POZNÁMKY KU KNIHE
Peter Hurta
Názov knihy je odvodený od mena proroka Náhuma, ktorého meno znamená súcit, potešenie. Náhum bude podobne ako iný Tešiteľ, Duch Svätý, usvedčovať svet o hriechu, spravodlivosti a súde a zároveň potešovať Boží ľud (Ján 16:7-8)
O Náhumovi vieme len to, že pochádzal z mesta Elkoš, ostatné zostáva tajomstvom. Rovnako je tajomstvom aj to, kde sa spomínané mesto Elkoš vlastne nachádza. Keďže Náhum prorokuje v období po Asýrskom zajatí, je možné, že pochádza z Judska. Existuje ale aj taká alternatíva, že Náhumova rodina tak ako ostatní Izraelčania bola odvlečená do Asýrie, ale Náhum zo zajatia unikol a vrátil sa do Judska.
Náhumove pôsobenie sa zväčša umiestňuje medzi roky 663 až 612 pr.Kr. V roku 663 pr.Kr. bolo dobyté egyptské mesto Téby (No-amon), túto udalosť Náhum spomína v tretej kapitole (3:8). V roku 612 pr.Kr. padlo mesto Ninive, o čom Náhum prorokuje ako o budúcej udalosti. Logicky teda jeho pôsobenie spadá medzi roky 663 až 612 pr.Kr. Toto obdobie by sa ešte dalo skrátiť na roky 663 až 654 pr.Kr., keďže v roku 654 pr.Kr. boli Téby znovu vybudované a Náhumova otázka z 3:8 by bola po tomto období neaktuálna. Ak je táto možnosť správna, tak Náhum prorokuje v období vlády judského kráľa Manassesa.
Náhumova služba nadväzuje na službu proroka Izaiáša (okolo 740 – 680 pr.Kr.) a je neskôr doplnená službami pred exilových judských prorokov Sofoniáša, Habakuka a Jeremiáša.
Náhum bol židovský prorok, ktorého posolstvo bolo určené judskému ľudu a to aj napriek tomu, že hlavným cieľom jeho proroctiev je asýrske Ninive. Náhum tak nadväzuje na svojho predchodcu Jonáša, ktorého kniha je tiež venovaná Ninive, ale zatiaľ čo Jonáš oslavuje Božiu milosť a ľútostivosť, centrom Náhumovho posolstva je blížiaci sa Boží súd, ktorý je namierený na všetky bezbožné národy a na všetkých bezbožných ľudí.
Náhumovo proroctvo obsahuje dva protichodné postoje, po prvé popisuje hrozby, ktoré Ninive môže zakrátko očakávať a po druhé zachytáva slova útechy a potešenia pre obyvateľov Judska. Asýria, ktorej hlavné mesto bolo práve Ninive, bola zodpovedná za pád Izraelského kráľovstva (722 pr.Kr.) a za neskoršiu inváziu Judska (701 pr.Kr.). Počas tejto invázie bolo zničené celé Judsko, s výnimkou Jeruzalemu, mnoho ľudí zahynulo a iní boli nútení opustiť svoje príbytky, Judsko sa dostalo pod Asýrsku nadvládu a hrozba smrti a vojny tak neustále visela vo vzduchu. A práve v tejto dobe vystupuje prorok Náhum, aby potešil ľud Judska a oznámil pád ich bezprostredného nepriateľa. Náhumovo proroctvo pochádzalo z Božej inšpirácie, pretože v čase Náhumovho pôsobenia bol pád Asýrie nepredstaviteľný a len veľmi ťažko predvídateľný. Každopádne miera bezbožnosti ľudu Ninive dosiahla svoje hranice a Boh sa rozhodol konať. Boh potrestá asýrsku krutosť, ich bezmedznú túžbu po moci, genocídy, násilné sťahovania národov a v neposlednom rade aj pád Izraelského kráľovstva a krvavé vojenské výpravy do Judska. Židia uvidia, že Hospodin ich Boh je spravodlivý a nepotrebuje ľudský súhlas, aby mohol konať.
Je zvláštne, že aj keď Boh vybral Asýriu aby jej prostredníctvom potrestal bezbožnosť Izraela, predsa ich robí zodpovednými za všetko krutosť a násilie, ktoré na Božom ľude spáchali (Iz 10:5-19).
Okrem toho, že je Náhum prorok a jeho posolstvo je v prvom rade prorocké, je zároveň aj básnik. Štruktúra jeho posolstva má svoj vlastný poriadok a zámer, tak ako svoje posolstvo buduje až po verše 3:1-4, tak ho, ale v opačnom poradí, uzatvára. Aj to je jeden z dôvodov prečo je Náhum pokladaný za najlepšieho literáta a poetu z pomedzi tzv. „malých prorokov“.
Ako sme už spomínali hlavným bodom Náhumovho proroctva je skaza Ninive. Náhum žil v čase kedy sa celý svet triasol pred vtedy neporaziteľným Asýrskym impériom. Malé Judsko tak bolo stále ohrozované svojim obrovským krvilačným susedom. Náhum ale tvrdí, že Boh už zakrátko zničí pyšné a úspechom opité hlavné mesto tohto impéria. A nielen to, ale počas dlhých stáročí budú pútnici chodiť po jeho ruinách, bez toho aby si uvedomili, že sa prechádzajú po mieste, kde sa v minulosti rozhodovalo o budúcnosti mnohých národov a osudov. Až v roku 1842 sa archeológom podarí odhaliť to, čo bolo v minulosti hlavnou metropolou starodávneho sveta, Ninive.
V Náhumom videní vystupuje ako hlavný aktér Hospodin, presnejšie nahnevaný Hospodin. Aj keď dnes toto asi nie je charakteristika, ktorú by sme v súvislosti s Bohom často používali, predsa ju v Božom slove opakovane nachádzame skoro v každej knihe. Samozrejme krv Pána Ježiša Krista priniesla ľudstvu Božiu milosť, odstránila nepriateľstvo medzi Bohom a človekom a odvrátila Boží hnev, na druhej strane, ale platí: „kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36).
Hneď v prvých dvoch veršoch sa dočítame, že Hospodin, silný Boh je žiarlivý, pomstiaci sa, má prchký hnev a drží hnev. Tieto štyri slová si Náhum vybral, aby nimi popísal Boží hnev. Božia žiarlivosť nevychádza zo sebectva ani neznamená ľutovanie seba samého či inú podobnú emóciu, Božia žiarlivosti popisuje Boží horlivý záujem o dobro tých, ktorých miluje. Boh miluje človeka a nechce sa ľahostajne prizerať jeho postupnej skaze, preto aktívne zasahuje do jeho sveta.
Podobne ani Božia pomsta nepredstavuje Božiu zlomyseľnosť, alebo túžbu ublížiť, ale predstavuje skôr spravodlivú odplatu. Boh do svojho stvorenia umiestnil svoje zákony a pravidlá, ak ich človek rešpektuje, tak obíde dobre, ak ich prekračuje, príde negatívna odozva.
Prchký hnev zase zobrazuje zmenu postoja, tento výraz pochádza zo slova, ktoré znamená prekročiť. Používa sa napríklad v prípade, keď Izrael prekročil rieku Jordán. Teda ide o myšlienku, ktorá popisuje ako Boh prekračuje, resp. prechádza zo svojho typického postoja milosti zhovievavosti do pre seba netypického postoja súdu. Držať hnev znamená doslova byť červený od hnevu, horieť hnevom. Hnev má v hebrejčine duálnu formu odvodenú od predstavy, že keď sa osoba nahnevá, tak sa roztiahnu obe nozdry jej nosa.
Teda hneď v prvých troch veršom Náhum používa niekoľko výrazov, aby ukázal, že Boh je veľmi, ale veľmi nahnevaný, dôvod popisujú verše 1:3-8.
Hospodin je žiarlivý a pomstiaci. Toto poradie indikuje, že Božie emócie, resp. vnútorné prežívanie (ak vôbec môžeme v súvislosti s Bohom použiť tak neadekvátne výrazy) predchádza Jeho skutky. Ďalšie poradie je nasledovné, pomstí a má prchký hnev, v tomto prípade je poradie opačné. Božie skutky vyrastajú z Jeho emócií. Ďalšie vyhlásenie tvrdí, že Hospodin privodí pomstu na svojich protivníkov a drží hnev na svojich nepriateľov, to znamená, že Božie emócie a skutky sú smerované účelne a nie nerozvážne, alebo zlomyseľné.
Táto charakteristika Božieho hnevu je veľmi podstatná, pretože poukazuje na rozpor, ktorý je medzi Božím hnevom a prirodzeným ľudským hnevom. Ľudia sú ovládaní hnevom, na druhej strane Boh ovláda a kontroluje hnev. Božie emócie vedú k skutkom, ale len v prípade ľudí, ktorých si Boh vybral za objekt svojho súdu. Ľudský hnev pácha škodu všade navôkol, dotkne sa aj nevinných ľudí a v podstate zraní každého, kto sa mu pripletie do cesty. Boh je ale iný, On je pomalý do hnevu, nikdy nevybuchne ani nestratí kontrolu, Jeho hnev je ohraničený a cielený. Aj keď je Boh nahnevaný vždy má všetko pod Svojou dokonalou kontrolou.
Od Božieho hnevu Náhum následné pokračuje k príčinám Božieho súdu. Jednou z príčin je hriech voči Bohu, konkrétne pýcha. Pýchu Asýrskych vládcov ilustruje aj príbeh o obľahnutí Jeruzalemu (Iz 36). Pýcha predstavuje vzburu proti Bohu a proti Jeho absolútnej vláde. Ďalšou príčinou sú hriechy namierené voči ľuďom a to konkrétne krutosť. Asýria bola svojou krutosťou povestná. Tieto dva hriechy podnecujú Boží hnev a zrejme skoro vždy idú ruka v ruke. Preto Ježiš ponúka protijed vo forme prikázania, miluj svojho Boha a svojho blížneho.
Prečo teda Boh súdi? Aby potrestal pýchu a chránil nevinných ľudí. Potom sa natíska ďalšia otázka, kedy Boh súdi? Náhum hovorí, že Hospodin je dlhozhovievajúci, ale neoprostí vinného viny. Božiemu súdu teda predchádza čas zhovievania. Pred vyše sto rokmi prišiel do Ninive kázať prorok Jonáš, ľudia sa obrátili a Boh sa zmiloval. Ľudia si to však úo čase rozmysleli a vrátili sa k predchádzajúcim bezbožnostiam, k pýche a ku krutosti. Po dlhom vyčkávaní Boh znovu prichádza, aby im odplatil podľa ich skutkov. Boh teda súdi vtedy, keď ľudia prekročia vymeranú mieru bezbožnosti. Boh čaká, aby sa všetci mohli obrátiť, ak sa ale neobrátia, potom prichádza súdiť (Náh 3:18-19, 1Kor 11:31, 2Pet 3:9).
Keď už vieme prečo a kedy, môžeme porozmýšľať ako Boh súdi. V prípade Ninive si Boh použil ako nadprirodzené tak aj prirodzené sily. Babylončania prelomili hradby Ninive až potom ako sa rozvodnila rieka Tigris, ktorá im otvorila cestu. Najprv si Boh teda použil počasie a potom babylonskú, médsku a skýtsku armádu.
Čo však toto všetko hovorí o Bohu? Náhum nabáda svojich poslucháčov, aby verili v Božiu lásku a zároveň si boli vedomí Jeho hnevu. Ak sa Boh nikdy nehnevá, tak potom ani nemiluje. Jeho hnev predsa vychádza z Jeho lásky. Ako by sa mohol Boh prizerať ľudskej pýche, hriechu, útlaku, násilnostiam a krutosti a pritom sa nehnevať? Veď potom by človeka ani nemiloval. Ak veríme v Jeho lásku, musíme si byť istý aj tým, že sú veci, ktoré vyvolávajú Jeho hnev. Dokonca aj najprísnejší trest vychádza z Božej lásky. Tak ako rodičia káznia svoje milované deti, tak aj Boh ako milujúci Otec kázni Svoje deti, najprv ale zhovieva.
„Hospodin je dobrý; je pevnosťou v deň súženia a zná tých, ktorí a utiekajú k nemu.“ (Náh 1:7)
Ninive. Vlastnosti Hospodinove a jeho moc.
Bremeno znamená povznášajúce alebo aj zlovestné proroctvo. Bremeno evokuje ťažobu, ktorá dolieha na prorokovo srdce a zároveň aj predznamenáva ťažobu, ktorá doľahne na adresátov takéhoto proroctva.
Ninive bolo založené podľa Genezis 10:8-12 Nimrodom (aj keď hebrejčina nie je v tomto prípade jednoznačná a založenie mesta sa dá pripísať ako Nimrodovi, tak aj Assúrovi). Ide o jedno z najstarších miest na tvári zeme. Mesto ležalo na východnom brehu rieku Tigris, ktorá ho ohraničovala zo severnej aj z východnej strany. Išlo o jedno z najväčších miest staroveku, Jonášovi trvalo tri chôdze, kým ho prešiel. Ninive prestavovalo výkvet vtedajšej svetovej civilizácie a hlavné mesto svetového obchodu. Jeho kráľ Aššurbanipal bol na vrchole svojej slávy. V roku 663 pr.Kr. si podrobil Egypt a jeho vláda sa zdala neotrasiteľná. Mesto bolo ohradené obrovskými hradbami, ktoré odrádzali každého potenciálneho nepriateľa. Aj napriek tomu bolo mesto odsúdené na zánik.
Ako sme spomínali dodnes nie je jasné, kde sa v minulosti mesto Eškol nachádzalo.
Náhum svoje proroctvo zahajuje oslavou Hospodina a oslavou Jeho víťazstva. Víťazstvo sa obvykle oslavuje až po dokončení boja, v tomto prípade je však Božie víťazstvo také isté, že netreba čakať, oslava začína desaťročia predtým ako začne skutočný boj, podobne ako v knihe Zjavenia, kapitola päť.
Náhum ako prvé tvrdí, že Boh je žiarlivý a nedovolí, aby ľudia mali iných bohov (Ex 20:5, 34:14, Deut 4:24, 5:9). Žiarlivosť je v podstate netolerancia konkurencie. Žiarlivosť v závislosti od opodstatnenia môže byť na jednej stranne hriech, alebo na strane druhej cnosť. V prípade Hospodina ide vždy o cnosť, pretože niekto iný nie je hodný lásky, slávy a uctievania, ktoré patrí iba Jemu jedinému.
Boh sa pomstí všetkým tým, ktorí prestupujú Jeho spravodlivé nariadenia, resp. tým, ktorí páchajú to, čo nie správne. Boh je stvoriteľ neba a zeme, On určil pravidlá a hranice, On rozhoduje o tom, čo je správne a o tom, čo správne nie je. Človek je len užívateľ Jeho stvorenia, hosť v Jeho domácnosti, ktorý je povinný rešpektovať domový poriadok. Ak sa človek rozhodne ignorovať pravidlá, tak príde penalizácia.
Hospodin má prchký hnev voči ľuďom, ktorí mu odporujú a vzdorujú, čím sa stávajú Jeho protivníkmi a nepriateľmi. To, či je človek Božím nepriateľom a protivníkom nezávisí od osudu, konštelácií hviezd, zhody náhod, sprisahania tajomných síl, Božej zlomyseľnosti a nevypočítateľnosti, ale od postoja, ktorý človek zaujme k Božiemu zákonu.
Táto pasáž kladie veľký dôraz na Božie pocity a vnútorné prežívanie. Aj keď je Boh bytosťou, ktorá je na oveľa vyššej úrovni ako človek, predsa to neznamená, že je bez pocitov a túžob a odseky Písma, ako je tento by bolo treba brať symbolicky. O Božích pocitoch v Biblií čítame príliš často na to, aby sme ich mohli brať na ľahkú váhu. Boh miluje, ale sa aj hnevá. V rannom novoveku, hlavne počas vlny racionalizmu mali niektorí teológovia (napr. Ján Kalvín) tendenciu zobrazovať Boha ako bytosť bez pocitov. A aj v prípade človeka sa nazdávali, že jeho duša pozostáva len z vôle a rozumu.
Verš dva je v podstate rekapituláciou celého posolstva. Boh zjaví na svojich nepriateľoch Svoju spravodlivosť, pretože sa ho bytostne týka, ak sa niekto dotýka Jeho ľudu.
Boží hnev sa zapaľuje pomaly a je kontrolovaný, v prípade Ninive Boh vyčkáva už vyše sto rokov. Toto obdobie nie je žiaľ využité na obrátenie sa, ale skôr poskytuje Asýrií priestor na sužovanie Judska. To, že je Boh veľký čo do sily, poskytuje dobrú predstavu o tom, čo sa stane, keď sa rozhorí Jeho hnev. Žiaden vinník nezostane bez svojej odplaty a žiaden hriech bez svojho odsúdenia. Tak ako sa nedá bez následkov čeliť víchrici a búrke, nedá sa čeliť ani Božiemu hnevu.
Ešte aj obrovské oblaky a mračná sú ako zrnká prachu pred Jeho nohami. Zmluvné meno Hospodin je v predchádzajúcich dvoch veršoch spomenuté hneď päťkrát, aby si bol Izrael istý, že Boh si Svoju zmluvu ctí a vždy ju dodrží.
Stačí jedno slovo a moria a rieky, vecí, ktoré človek nedokáže riadiť, vyschnú. On rozdelil Červené more a Jordán.
Bázam, Karmel, Libanon sú najúrodnejšie miesta Izraela, bez Božej milosti by sa však rýchlo stali pustatinou.
Boh dokonca kontroluje aj zemetrasenia a pohyby litosferických dosiek. Pred Ním sa trasú vrchy, ktoré sú symbolom najpevnejších bodov zeme. Pred Ním sa zvíja zem a všetci jej obyvatelia, ani Asýria nie je výnimkou.
Ak Jeho hnev láme skaly, ako potom obstojí mizerný človek?
Hospodin nie je len odplatiteľ zla, ale je aj dobrý. On predstavuje najbezpečnejšie miesto, ochráni človeka lepšie ako najbezpečnejší hrad, alebo samotné Ninive. A nielen to, On dokonca pozná tých, ktorí sa na Neho spoliehajú. Boh si všíma tých, ktorí v Neho veria. Toto je slovo potešenia, ktoré Judsko tak zúfalo potrebuje.
Nielenže Boh eviduje hriech Asýrie, On si tiež všíma vieru a očakávanie Svojho ľudu. Viera nie je zúfalé dúfanie, keď všetko iné zlyhá, viera je životný štýl, ktorý imponuje Bohu a vyvoláva Jeho potešenie. Boh pozná svojich milých, ktorí v Neho veria.
Náhum sa znovu vracia k Ninive, jeho skaza je neodvratná. Ako sme spomínali vyliatie Tigrisu prispelo k pádu Ninive, nejde teda iba o metaforu, ale aj skutočnú udalosť. Tma predstavuje zlo, duchovnú mizériu a v neposlednom rade aj večné odsúdenie.
Zkaza nepriateľov Hospodinových.
Zatiaľ čo v predchádzajúcich veršoch sa Náhum venoval skaze Ninive, hlavným hrdinom state bol sám Hospodin, Bojovník, ktorý súdi zlo. V nasledujúcich veršoch sa upriamuje pozornosť na bezbožnosť Ninive, ktorá je skutočnou príčinou Božieho hnevu.
Nech si človek o sebe myslí čo chce, nech vymýšľa dômyselné plány, nikto nedokáže prekaziť Boží plán. Možno sa niekedy zdá, že sa mu to podarí, podobne ako keď Senacharib už skoro dobil celé Judsko (2Kr 18), Boh ale nemlčí a počas jednej noci dokáže bez boja spôsobiť skazu dovtedy neporaziteľnej armády. Druhá invázia sa nekonala. Na druhej strane pyšné Ninive padlo raz a už nepovstalo.
„Preto takto hovorí Hospodin o assýrskom kráľovi: Nevojde do tohoto mesta ani ta nevostrelí strely ani nepojde proti nemu štítom ani nenasype proti nemu násypu. Tou istou cestou, ktorou prišiel, sa i navráti; ale do tohoto mesta nevojde, hovorí Hospodin. Lebo budem brániť toto mesto a zastávať ho, aby som ho zachránil pre seba a pre Dávida, svojho služobníka. A stalo sa tej istej noci, že vyšiel anjel Hospodinov a pobil v assýrskom tábore sto osemdesiatpäť tisíc. A keď vstali skoro ráno, videli, že hľa, všetci boli mŕtvolami. Preto sa pohol a odišiel. A tak sa navrátil Senacherib, assýrsky kráľ, a býval a sedel v Ninivem.“ (2Kr 19:32-36)
Spletené tŕnie je zdanlivo nepriechodné, pre oheň však nepredstavuje žiadnu prekážku, podobne ako Ninive, ktorého skazu si nedokáže nikto predstaviť, nie je žiadnou výzvou pre Stvoriteľa neba a zeme a pre oheň Jeho hnevu.
Znie to neuveriteľne, ale vojaci boli v osudný deň naozaj opití. Asýrsky kráľ, ktorí si bol istý svojou prevahou rozkázal, aby vojakom rozdali jedlo a víno podľa chuti. Nepočítal s tým, že sa o tom dozvie aj nepriateľ, ktorý túto indispozíciu využije. K tomu sa pridali už spomínané záplavy a mohutný požiar a nedobytné mesto zrazu padlo.
Tu je možno reč o už zmienenom asýrskom kráľovi Senacharibovi.
Pozornosť sa teraz presúva na Judsko. Aj keby boli Asýrčania v plnej sile, budú skosení a definitívne zmiznú zo svetových dejín. To je v tom čase veľmi smelé prehlásenie, môže sa stať, aby najmocnejší národ sveta, ktorý ovláda svetové dianie niekoľko storočí zmizol z tváre zeme?
Zároveň Asýria prestáva byť agentom Božieho hnevu voči Judsku.
Trochu ťažkopádny výraz preložený ako v plnej sile a ešte tak mnohí je ako sa ukázalo pri vykopávkach ruín Ninive, dávno zabudnutým právnym termínom používaným v tej dobe v Asýrií. Tento termín vystihuje preukázanú spoločnú zodpovednosť viacerých osôb splniť záväzok. Inými slovami Hospodin pomocou asýrskej právnickej hantírky Asýrčanom odkazuje, že aj keby sa celý národ spojil ako jedna osoba, aby sa mu protivil, On ich premôže.
Hospodin poláme jarmo Asýrie, podobne ako človek polámal jarmo, v ktorom bol zovretý vôl a zhodí ich putá ako sa deje v prípadoch, keď je väzeň prepustený na slobodu.
Hospodin prikázal nebeskému zástupu, aby tak usporiadali svetové udalosti, aby meno Ninive zmizlo zo svetových dejín. To neznamená, že sa nezachovajú žiadne záznamy o Ninive, ale to, že toto kráľovstvo a jeho králi zmiznú z povrchu zeme.
Podobne boli odstránené aj jeho modly a chrámy. Asýrčania radi zhromažďovali modly porazených národov ako prejav nadradenosti svojich bohov. Babylončania, ktorí obsadili Ninive mali však iný zvyk, oni modly ničili, aj tie Asýrske. Tak zmizli asýrske modly a mesto sa premenilo v ich hrob.
Poslovia pokoja. Zasľúbenie Júdovi.
Tento verš v hebrejskom texte začína druhú kapitolu. Jedného dňa príde posol, ktorý ohlási pád Ninive, vtedy bude Júda slobodný a môže slobodne slúžiť Hospodinovi. Asýria bude vyplienená.
Tento verš cituje Pavol v liste Rimanom 10:15.
Zkaza lúpežníckeho mesta Ninive. Ide Nabuchodonozor.
Pustošiteľ znamená víťaz (Žalm 68:1, Jer 52:8). Boh vyšiel do boja proti Ninive, ktoré Náhum ironicky nabáda, aby sa postavilo na stráž, vzmužilo a posilnilo. Všetok odpor je samozrejme márny.
Médský kráľ Cyaxarés a Babylonsky kráľ Nabopolasar sú nástrojmi v ruke Hospodina, ktorý je tým skutočným Pustošiteľom.
Ninive bude zničené a Judsko pozdvihnuté. Jakob symbolizuje momentálny biedny stav, označenie Izrael je prísľubom obnovenej slávy judského kráľovstva.
Červená je obľúbená farba médskych a babylonských vojsk, ktoré dobijú Ninive, v tomto prípade ide zrejme aj o predzvesť toho, že štíty víťaziacej armády budú sfarbené krvou Asýrčanov.
V Izaiášovi 9:5 čítame o tom, ako Asýrčania pred bojom sfarbili svoje rúcha krvou, aby zastrašili svojich nepriateľov, teraz sa strany vymenia.
Jedle pík je označenie pre drevené ostne, ktoré boli umiestnené na kolesách bojových vozov.
Všade bude chaos, zmätok a násilie. Vozy budú behať po uliciach a nosiť ľuďom smrť.
Ani mocní hrdinovia nebudú vedieť ubrániť Ninive a zahnať inváziu nepriateľa.
Tigris sa vylial zo svojho koryta, časť hradieb spadla a mesto bolo zrazu zaliate vodou a cudzím vojskom.
Bohatstvo Ninive bude rozchvátané, ľudia pôjdu do zajatia a to od tých najvplyvnejší občanov mesta až po sluhov a otrokov. Otroci sa paradoxne nebudú tešiť, ale budú smútiť, pretože sa mali v Ninive dobre.
Ninive pyšne stálo na svojom mieste už tak dlho, že si ľudia nevedeli predstaviť, že by sa mohlo niečo stať. Ale sa stane.
Po stáročia Ninive ožobračovalo iné národy a hromadilo svoje poklady, teraz prejdú do rúk rabujúcich Médov, Babylončanov a Skýtov.
Namiesto neuveriteľného bohatstva zostane len márnosť a prázdnota.
Ninive bolo sídlom mocných a udatných bojovníkov, levov, ktorí boli postrachom pre všetky národy.
Toto je popis Asýrskej dobyvačnej politiky. Koľkých okradli a koľkých zabili, len kvôli tomu, aby mohli mať viac zlata, striebra a iného majetku? Ľudský život nemal žiadnu cenu, iba majetok.
Zrejme žiaden človek netúži počuť takéto slová. Bezbožnosť Asýrie však prekročila všetky medze, rovnako ako bezbožnosť všetkých diktátorov a vrahov a nastal čas zúčtovania. Tak ako asýrsky ľud okrádal iné národy, bude sám okradnutý. Teraz zažijú bezmedznú krutosť nepriateľa na vlastnej koži.
Každý malý bezvýznamný diktátor, ktorý mrzačí ľudí, každý svetový tyran, ktorý trápi celé národy, ale aj každý násilník sa raz postaví pred Boha a bude čeliť Jeho hnevu. Možno počas svojho pozemského života mali voľnú ruku a robili, čo sa im zachcelo. Možno sa nazdávali, že Boh spí a keď hneď nepotrestá, tak nepotrestá nikdy. Boh veru vyčkáva, poskytuje človeku čas na zmenu, ale nezabúda.
Nech sú nám na výstrahu slova apoštola Pavla:
„A či pohŕdaš bohatstvom jeho dobrotivosti, znášanlivosti a zhovievavosti nevediac, že ťa dobrota Božia vedie ku pokániu? Ale podľa svojej tvrdosti a nekajúceho srdca hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravedlivého súdenia Boha,“ (Rim 2:4-5)
Ďaľšie o zkaze mesta Ninive.
Beda znamená v posolstvách biblických prorok istú skazu. Ako sme už viackrát spomínali Asýrčania boli známi svojou ukrutnosťou, sem patrilo odsekávanie rúk, nôh, uší, nosa, vypichovanie očí, napichávanie tiel na koly, či sťahovanie z kože za živa. Ninive bola doslova mesto krvi.
Len na ilustráciu spomeňme vystatovačné slová niektorých asýrskych kráľov. Aššurnasirpal II. (889-859 pr.Kr.) sa na jednom mieste chváli, že po jednej z jeho vojenských kampaní krv pobitých sfarbila bojisko tak, že malo farbu červenej vlny, pričom z postínaných hláv mŕtvych bojovníkov spravil veľký vrch dobre viditeľný pre pozostalých obyvateľov mesta a chlapcov a dievčatá dal zaživa spáliť. Jedného z veliteľov nepriateľskej armády dal za živa stiahnuť z kože, ktorú potom slávnostne pribil na stenu dobytého mesta.
Zahanbiť sa nedal ani jeho následník Salmanasar III. (858-824 pr.Kr.), ktorý sa chvastal tým, že z hláv svojich nepriateľov dal postaviť pyramídu, pričom aj on dal zaživa spálil množstvo chlapcov a dievčat z tábora protivníkov. Senacherib (705-681 pr.Kr.) sa zase chváli tým, že podrezal krk svojich nepriateľov, ako kedy boli jahňatá, vyrezal ich vnútornosti a podtínal ich ruky. O Aššurbanipalovi (668-625 pr.Kr.) sa zachoval záznam, kde hrdo opisuje ako prepichoval brady svojich zajatcov, aby ich mohol takto cez čeľusť pripútať reťazou ako psov a pri dobytý Egypta sa zase chvastá ako dal Egypťanov stiahnuť z kože a napichnúť na koly, pričom ich kožou vytapetoval hradby dobitých miest.
Klamstvo, násilie a lúpež boli zjavne tiež samozrejmosťou.
Ninive v prvom rade predstavuje hlavné mesto asýrskeho impéria, zároveň však ale reprezentuje svet, resp. protipól Božieho mesta. Toto mesto je, tak ako aj celý bezbožný svet, postavené na vražde, útlaku, nespravodlivosti, chamtivosti, sebeckosti, čo z neho v konečnom dôsledku robí mesto krvi. Božie mesto, nebeský Jeruzalem, je postavené na láske, milosti, spravodlivosti a pokoji. Už od osudného momentu, keď sa človek rozhodol jesť zo stromu poznania dobrého a zlého, sú tieto dve mestá v konflikte.
Ďalší plastický opis vojnového besnenia a pustošenia, ktoré čaká Ninive. Jazdci budú hnať svoje kone bičmi zúrivo vpred, všade sa bude rozliehať dupot konských kopýt a bojových vozov.
Jazdci sa vzpínajú, meče a kópie sa lesknú a všade je plno mŕtvol. Zrejme nejako takto to vyzeralo v časoch Náhuma po asýrskej armáde, všade spúšť a skaza. Tento výjav ale tento krát pochádza zo samotného Ninive a obeťami nie sú nepriatelia Asýrie, ale samotní Asýrčania.
Dôvodom pre vyššie uvedené pohromy je asýrska bezbožnosť. Ako všetkými masťami mazaná smilnica, lákala Asýria do svojich smrtiacich osídiel nič netušiace národy. Aj Judsko a Izrael sa často zaplietli do jej intríg a čarov.
Spomínané čary a čarovanie neslúžia len ako metafora. Asýrčania sa mágií a čarovaniu venovali aktívne. Asýrčania rozumeli, že keď chcú moc a slávu, potrebujú silu, ktorá im prinesie úspech, moc nad nepriateľmi a pomocou, ktorej budú môcť aktívne ovplyvňovať svetové dianie a loviť svojich nepriateľov.
Modloslužba, okultizmus spojený so sexuálnou prevrátenosťou a celková morálna a osobnostná degradácia dávala národu možnosti na to, aby svojou ohavnosťou a čarami zotročoval ľudí a národy.
Hospodin znovu opakuje tie hrozné slova, prídem na teba. Po stáročia sa kresťania potešujú Pánovými slovami, ak je Boh za nás, tak potom, kto proti nám? Tu platí presný opak, ak je Boh proti tebe, tak potom je jedno, kto je s tebou.
Boh poníži Asýriu a odokryje jej nahotu. To znamená úplne poníženie. Tí, ktorí boli priťahovaní jej krásou a nádherou sa zháčia a budú zhnusení, keď uvidia skutočný stav.
Boh hodí na nich špinu (doslova exkrementy), aby ich ponížil pred celým svetom. Z kultúrnej, módnej a spoločenskej ikony národov sa stane kopa hnoja a špiny. Až vtedy sa národy preberú, pritom po celý čas bola Asýria plná ohavnosti, len to bolo pekne zabalené a prezentované.
Pád Ninive prinesie radosť a úľavu, kto by smútil za národom, ktorý páchal také zverstvá ako Asýria? Nikto nebude plakať ani smútiť. Aj tým najmenej obľúbeným ľuďom rodina zaplatila aspoň pár profesionálnych oplakávačov, v prípade Ninive sa nestane ani to.
No-amon (mesto boha Amon) je egyptské mesto Téby (po grécky). Podobne ako Ninive aj Téby patrili medzi metropoly vtedajšieho sveta. Išlo o hlavné mesto Horného Egypta, ktoré bolo podobne ako Ninive chránené riekou. Ani to im nepomohlo a v roku 663 pr.Kr. Téby padli pod útokom asýrskeho kráľa Aššurbanipala.
Téby mali dokonca aj spojencov, Etiópia vtedy zahŕňala južný Egypt, Sudán, Eritreu a Etiópiu. Egypt bol na sever od Etiópie, Pút ďalej na juh až k Somálsku, Lýbia v Líbyi. Ani mnohí spojenci Tébam nakoniec nič neprospeli.
Ľud Téb skončil v exile, v Asýrií. Asýria veľmi rada brala ľudí do zajatia a menila ich domovské teritória. Deti do zajatia nebrali, tie im boli na záťaž, tak ich radšej zmasakrovali hneď na mieste, dokonca aj priamo na uliciach.
Zámožní občania boli pokorení, skončili na aukcií otrokov a v putách putovali do Asýrie.
Podľa Aššurbanipalových záznamov ho pri jeho invázií sprevádzalo 22 kráľov, aj judský Manasses, ktorí mu priniesli drahé dary a bozkávali nohy.
Podobný osud postihne aj Ninive. Svoje zohrá opilstvo. Národ, ktorý po dvetisíc rokov budoval svoje impérium, náhle zmizne zo svetovej histórie a jeho ľud už nikdy nezíska nezávislosť. Od roku 605 pr.Kr., kedy posledné zbytky asýrskeho národa podľahli Babylončanom v bitke pri Karchemiši, sa po Asýrií zľahla zem. Rovnako sa na dlhé storočia zľahne zem aj no Ninive. Je zvláštne, že jedno z najväčších a najstarších miest sveta prestane úplne existovať, zmizne bez akejkoľvek stopy a jeho existencia sa bude dlho považovať za rozprávku a povesť.
Skoré, resp. zrelé figy padajú zo stromov skoro samé. Tak ľahko padnú aj majestátne hradby vôkol Ninive.
Asýrsky ľud sa ukáže ako bezmocný, zraniteľný a ustrašený ako žena. Aký rozdiel voči agresívnemu nepriateľovi, ktorý sa valí ulicami.
Náhum ironicky nabáda k posledným zúfalým pokusom na záchranu.
Aj keď posilnia svoje hradby, príde oheň a meč.
Kupci zveľadili bohatstvo Asýrie. Pri obrane mesta, ale nijako nepomôžu.
Vojakov je síce veľa, ale v čase boja zmiznú.
Aj po roku 612 pr.Kr. sa posledný asýrsky kráľ Aššur-uballit II. snažil impérium ubrániť a znovuvybudovať, všetko márne, ľud sa rozpŕchol a zostal len kráľ.
Rana je smrteľná, nedá sa vyliečiť a koniec je neodvratný. Ako sa spojenci radovali pádu nacistického Nemecka a smrti Adolfa Hitlera, tak sa budú národy radovať pri páde Ninive.
Len dve knihy Biblie končia otázkou, Jonáš a Náhum. Jonáš končí s posolstvom zľutovania sa nad Ninive, Náhum končí s uistením a jeho skaze.
Kniha proroka Náhuma nadväzuje na knihu proroka Jonáša a zároveň tvorí aj jej protiklad. Keď Mojžiš prosil Boha, aby mu zjavil svoju slávu, Bohu mu zjavil svoju slávu a svoje meno.
„A Hospodin sostúpil v oblaku a stál s ním tam a zavolal menom: HOSPODIN. A Hospodin idúc popri ňom volal: Hospodin, Hospodin, silný Bôh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy, ktorý zachováva milosť tisícim a odpúšťa neprávosť, prestúpenie a hriech, ktorý však nijakým činom nenechá bez tresu vinného, ale navštevuje neprávosť otcov na svojich synoch i na synoch synov, na treťom i na štvrtom pokolení.“ (Ex 34:5-7)
Boh v jednom výroku zjavil svoju milosť a spravodlivosť. Boh je jednej strane ľútostivý, milosrdný, dlho zhovievajúci, plný milosti a pravdy, odpúšťajúci zlé a v tom istom čase je aj ten, ktorý vinníka nenechá bez trestu. Súzvuk medzi Božou milosťou a spravodlivosť sa ozýva celou Bibliou.
„Hospodin je dlho shovievajúci a veľký čo do milosti, ktorý odpúšťa neprávosť a prestúpenie, ktorý však nijakým činom nenechá bez trestu vinného, ale navštevuje neprávosť otcov na synoch, na treťom i na štvrtom pokolení.“ (Num 14:18)
„Ale ty, Pane, si silný Bôh ľútostivý a milosrdný, zhovievajúci, mnohej milosti a pravdy.“ (Žalm 86:15)
„Ľútostivý a milosrdný je Hospodin, zhovievajúci a mnohej milosti. Nebude večne žehrať ani nebude na veky držať hnev.“ (Žalm 103:8-9)
„Vzíde vo tme svetlo priamym. Milostivý je, ľútostivý a spravedlivý.“ (Žalm 112:4)
„Činíš tisícim milosť a odplácaš neprávosť otcov do lona ich synov po nich, ty silný Bože, veľký a mocný, ktorého meno je Hospodin Zástupov, veľký čo do rady a mohutný čo do skutku, ktorého oči sú otvorené a hľadia na všetky cesty synov človeka, aby si dal každému podľa jeho ciest a podľa ovocia jeho skutkov,“ (Jer 32:18-19)
„A nechceli počuť ani nepamätali na tvoje divy, ktoré si činil pri nich, ale zatvrdili svoju šiju a ustanovili si vodcu, aby sa vrátili do svojho rabstva vo svojej spúre. Ale ty si Bôh odpúšťania, milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a preto si ich neopustil.“ (Neh 9:17)
„Modlil sa Hospodinovi a povedal: Prosím, ó, Hospodine, či nie je toto to, čo som hovoril, dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa aj ponáhľal, aby som prv utiekol do Taršíša, lebo som vedel, že si ty silný Bôh milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého.“ (Jon 4:2)
Práve Boží charakter predstavuje jedinú istotu, s ktorou sa dá rátať. Všetko ostatné je pominuteľné. Ľudské oko to ale vidí inak. Ľudia Náhumovej doby si mysleli, že Asýria a Ninive predstavujú stred sveta a reprezentujú istotu a stabilitu. Podobne je to aj dnes, ťažko si vieme predstaviť svet bez metropol ako je New York, Los Angeles, Moskva, Londýn či Tokyo. Pád západného sveta, kultúry a jeho globálneho vplyvu je len ťažko predstaviteľný. Každá civilizácia sa ale raz dočká svojho zániku, hlavne ak je budovaná na pýche a krutosti, tak ako Ninive.
Každé ľudské kráľovstvo, spoločnosť, ideológia a svetonázor sú pominuteľné. Božie kráľovstvo je naproti tomu večné a trvácne. Darmo ľudia pokračujú v budovaní svojich babylonských veží, všetky raz padnú. Boh navštívi a pomstí každú ľudskú vzburu a krutosť.
Niekedy sa môže zdať, ako keby nespravodlivosť a neprávosť zostali nepotrestané, zdá, že ľudská krutosť a utrpenie nikdy neskončí. Svet je neustále zaplavovaný novými zverstvami, vojnami, diktátormi, revolucionármi, teroristami, zhubnými ideológiami, nenávisťou, sebectvom a nenásytnosťou. Aj napriek tomu Boh nespí, už čoskoro nastane deň, kedy Boh pomstí každú neprávosť a kedy sa otvorene zastane tých, ktorí sú jeho.
Barnes, Albert: Notes on the Bible. 1834. www.yltbible.com.
Clarke, Adam: Commentary on the Bible. 1831. www.yltbible.com.
Constable, Thomas L.: Notes on Nahum. 2015. www.yltbible.com.
Gill, John: Exposition of the Entire Bible. 1746-1763. www.yltbible.com.
Henry, Matthew: Complete Commentary on the Whole Bible. 1706. www.yltbible.com.
Jamieson, Robert, Fausset, A.R., Brown, David: A Commentary, Critical, Practical, and Explanatory on the Old and New Testament. 1882. www.yltbible.com.
Keil, Carl Friedrich and Delitzsch, Franz: Biblical Commentary on the Old Testament. 1857-1878. www.yltbible.com.
Missler, Chuck: The Book of Nahum. Coeur d'Alene: Koinonia House Inc., 2004.
Scofield, Cyrus I.: The Scofield Bible Commentary. 1917. www.yltbible.com.
The Geneva Bible Translation Notes. 1599. www.yltbible.com.
Wesley, John: Explanatory Notes on the Whole Bible. 1754-1765. www.yltbible.com.