomto prípade Ámos (ako aj iní proroci, napr. Ex 32:11, Jer 15:1, Ez 9:8, Dan 9:15-19) prechádza z funkcie proroka do funkcie kňaza, samozrejme nie oficiálne.

Jedinou nádejou Izraela je Božia milosť. Nie je jasné či sa Ámos modlí, aby súd neprišiel, alebo aby Boh odpustil hriechy Izraela a tak aby bol súd zadržaný. V prvých dvoch víziách síce Boh zadrží svoj súd, zjavne aj bez toho, že by sa Izrael obrátil, v ďalších dvoch prípadoch už nieto úniku. Izrael na Božiu milosť nezareagoval a hrešil ďalej, preto sa Božia zhovievavosť zmení na Boží hnev.

Táto situácia možno popisuje asýrsku inváziu z 2. Kráľov 15:17-20, pod vedením kráľa Fúla, ktorý si podrobil Izrael, ale sa uspokojil, podobne ako kobylka, iba s zdrancovaním zeme. Alebo inú inváziu z Ezechiela 38-39, kde je Izrael napadnutý obrovskou armádou, ktorú porazí sám Hospodin?

3.      Hospodin ľutoval toho. Nestane sa, riekol Hospodin.

Hospodin ľutoval, arabský koreň slova ľutoval znamená: ťažko dýchal, zachvel sa. Aj keď Biblia často hovorí, že Boh ľutuje a niekedy dokonca mení svoje rozhodnutie (napr. Gen 18:22-32, Num 14:11-20, Joz 7:6-13, 2Kr 22:19-20, Žalm 106:45, Jer 18:1-16, Jon 3:10) treba rozumieť, že sa jedná o antropomorfizmus. Znamená to len, že Boh môže byť (vo svojej zhovievavosti a milosti a len zo svojho zvrchovaného rozhodnutia) „ovplyvnený“ modlitbami svojho ľudu. Božia prirodzenosť je nezmeniteľná, On je Boh a nemôže sa zmeniť, ak by sa mohol zmenil, tak by nebol Bohom (Num 23:19, 1Sam 15:29, Mal 3:6, Žid 13:8, Jak 1:17).

4.      Potom mi ukázal Pán Hospodin, a hľa, Pán Hospodin volal pravotiť sa ohňom, a strávil veľkú priepasť a trávil podiel Hospodinov.

Pravotiť znamená súdiť. Prichádza súd ohňa, oheň slúži ako symbol skazy a predstavuje Boží súd a Boží hnev. Ten najprv pohltí veľkú priepasť (zrejme pohanské národy) a aj podiel Hospodinov (Izrael).

Na druhej strane oheň môže znamenať novú asýrsku inváziu z 2. Kráľov 15:29, pod Tiglat-pileserovím vedením, počas, ktorej je zajatých množstvo Izraelitov. Asýria (oheň) strávi časť Izraela (podiel Hospodinov) v asýrskom zajatí, ale nie celý Izrael.

5.      A povedal som: Pane, Hospodine, prestaň, prosím! Ktože obstojí z Jakoba, lebo je beztak malý.

Zvláštne ako jedna malá modlitba dokáže zachrániť národ a prinútiť k odchodu gigantickú asýrsku armádu. Ľudské oko vidí ako sa mocná asýrska armáda, ktorá práve dobyla Damask a zajala jeho ľud, dovalila ako spúšť do Izraela, ako oheň strávila skoro polovicu jeho kráľovstva a zrazu sa obracia späť. Ignoruje jeho hlavné mesto a ostatok krajiny a valí sa ďalej, aby ničila okolité krajiny a kráľovstva. Prečo? Pretože sa niekto niekde modlil, aby bol ostatok Izraela ušetrený, a aj to zrejme niekoľko desaťročí predtým ako sa tak stane.

Naozaj ťažko pochopiť čo viedlo Tiglat-pilezera k tomu, aby sa uspokojil len so zajatím polovice Izraela a ostatok prenechal svojim následníkom, zatiaľ čo v prípade Sýrie sa neuspokojil s ničím menej ako dobytím celej krajiny, smrťou jej kráľa Rezina a odvedením celého ľud do zajatia. Z politického hľadiska išlo o veľkú chybu, ušetrením polovice Izraela si ponechal nažive nepriateľa, ktorý sa môže spájať s jeho úhlavným sokom – Egyptom.

6.      Hospodin ľutoval toho. Nestane sa ani to, riekol Pán Hospodin.

Hospodin počul a zľutoval sa. To všetko pretože sa jeden človek modlil.

Už viacej neodpustí.

7.      Zase mi ukázal, a hľa, Pán stál vedľa múru, postaveného podľa olovnice, a v jeho ruke bola olovnica.

Olovnica slúži na určenie vertikály. Aby boli múry rovné, murár musí použiť olovnicu, to čo je krivé sa musí narovnať. V prenesenom význame predstavuje olovnica súd, pomocou olovnice Hospodin meria ako ďaleko vybočil Jeho ľud z priamej cesty (2Kr 21:13, Iz 28:17, 34:11, Pl 2:8). Stena bola postavená podľa olovnice, teda na počiatku bola rovná, teraz príde k novému meraniu. Budú ešte stále rovná?

8.      A Hospodin mi riekol: Čo vidíš, Ámose? A ja som povedal: Olovnicu. Na to riekol Pán: Hľa, položím olovnicu prostred svojho ľudu Izraela; neprejdem viacej len tak popri ňom.

Stena teda predstavuje izraelský národ, ktorý ide Hospodin súdiť svojim meradlom. Už neponechá nepovšimnutú žiadnu odchýlku. Trest budú zodpovedať previneniu. Koniec Božej trpezlivosti, dve predchádzajúce milosrdenstvá zostali nepovšimnuté, teraz príde trest.

9.      Ale spustnú výšiny Izákove, a svätyne Izraelove budú spustošené, a povstanem na dom Jeroboámov s mečom.

Výšiny predstavujú miesta pohanskej modloslužby. Na vrcholkoch kopcov sa organizovali pohanské rituály, ktoré mali zabezpečiť ľuďom hojnosť a plodnosť. Svätyne zase predstavovali izraelské kópie jeruzalemského chrámu v Bét-eli a v Dáne.

Jeroboám bol zakladateľom nového Izraelského kráľovstva, ktoré sa okolo roku 922 pred Kr. oddelilo od Judského kráľovstva. Izrael padne pod mocou cudzej armády. O pár rokov neskôr nespokojný Šallúm verejne zavraždí úradujúceho izraelského kráľa Zachariáša (2Kr 15:8-11), syna Jeroboáma II., čím ukončí panovanie Jeroboámovej rodiny.

Súd Boží nad Amaziášom.

10.  Vtedy poslal Amaziáš, kňaz Bét-ela, k Jeroboámovi, izraelskému kráľovi, a povedal: Ámos sa sprisahal proti tebe prostred domu Izraelovho; zem už nemôže zniesť všetky tie jeho slová.

Ámosove slova nie sú prijímané s veľkým nadšením. Jeho posolstvo je veľmi nepopulárne a negatívna odozva nedá na seba dlho čakať. Ako prvý začne protestovať, tak ako to už býva, náboženský človek, ktorý reprezentuje zvrátený izraelský náboženský systém. Je zvláštne, že Božím prorokom, a na koniec aj Božiemu Synovi, sa vždy postavia do cesty náboženský ľudia, ktorí nemajú žiaden kontakt s Bohom a predsa si nárokujú na pozíciu vykonávateľov Božej vôle. Paradoxne neveriaci ľudia sa voči prorokom či Kristovi nebúrili, len keď ich zviedla náboženská mašinéria. V tomto prípade sa jedná o Amaziáša, ktorý je hlavným kňazom bét-elského chrámu. Tento chrám je síce prezentovaný ako Hospodinova svätyňa, ale v skutočnosti v Hospodinovi vyvoláva zhnusenie. Ľudia si namýšľajú, že sa klaňajú Hospodinovi, pritom sa klaňajú zlatému teľaťu, čo je v úplnom rozpore s Božími prikázaniami. Aký predmet, socha, obraz či ikona, všetko to diela ľudských rúk, môžu vystihnúť a zhmotniť nekonečného a všemohúceho Boha? Nieto väčšej urážky ako prirovnať Boha ku kusu kovu, kameňa či dreva, ktoré opracovala ľudská ruka.

Takže, ako to už býva Boží posol naráža na náboženského odporcu. Obaja o sebe tvrdia, že hovoria v Božom mene, hovoriť sa však dá hoci čo. Uvidíme, ktorú službu podporí Boh. Samozrejme z histórie už vieme, že Ámos je pravý prorok a Amaziáš je lacná, falošná kópia a pohanská verzia najvyššieho kňaza z rodu Árona (1Kr 12:32).

Ámos sa sprisahal, toto je obľúbená fráza ľudí ako je Amaziáš. Aby situáciu vyhrotil, opisuje Ámosa ako teroristu, človeka ohrozujúceho národné záujmy. Takýmito vznešenými slovami maskuje Amaziáš svoju vlastnú nenávisť a žiarlivosť. Nie, nie je to osobná vec, Amaziáš chce len to najlepšie pre kráľa a pre svoj národ, vlastne to všetko robí pre dobro druhých. Žiaľ, prevrátené náboženstvo, intrigy, machinácie, zvody, klamstvá, falošná propaganda patria neoddeliteľne k sebe (Jer 37:11-16, Ján 19:12, Sk 16:19-23, 17:5-9, 24:5).

Amaziáš teda vykresľuje Ámosa ako verejnú hrozbu číslo (veď problémom nie je hriech, ale ten, kto naň poukazuje), čo by malo prinútiť kráľa aby konal. Slová prorokov mali svoju váhu, či už boli praví alebo falošní, vždy existovala možnosť, že si nájdu svojich priaznivcov.

11.  Lebo takto hovorí Ámos. Jeroboám zomrie mečom, a Izrael bude istotne prestehovaný so svojej zeme.

Na prvý pohľad to je správny citát, je tam však drobný a samozrejme zámerný rozdiel. Amaziášova verzia je dramatickejšia a týka sa priamo súčasného kráľa Jeroboáma II. Ámos ale nevravel nič o smrti Jeroboáma II., prorokoval o konci jeho domu, aj to len ak sa Izrael neobráti. Amaziáš šikovne prevracia Ámosove slova, výzvu na pokánie obracia na priamu hrozbu pre izraelského kráľa. A samozrejme, podľa Amaziášovej verzie, Izrael bude presťahovaný, pretože to povedal Ámos, ktorý im chce zle a nie preto, že Izrael hreší a búri sa proti Bohu. Našťastie Jeroboám II. na Amaziášove slová zjavne nereaguje, možno mal v pamäti nedávnych prorokov ako Elizeus a Jonáš.

12.  A Amaziáš povedal Ámosovi: Vidiaci, iď, uteč do zeme Júdovej a jedz tam chlieb a tam prorokuj!

Ámos je v Izraeli cudzincom, preto mu Amaziáš prikazuje, aby sa vrátil domov do Judska. V Amaziášovom kráľovstve nie je vítaný, nech ide domov a nech si tam prorokuje. Navyše sa ešte musia o neho aj starať. Niektorí proroci boli podporovaní priamo štátom, niektorých podporovali ich poslucháči, ktorí im poskytovali zázemie. Toto však nie je Ámosov prípad, Ámos neprorokuje kvôli zisku, ako uvidíme o dva verše ďalej, sám pracuje a nepotrebuje milodary. Aby Amaziáš očiernil Ámosa vykresľuje ho ako príživníka, ktorý sa k nim dovalil z cudziny, robí im tu okázalú show a pritom mu ide v skutočnosti len o peniaze. Diskreditácia je mocná zbraň.

13.  Ale v Bét-ele neprorokuj viacej, lebo je on svätyňou kráľovou a je domom kráľovstva.

Celý bét-elský náboženský systém bol venovaný človeku. Jeruzalemský chrám bol svätyňou Hospodinovou, bét-elska svätyňa patrila kráľovi, vznikla z jeho iniciatívy a predstavovala dom kráľovstva – oficiálne štátne náboženstvo, ktoré neznesie žiadnu konkurenciu.

14.  Ale Ámos odpovedal Amaziášovi a riekol: Ja nie som prorok ani nie som synom proroka, ale som pastier kráv a človek, ktorý oberá plané fíky.

Ámos tu vyslovuje veľkú pravda, byť prorokom, či iným Božím služobníkom, nie je zamestnanie ale povolanie. Ámos nepotrebuje zarábať na svojom dare. Na druhej strane Ámos, keďže nie je prorok a ani nemá prorocké vzdelanie, nepotrebuje ohurovať ľudí krásnymi slovami, ani si nepotrebuje budovať „svoju službu“, pýšiť sa svojim darom, budovať svoju cirkev alebo vlastnú školu prorokov, kde by mohol vládnuť. Jeho úlohou je prísť, povedať a vykonať, čo mu Boh prikázal, nič viac.

15.  Ale Hospodin ma vzal zpoza stáda a povedal mi Hospodin: Idi, prorokuj môjmu ľudu Izraelovi.

Hospodin ho vzal a Hospodin mu povedal, to je všetko. Podobne vzal Hospodin od stáda oviec Dávida a spravil z neho kráľa, Elizea vzal od pluhu a spravil z neho veľkého proroka. Kristus zase vzal pár rybárov a a spravil z nich apoštolov.

Aj napriek všetkým hriechom je Izrael stále Boží ľud.

16.  Preto teraz počuj slovo Hospodinovo: Ty hovoríš: Neprorokuj proti Izraelovi a nekvapkaj slovami na dom Izákov.

Amaziášova situácia bola vážnejšia ako si sám dokázal uvedomiť, nielenže vykonával úrad, ktorý bol v rozpore s Božími nariadeniami, ale teraz sa ešte otvorenie stavia proti Bohu. Až doteraz mal čas na to, aby dal veci do poriadku, teraz však prekročil medzu. Brániť Bohu v konaní Jeho diela prináša svoje následky.

17.  Preto takto hovorí Hospodin: Tvoja žena bude smilniť v meste, a tvoji synovia a tvoje dcéry padnú mečom, tvoja zem bude rozdelená merným lanom, a ty sám zomrieš na nečistej zemi, a Izrael bude istotne prestehovaný so svojej zeme.

Po príchode asýrskej armády bude Amaziášova žena znásilnená a skončí ako prostitútka, jeho deti zomrú, jeho domovina pripadne nepriateľovi a sám zomrie v asýrskom exile, podobne ako celý Izrael.

Správna odpoveď na Božie varovanie je pokánie. Amaziáš a väčšina Izraela sa odmietli obrátiť, na miesto toho si vybrali tú horšiu možnosť - obrátili sa proti Božiemu poslovi. Diskreditáciou proroka a dokonca ani jeho zavraždením však Božia výstraha nezmizne. Ak sa neobrátia, tak zahynú, iná možnosť nie je.

 

KAPITOLA 8

 

Hrabivým klamárom zajde slnko na poludnie.

1.      Toto mi ukázal Pán Hospodin a hľa, koš letného ovocia.

Štvrtá Ámosova vízia sa týka misy letného ovocia. Letné ovocie je v Izraeli posledná plodina roka, teraz konči celoročná práca na poli, kruh sa uzavrel. Ide o slovnú hračku (podobne ako v Ezechielovi 7:2), pretože hebrejské slová ovocie a koniec znejú veľmi podobne. Letné ovocie predstavuje koniec, posledné ovocie sa odtrhlo, možno je už aj trocha prezreté a páchne, podobne ako hriechy Izraela.

2.      A riekol: Čo vidíš, Ámose? A ja som povedal: Koš letného ovocia. A Hospodin mi riekol: Prijde koniec môjmu ľudu Izraelovi; neprejdem viacej len tak popri ňom.

Neprejdem viacej len tak popri ňom, tento výraz v hebrejčine obsahuje slovo yasaf (od tohto slova je odvodené meno Jozef), čo znamená pridať a eber (od tohto výraz je odvodené slovo Hebrej), čo znamená prekročiť. Hospodin už k ním viac nepridá (Jozef) ani neprekročí (Hebrej).

Izrael je ešte stále Boží ľud, zmluva je ale porušená a Hospodin je odmietnutý. Izrael prevzal modlárstvo okolitých národov a podobne ako pred ním Amorej naplnil mieru bezbožnosti (Gen 15:16, Jer 15:5-9, Ez 7:2-9), preto musí opustiť zasľúbenú zem. Podobne ako dozrelo letné ovocie a je čas zberu, dozrel aj Izrael, teraz prichádza jeho koniec.

3.      A budú kvíliť spevy chrámu toho dňa, hovorí Pán Hospodin. Bude mnoho mŕtvych tiel; mlčky ich pohodia na ktorékoľvek miesto.

V minulej kapitole sme čítali o veľkolepých oslavách s pompéznou hudbou, zakrátko ich vystrieda smútok a oplakávanie mŕtvych. Dokonca, kvôli veľkému množstvu mŕtvych, nebude na oplakávanie a pochovávanie mŕtvych dostatok času.

4.      Počujte to vy, ktorí pohlcujete biedneho a usilujete sa vyhubiť pokorných zo zeme

V nasledujúcich veršoch Ámos udáva niekoľko dôvodov, pre ktoré bude Izrael obratý zo stromu ako letné (už trochu hnilé) ovocie. Sociálne nespravodlivosť nie je len doménou našej doby, poznali ju už niekoľko tisícročí pred nami.

5.      hovoriac: Kedyže už pominie novmesiac, aby sme predávali obilie, a sobota, aby sme na predaj otvorili zbožie, aby sme umenšili efu, aby sme zväčšili šekel a klamali falošnými vážkami,

Izrael znesväcuje sobotu a sviatky. Dôvod znesvätenia je prostý – lakomstvo, nenásytnosť, túžba po okrádaní druhých, túžba po ešte väčšom bohatstve. Ľudia navonok síce sobotu a sviatky dodržiavajú, vo svojom vnútri však myslia na bezbožnosti a sobotu a sviatky vidia ako nezmyselné obmedzenie, ktoré bráni v ich vlastnom obohatení.

Zlé závažie a falošné miery zákon, samozrejme, zakazuje (Deut 25:13-15), peniaze sú však mnohokrát silnejšia motivácia ako čistota srdca.

6.      aby sme kúpili chudobných za peniaze a núdzneho, predávaného pre pár obuvi, a aby sme predávali pozadok zbožia.

Bohatí bohatnú viacej a chudobných pribúda. Niektorí sú v tak ťažkých situáciách, že sa musia predať za otrokov aby získali aspoň pár sandálov.

Pozadok zbožia je nekvalitné obilie, obilie zmiešané so špinou a plevami. Všetko treba predať a za čo najviac.

7.      Hospodin prisahal na dôstojnosť Jakobovu: Nezabudnem na veky na niktoré ich skutky.

Dôstojnosť alebo pýcha Jakobova je sám Hospodin (Hoz 5:5, 7:10). Hospodin na veky nezabudne..., to je hrozná vec. Odpustenie hriechov a ich následné zabudnutie je jedno z najúžasnejší zasľúbení, ktoré Biblia obsahuje. V tomto prípade, keďže nikto neprosí o milosť, však neplatí.

8.      Či sa azda preto nemá triasť zem, a nemá smútiť každý, kto býva v nej? Ale vystúpi všetka jako rieka Níl, a rozbúri sa a klesne jako rieka Egypta.

Opis prichádzajúcej asýrskej armády. Invázia bude hrozná ako zemetrasenie či záplava spôsobená riekou Níl.

9.      A stane sa toho dňa, hovorí Pán Hospodin, že spôsobím to, aby zašlo slnce na poludnie, a zatemním zemi v deň svetla,

Popis kozmického chaosu, ktorí odráža hrôzy Božieho trestu (Iz 13:10, Joel 2:2, 3:15, Mich 3:6). Keď si bude Izrael myslieť, že je na samotnom vrchole, príde veľký pád.

10.  obrátim vaše sviatky v smútok a všetky vaše spevy v žalostný nárek, spôsobím to, že na každých bedrách bude smútočné vrece a na každej hlave plešina, učiním to jako smútok za jedinákom a koniec toho jako deň horkosti.

Keď nastane Boží súd skončia všetky sviatky a slávnosti, nastane nárek a plač.

Hlad po slove Božom.

11.  Hľa, idú dni, hovorí Pán Hospodin, že pošlem hlad na zem, nie hlad po chlebe ani nie smäd po vode, ale hlad a smäd počuť slová Hospodinove.

Ak nechcú počúvať Božie slovo, tak bude od nich vzaté. Už k nim nebude hovoriť žiaden prorok, žiaden duchovný vodca, žiaden učiteľ. Nikto nebude vedieť  čo robiť, ako nájsť spásu či ako sa navrátiť k Bohu.

„Nevidíme svojich odznakov; už nieto proroka, ani nieto medzi nami toho, kto by vedel, dokedy to bude trvať. Dokedy, ó, Bože, bude potupovať protivník? Či sa na veky bude rúhať nepriateľ tvojmu menu?“ (Žalm 74:9-10)

Už im nikto neodpovie (Ez 7:26, Mich 3:7).

12.  A budú sa túlať od mora k moru a od severa až na východ a budú chodiť sem a ta hľadajúc slovo Hospodinovo, ale nenajdú.

Opis zbesilého, ale vopred márneho hľadania Božieho slova. Od mora k moru, od Stredozemného mora po Mŕtve more (to je od východu po západ) a od severu k juhu, to predstavuje celý Izrael. Nikde nebude žiaden prorok.

13.  Toho dňa budú omdlievať krásne panny i mládenci od smädu.

Vyčerpaní mládenci sú metaforou pre Boží súd (Iz 51:20) a zároveň obrazom úplnej beznádeje.

14.  Tí, ktorí prisahajú na previnenie, na modlu Samárie a hovoria: Ako že žije tvoj boh, Dáne, a jako že žije cesta do Bér-šeby, padnú a nepovstanú viacej.

Previnenie Samárie predstavujú zlaté teľatá v Bét-eli a v Dáne (1Kr 12:8, Hoz 8:5-6, 10:5). Bér-šeba predstavuje pútnické miesto v Judsku, ktoré si ľudia zbožštili. Opis priaznivcov modlárstva a uctievačov falošných bohov.

 

KAPITOLA 9

 

Ani na dne mora sa neskryje bezbožník.

1.      Videl som Pána stáť vedľa oltára, a riekol: Uder hlavicu, aby sa zatriasly prahy a odraz ich a hoď na hlavu ich všetkých, a ich ostatok pobijem mečom; nikto im neunikne, ani sa im nikto nezachráni útekom.

Ťažko povedať o aký chrám sa to presne jedná. Podľa niektorých autorov ide o chrám a oltár v Bét-eli, podľa druhých ide o chrám v Jeruzaleme. Z historického hľadiska môže ísť o oba prípady, keďže chrám v Bét-eli padol pri dobytí Samárie okolo roku 722 pred Kr. a chrám v Jeruzaleme pri dobytí Judska okolo roku 586 pred Kr.

Piata vízia každopádne hovorí o skaze oltára, ako keby prostredníctvom zemetrasenia. Izrael sa spoliehal na to, že je Božím zmluvným národom, Boh ich však kvôli prestúpeniu zmluvy odmieta. Hlavica zrejme predstavuje vyzdobené hlavy stĺpov a prahy zase ostenia dverí, resp. rámy, do ktorých sú dvere osadené. Obrazne sa úder teda zasadí na najvyššie miesto chrámu a rana zasiahne až samotný spodok budovy. Ďalšie slová popisujú skazu chrámu a ľudí, ktorí sa v ňom nachádzajú. Tí, čo budú niekde inde, zahynú tiež.

2.      Keby sa preborili až do pekla, odtiaľ ich vezme moja ruka; a keby vyšli až hore do neba, aj odtiaľ ich strhnem;

Pred Boží súdom sa niet kam ukryť. Jediná záchrana spočíva v pokání. Peklo, v tomto prípade šeol, podzemie, miesto, kde sa nachádzajú mŕtvi, ktorí čakajú na svoje vzkriesenie. Pred Božím súdom sa nedá skryť ani v nebi, ani v pekle.

3.      keby sa ukryli na vrchu Karmela, vykutám ich odtiaľ a vezmem ich; keby sa skryli pred mojimi očima na dne mora, odtiaľ rozkážem hadovi, a vyhryzie ich;

Na Karmeli bola bujná vegetácia a množstvo jaskýň, kde sa ľudia mohli skryť. Pred Bohom sa však ani tam nedá ukryť. Had, bájny leviatan (Jób 3:8, 41:1, Žalm 74:13-14, 104:26, Iz 27:1) či Rahab (Jób 9:13, 26:12, Žalm 89:10, Iz 51:9), obludy z pohanských legiend, reprezentujúce chaos, aj takým tvorom vládne Hospodin.

4.      a keby odišli do zajatia pred svojimi nepriateľmi, odtiaľ rozkážem meču, a pobije ich a obrátim svoje oko na nich na zlé a nie na dobré.

Boží hnev ich bude sprevádzať aj v ich zajatí. Hospodin vládne aj mimo hraníc zasľúbenej zeme, na územiach, o ktorých sa niektorí ľudia domnievali, že tam vládnu cudzí bohovia. Boh je však len jeden.

Všemohúci Pán bude previevať Izraela.

5.      Lebo Pán Hospodin Zástupov je to, ktorý keď sa dotkne zeme, rozplýva sa, a smútia všetci, ktorí bývajú na nej, a vystúpi celá jako rieka Níl a klesne jako rieka Egypta;

Kto je ako Hospodin, ktorý vládne nad celým stvorením? Pred ním sa trasie celé stvorenie a  blázon je ten, kto sa mu stavia do cesty. Odviaty bude ako steblo trávy. O tom sa už, na vlastnú škodu, čo skoro presvedčí neposlušný Izrael.

6.      ktorý si stavia svoje vrchné paláce na nebi a svoju klenbu založil nad zemou, ktorý volá na vody mora a vylieva ich na tvár zeme; Hospodin je jeho meno.

Boh je stvoriteľ neba aj zeme, On vládne nad všetkým viditeľným aj neviditeľným. V Jánovi 14 čítame, že nielen sebe Boh stavia príbytky v nebi – stavia ich aj svojim milým.

„Nech sa neľaká vaše srdce! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prijdem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli.“ (Ján 14:1-3)

Občas zabúdame, že viditeľný svet nie je všetko čo existuje. Viditeľný svet predstavuje len zlomok Božieho stvorenia. Každý z nás čelí výzve: čo sa s nami stane, keď opustíme tento viditeľný svet? Ježiš nám dáva ponuku, ak uveríme v Neho, budeme spolu s Ním v nebesiach. Ak nie, potom niet nádeje.

7.      Či nie ste mi vy, synovia Izraelovi, jako synovia Ethiopov? hovorí Hospodin. Či som nevyviedol Izraela z Egyptskej zeme hore, Filištínov z Kaftora a Sýra z Kíra?

Tu Ámos vyslovuje pre židov šokujúce vety. Izrael nie je nijako zvláštny, ani jedinečný, nie je lepší ako ostatné národy, ale ako hovorí nasledujúci verš, predsa sa o neho Boh bude starať aj ďalej. Božia milosť nepotrebuje príčinu, Božia láska je jediná príčina Božej milosti, potrebuje len objekt – človeka.

Na obe Ámosove otázky teba odpovedať: áno. Izrael, podobne ako každý iný národ, sa bude za svoje hriechy zodpovedať. Kafor možno Kréta, odtiaľ vyšli Filištínci, najskôr však boli v Egypte. Kír môže znamenať viacero lokalít, môže to byť územie niekde v Mezopotámií, alebo niekde inde na Blízkom východe.

8.      Hľa, oči Pána Hospodina proti tomu hriešnemu kráľovstvu, a zahladím ho s tvári zeme, krome že priam celkom nezahladím domu Jakobovho, hovorí Hospodin.

Nie však celkom, pre ich otcov (Jer 30:11, Rim 11:11-36). Izrael bude potrestaný, tak ako ostatné národy, ale nie úplne. Podobné posolstvo sa často objavuje aj u Jeremiáša (Jer 4:27, 5:10,18, 30:11, 31:35-36, 33:16).

9.      Lebo hľa, ja prikážem a budem previevať dom Izraelov medzi všetkými národami, jako sa previeva riečicou, ale neprepadne ani jediné zrno na zem.

Vždy sa nájde spravodlivý ostatok. Musí byť ale previaty a oddelený od pliev.

10.  Od meča pomrú všetci hriešnici z môjho ľudu, ktorí hovoria: Nepriblíži sa k nám ani nenadíde na nás zlé.

Pre hriešnikov, ktorí sa nechcú obrátiť nie je nádeje, budú odviatí a spálení ako plevy. Namiesto aby sa obrátili, hriešnici sa budú ďalej zatvrdzovať vo svojej bezstarostnosti.

Stán Dávidov. Proroctvo na Krista a na jeho slávne kráľovstvo.

11.  Toho dňa postavím stán Dávidov, padlý, a ohradím ich trhliny, postavím jeho zboreniny a vybudujem ho jako za dní drievneho veku,

Tu prichádza k zmene v Ámosových proroctvách, od hriešneho Izraela prechádza k budúcej obnove Izraela. Už Mojžiš prorokoval o požehnaní Božieho ľudu, pričom určite vedel, že Izrael nikdy nenaplní zákon, jediná nádej je v Mesiášovi (Deut 18:18, 28:58-63, 29:25-28, Joz 24:19).

Na tento deň sa stále čaká. V tom čase Boh (i) postaví padlý stan Dávidov (iný ako Mojžišov stánok), (ii) ohradí jeho trhliny, (iii) postaví jeho ruiny, (iv) vybuduje ho ako tomu bolo v minulosti.

Obnova padlého stanu Dávida symbolizuje nastolenie spravodlivej vlády v Jeruzaleme nad celým Izraelom (možno to bude Dávidov potomok???). Ohradenie trhlín predstavuje vybudovanie múrov Jeruzalemu, vystavenie ruín zase symbolizuje znovu vybudovanie celej krajiny (Iz 65:17-25, Jer 31:31-40, Ez 37:1-14, Zach 12-14, Rim 9-11). Nakoniec nasleduje obnovenie celej krajiny  do jej minulej slávy a veľkosti, tak ako v časoch Dávida a Šalamúna (2Sam 7:10-16, Zach 14:16-21).

12.  aby dedične vládli ostatkom Edoma a všetkými národami, nad ktorými bolo vzývané moje meno, hovorí Hospodin, ktorý to učiní.

Obnovenie hraníc ako za čias Šalamúna, ktorý vládol aj v Edomskom kraji. Obnova sa netýka len Izraela, ale aj ostatku Edoma a všetkých národov, nad ktorými je vzývané Božie meno. Podľa Skutkov 15:14-19 sa táto (duchovná) obnova začala krátko po Letniciach, kedy sa k židovským veriacim začali pridávať veriaci z pohanských národov. Ak by sme chceli pasáž z Ámosa 5:11-15 alegorizovať vo svetle amileniálnej teológie, verše 13-15 predstavujú problém. Tieto verše popisujú udalosti, ktoré sa dajú ťažko chápať inak ako doslovne. Na druhej strane nám apoštol Jakub poukazuje, že minimálne verše 11-12 majú aj iný ako doslovný význam.

13.  Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že oráč bude stíhať ženca a ten, kto šliape hrozná, rozsievača semena, vrchy budú kvapkať sladkým vínom, a všetky brehy sa budú rozplývať hojnosťou.

Zasľúbenia pripomínajúce požehnania zákona (Lev 26:5-6). Obraz úžasnej hojnosti, ktorý presahuje možnosti súčasnej prírody. Žatva potrvá až do budúcej sejby, úroda sa bude ešte len spracovávať a už sa bude znovu sadiť. Dokonca aj neúrodné vrchy budú oplývať hojnosťou.

14.  A dovediem zpät zajatých svojho ľudu Izraela, a vystavia spustlé mestá a budú bývať v nich, budú sadiť vinice a budú piť ich víno, narobia zahrád a budú jesť ich ovocie.

Zasľúbenia sa až nápadne podobajú pasáži z Izaiáša 65:17-25, ktorá popisujú pomery v Kristovom tisícročnom kráľovstve, v miléniu.

15.  A tak ich zasadím na ich zemi, a nebudú viacej vykorenení s povrchu svojej zeme, ktorú som im dal, hovorí Hospodin, tvoj Bôh.

Popis obdobia, kedy sa Izrael už viac nepohne zo svojej zasľúbenej zeme. Proroctvo, ktoré sa zatiaľ nenaplnilo.

„Preto teraz takto hovorí Hospodin, Bôh Izraelov, o tomto meste, o ktorom vy hovoríte: Bude dané do ruky babylonského kráľa mečom, hladom a morom: Hľa, shromaždím ich zo všetkých zemí, do ktorých som ich zahnal vo svojom hneve a vo svojej prchlivosti a vo veľkom vzteku, a navrátim ich na toto miesto a spôsobím to, aby bývali bezpečne. A budú mi ľudom a ja im budem Bohom. A dám im jedno srdce a jednu cestu, aby sa ma báli po všetky dni na dobré im a ich synom po nich. A učiním s nimi večnú smluvu, že sa neodvrátim od nich zpät, aby som im nečinil dobrého, a dám svoju bázeň do ich srdca, aby neodstúpili odo mňa. A budem sa radovať nad nimi činiac im dobré a zasadím ich v tejto zemi vpravde, celým svojím srdcom a celou svojou dušou. Lebo takto hovorí Hospodin: Ako som uviedol na tento ľud všetko toto veliké zlé, tak uvediem na nich všetko to dobré, o ktorom hovorím vzhľadom na nich.“ (Jer 32:37-42)

 

ZÁVER

 

Napriek starobylosti Ámosovho posolstva, témy, ktoré nám Ámos predkladá, sú aktuálne aj dnes – o skoro tri tisíc rokov neskôr. Naša spoločnosť určite nie je v lepšom stave ako tomu bolo v prípade Izraela. Podobne ako kedysi Izrael, aj my dnes zažívame časy ekonomického rastu, skoro každá rodina má minimálne jedno auto, počítač, LCD televíziu a podobné vymoženosti, ktoré nám kedysi boli nedostupné. Spolu s materiálnym zabezpečením však do spoločnosti vstúpili aj negatíva. Chudobná vrstva obyvateľstva je existenčne ohrozená oveľa viac ako v minulosti. Korupcia, bezbožnosť a zločin bujnie v každom kúte. Ľudia sa stávajú nevšímaví voči problémom svojich blížnych, kresťanstvo sa redukuje na vonkajšie rituály a úkony. Zlo sa považuje za bežnú a nevyhnutnú časť našich životov, od vrcholovej politiky až po komunálnu sféru dochádza k verejnému porušovaniu zákona, nikto však neprotestuje. A tí čo sa opovážia, to rýchlo „zabalia“, pretože to za to nestojí.

Toto všetko sú však symptómy posledných časov. Biblia, na rozdiel od súčasných svetonázorov, nám nesľubuje, že svet bude lepší. Hovorí nám ale, že svet speje ku svojmu koncu, podobne ako aj Izraelské kráľovstvo v čase Ámosa. Tento koniec je nevyhnutný a istý, nedá sa mu zabrániť, dá sa mu však uniknúť. Cestu úniku predstavuje Boží Syn - Ježiš Kristus, v Ňom je možné nájsť nový život a nový začiatok. Aké krásne je počuť v dnešnom zlom, skazenom a depresívnom svete tieto nádherné slová:

„Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11:28)

Toto pozvanie patrí jednému každému z nás. Čo odpovieme?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

použitá literatúra

 

Barnes, Albert: Notes on the Bible. 1834. www.yltbible.com.

Clarke, Adam: Commentary on the Bible. 1831. www.yltbible.com.

Darby, John Nelson: Synopsis of the Books of the Bible. 1857-1862. www.yltbible.com.

Gill, John:  Exposition of the Entire Bible. 1746-1763. www.yltbible.com.

Henry, Matthew: Complete Commentary on the Whole Bible. 1706. www.yltbible.com.

Jamieson, Robert, Fausset, A.R., Brown, David: A Commentary, Critical, Practical, and Explanatory on the Old and New Testament. 1882. www.yltbible.com.

Keil, Carl Friedrich and Delitzsch, Franz: Biblical Commentary on the Old Testament. 1857-1878. www.yltbible.com.

Missler, Chuck: The Books of Joel and Amos. Coeur d'Alene: Koinonia House Inc., 1994-1995.

Scofield, Cyrus I.: The Scofield Bible Commentary. 1917. www.yltbible.com.

The Geneva Bible Translation Notes. 1599. www.yltbible.com.

Utley, Bob: The Study Bible Commentary Series, Old Testament. 2012. www.bible.org.

Wesley, John: Explanatory Notes on the Whole Bible. 1754-1765. www.yltbible.com.