ÚVOD

 

Meno knihy je odvodené od hlavnej postavy knihy - proroka Hozeáša (rovnaké meno mal aj posledný izraelský kráľ[1] a pôvodne aj Jozua[2]). Kniha je z väčšej časti poézia (kapitoly 4-14) a sčasti próza (kapitoly 1-3). Autor knihy je neznámy, pravdepodobne ním bol samotný prorok. O samotnom Hozeášovi toho veľa nevieme, vieme, že bol synom muža, ktorý sa volal Béri a že žil v Izraeli.

Hozeáš žil približne v 8. storočí pred Kr., v rovnakom čase ako judský proroci Micheáš a Izaiáš a izraelský Jonáš a Ámos (Ámos pôsobil trošku skôr, ale jeho službu mohol zažiť aj mladý Hozeáš). Hozeáš sa niekedy sa označuje za Jeremiáša Samárie, či za prvého evanjelistu Izraela alebo apoštola Jána Starého zákona. Zatiaľ čo Jeremiáš slúžil pred blížiacim sa babylonským zajatím ako posledný judský prorok, Hozeáš je posledný izraelský prorok pred asýrskym zajatím.

Obdobie, v ktorom Hozeáš žije, je časom rozmachu Izraelského kráľovstva. Takú prosperitu Izrael nezažil od doby Šalamúna. Kráľ Jeroboám II. dobyl obrovské územie[3], ktoré bolo porovnateľné len s Dávidovým a Šalamúnovým kráľovstvom, samozrejme okrem Judska (2Kr 14:25-28). Získal späť všetko územie, ktoré kedy v minulosti Izrael stratil a jeho hranice siahali až po sýrsky Damask. Počas necelých 25 rokov premenil Jeroboám II. zdecimovaný Izrael na jednu z najväčších svetových mocností svojich dní, podobne si počínal aj jeho judský náprotivok kráľ Uziáš (2Par 26). Táto prosperita však kontrastovala s duchovným úpadkom, v ktorom sa Izrael nachádzal. Blahobyt priniesol korupciu a úspechy v zahraničí zase otvorili bránu cudzím bohom a modlárstvu. Izrael mal za úlohu slúžiť Hospodinovi, byť mu verný a slúžiť mu. Izrael však prestúpil Božiu zmluvu, preto Hozeáš varuje celý Izrael, ak sa neobrátia, príde súd. Poslušnosť prinesie sľúbené požehnanie (Deut 28:1-14), ale neposlušnosť vyústi v trest a následné zajatie (Deut 28:15-68). Hozeáš však pokračuje ďalej a prorokuje aj o konečnom obnovení Izraela (Deut 30:1-10).  Ako výsledok neposlušnosti a duchovného úpadku sa po Jeroboámovej smrti dostávajú k vláde už len slabí a bezvýznamní králi[4], ktorí jeden po druhom strácajú dobyté územia a nakoniec Izrael zmizne z mapy sveta.

Hozeáš prináša posolstvo, ktoré zjavuje Boží pohľad na ľudstvo. Keď je Boží ľud Bohu neverný, Boh trpí, na druhej strane ale nemôže tolerovať jeho hriech. Aj napriek hriechu, Boh nikdy neprestane milovať svoj ľud, ale hľadá spôsob ako si získať tých, ktorí Ho opustili.

Medzi hlavné témy knihy patrí skutočnosť, že Hospodin, ktorý je osobný Boh, neznesie hriech. Boh nevidí hriech len ako prestúpenie prikázania, ale aj ako nepriateľský skutok voči svojej osobe. Ďalším aspektom Hozeášovho posolstva je skutočnosť, že Hospodin nepredstavuje abstraktný pojem, ale je rovnako osobný a reálny ako pozemský otec alebo manžel. Preto Biblia prirovnáva vzťah medzi Izraelom a Hospodinom ku vzťahu medzi manželom a manželkou, či otcom a dieťaťom. Izrael si potrebuje uvedomiť, že neposlušnosť k záväzkom, ktoré má voči Hospodinovi prinesie súd.

Neveru, ktorej sa Izrael voči Hospodinovi dopúšťa, Hozeáš prirovnáva k nevere manželky voči jej manželovi. Ako príklad slúži jeho vlastné manželstvo so smilnicou. Podobne ako manželia medzi sebou uzatvárajú manželskú zmluvu, tak uzavrel Hospodin zmluvu s Izraelom. Izrael sa v nej zaviazal milovať a nasledovať Hospodina, slúžiť mu a nemať iných bohov, na druhej strane sa Hospodin zaviazal ochraňovať a žehnať Izrael. Izrael však veľmi skoro vymenil Hospodina, svojho Pána za iného pána - Bála[5].

Hozeáš vyčíta Izraelu okrem modlárstva aj neprávosť (12:7), násilie (4:2), náboženské pokrytectvo (6:6), politickú korupciu (7:3-7), zväzky s cudzincami (7:11), sebectvo (13:6) a nevďačnosť (7:15). Je až neuveriteľné ako dobre sedí tento popis aj na našu.

V Novom zákone sa nachádza niekoľko citátov z knihy Hozeáš:

Matúš 2:15: „a bol tam až do smrti Heródesovej, aby sa naplnilo, čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Z Egypta som povolal svojho syna.“ Čo je citácia z Hozeáša 11:1.

Matúš 9:13: „Lež iďte a naučte sa, čo je to: Milosrdenstvo chcem a nie obeť. Lebo neprišiel som volať spravedlivých, ale hriešnych ku pokániu.“ Citácia z Hozeáša 6:6.

Matúš 12:7: „A keby ste boli poznali, čo je to: Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neboli by ste odsúdili nevinných.“ Rovnako Hozeáš 6:6.

Lukáš 23:30 (ale aj Zjavenie 6:16): „Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás! a brehom: Prikryte nás:“ (Hozeáš 10:8)

Rimanom 9:25-26 (podobné posolstvo je aj v 1. Petrovi 2:10): „Ako aj v Hozeášovi hovorí: Nazoviem nie môj ľud svojím ľudom, a nie milovanú milovanou, a bude, že na mieste, kde im bolo povedané: Vy nie ste mojím ľudom, že tam budú nazvaní synmi živého Boha.“ Citácia z Hozeáš 1:9-10.

1. Korinťanom 15:55: „Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo?“ (Hozeáš 13:14)

 

 

KAPITOLA 1

 

Prorok ukazuje zvláštnym spôsobom modlárstvo Izraelovo. Smilná Gomer. Jizreel.

1.      Slovo Hospodinovo, ktoré sa stalo k Hozeášovi, synovi Bériho, za dní Uziáša, Jotama, Achaza a Ezechiáša, kráľov Júdových a za dní Jeroboáma, syna Joasa, kráľa Izraelovho.

Slovo Hospodinovo, to je typický výraz, ktorý zahajuje posolstvá prorokov (v Starom zákone sa nachádza na viac ako 250-tich miestach). Ide o dôkaz toho, že proroci nehovorili zo svojej vôle, ale na Boží podnet.

Hozeáš vymenováva štyroch judských kráľov, zatiaľ čo z izraelských je uvedený len jeden. Ostatní izraelský králi boli bezvýznamní[6] a možno preto ich prorok vynecháva. V skutočnosti na obdobie kedy kraľovali Uziáš a Ezechiáš (zhruba od 790 pred Kr. do 690 pred Kr.), pripadá sedem izraelských kráľov: Jeroboám II. (okolo 793-753 pred Kr.), Zachariáš (kraľoval len 6 mesiacov a následne je zavraždený Šallúmom), Šallúm (kraľuje jeden mesiac a potom je tiež zavraždený), Menahem (bábka v rukách asýrskeho kráľa), Pekachiáš (kraľuje dva roky a zomiera rukou svojho následníka), Pekach (ten vládne 20 rokov a  zomiera rovnako predčasne) a posledný je kráľ Hozea. Aj keď je Hozeáš z Izraela a nie z Judska, ako prvých vymenúva judských kráľov. Možno chce tak poukázať na to, že Judsko považuje za Boží ľud a pokračovateľov Dávidovho kráľovstva.

Hozeáš možno prorokuje v rokoch 780-720 pred Kr., teda od konca vlády Jeroboáma II. po posledného izraelského kráľa Hozeu.

Tak ako Hozeáš prorokoval Asýrčania pod vedením kráľa Tiglat-pilezera III. (745-727 pred Kr.) expandujú na západ a smerom k Izraelu. V roku 733 pred Kr. je Izrael porazený a stáva sa asýrskym vazalom (2Kr 15:29). Po krátkej vzbure (okolo roku 722 pred Kr.) je Izrael definitívne porazený a presťahovaný do Asýrie (2Kr 17:1-6, 18:10-12). V rovnakej dobe zažíva podobný osud aj Judsko, stáva sa Asýrskym vazalom, ale si zachováva svoju samostatnosť (2Kr 16:5-10).

Béri[7], otec Hozeáša, v preklade: moja studňa. Hozeáš znamená v slovenčine: spasenie, záchrana, pomoc, Spasiteľ, Záchranca. Ak sa v hebrejčine k menu Hozeáš pridá Božie meno JHVH, vznikne Jozua – Ježiš (Num 13:8, 16).

2.      Na počiatku, keď hovoril Hospodin Hozeášom, riekol Hospodin Hozeášovi: Idi, vezmi si ženu, kleslú do smilstva, a deti zo smilstva, lebo nestudate smilní táto zem nenasledujúc Hospodina.

Prvé slova verša nasvedčujú tomu, že ide o retrospektívu.

Manželstvo je symbolom lásky, intimity a zodpovednosti. Preto táto pasáž vyvoláva rôzne interpretácie. Origenes túto stať vysvetľuje ako alegóriu, rovnako aj Kalvín, Jeronýmus ako víziu, Luther scénu interpretuje doslovne, ale s tým, že Gomer len predstiera, že je smilnica a Wellhausen si myslí, že sa Gomer stala smilnicou až počas manželstva.

Deti zo smilstva, len o prvom synovi, Jizreelovi vieme s istotou, že je Hozeášov syn. Či je Hozeáš biologickým otcom aj oboch dcér Biblia nehovorí.

Smilní táto zem, to je hlavné posolstvo knihy: Izrael je neverný. Aby Boh ukázal čo cíti, používa ten najsilnejší obraz, cíti sa ako podvedený manžel, ktorého podvádza vlastná manželka. Jeho srdce je zlomené, ale predsa túži po zmierení a odpustení. Božia láska je nezaslúžená, vytrvalá a nikdy nekončí.

V skutočnosti nie je podstatné či Gomer smilnila už pred svadbou. Predsa aj Abram bol na začiatku modlár a aj samotný Izrael sa oddával modlárstvu ešte pred tým, ako ho Boh vyviedol z Egypta (Ex 32, Ám 5:25-27). Aj napriek tomu Hospodin označuje Izrael ako svoju manželkou (Iz 54:5, 62:4-5, Jer 2:2, 3:1-14, 31:32, Ez 16, 23, Hoz 2:19).

3.      A Išiel a vzal si Gomer, dcéru Diblaima, a počnúc porodila mu syna.

To je zvláštne zahájenie služby. Izaiášova služba sa začína úžasným videním Božieho trónu, aj Ezechielovo povolanie je podobne úchvatné. Jeremiášovi zase Boh oznamuje, že si ho vyvolil ešte predtým ako sa narodil. Hozeášova služba začína odlišne, má si vziať smilnicu. Hozeáš neotáľa, ani sa na rozdiel od Mojžiša[8], Jeremiáša[9], či Petra[10] nevyhovára. Poslúchne a ide, čo trošku protirečí názoru, že sa jedná o podobenstvo či víziu.

Meno Gomer sa objavuje aj v Genezis 10:2-3 a v 1. Paralipomenon 1:5-6. S týmto príbehom však tieto mená nemajú nič spoločné.

Gomer, v preklade: naplnenie miery (smilstva?), dospieť ku koncu, stráviť. Diblaima (z hebrejského textu nie je jasné či sa jedná o matku alebo otca) je figový alebo hrozienkový koláč, symbol zmyselného pôžitku a súčasť kananejských rituálov plodnosti (Jer 44:19). Podľa Barnesa tieto mená spolu znamenajú „sladkosť hriechu je matkou skazy“[11].

Počnúc porodila mu syna je dôkazom, že biologickým otcom je Hozeáš.

Na jednej strane sa môže zdať Hozeášovo konanie kontroverzné, vziať si za manželku smilnicu rozhodne nie je príklad hodný nasledovania. Treba si však uvedomiť, že Hozeáš koná na základe Božieho príkazu. Boh na Hozeášovom príklade ukazuje, že aj keď ho Izrael opustil a smilnil s inými bohmi, On zostáva verný a je ochotný mu dať novú šancu. Podobne koná aj iný Hozeáš - Ježiš[12], ktorého farizeji označili ako priateľa hriešnikov a smilníc[13]. Ježiš však netúžil po ich spoločnosti, pretože vyhľadával hriech, Jeho úlohou bolo naviesť každého, teda aj smilníkov a hriešnikov do kráľovstva Božieho[14].

Je pravdepodobné, že Gomer smilnila aj po svadbe. Hozeášov príbeh je smutný, nekončí happy-endom ako americký film Pretty Woman. To je film, v ktorom sa prostitútka zamiluje, vydá, zanechá prostitúciu a vedie počestný život. Hozeášov príbeh je iný, aj napriek manželským sľubom o večnej láske, Gomer podvádza Hozeáša. Možno z nudy, zanedbania alebo potreby smilniť, dôvod sa vždy nájde. A to je presne to, na čo poukazuje Boh, On si vyvolil Izrael, On ho vyviedol z Egypta, Jemu Izrael nadšene sľuboval vernosť a poslušnosť (Deut 26:16-19). A predsa ako náhle sa naskytla prvá príležitosť, Izrael Boha opustil, rýchle zabudli na sľuby a prísahy. To robí z Izraela nevernú smilnicu podobnú Gomer.

4.      A Hospodin mu riekol: Nazvi jeho meno Jizreel, lebo ešte niečo málo, a navštívim krv Jizreela na dome Jehu-va a učiním prietrž kráľovstvu domu Izraelovho.

Jizreel v slovenčine: Boh zaseje, Boh rozptýli, alebo Boh urobí plodným. Meno evokuje súd (verše 4-5), ale aj prosperitu (2:22-23). V krátkodobej perspektíve ide o Boží súd. Boh rozptýli Izrael[15], vo vzdialenej budúcnosti však Izrael čaká obnova. Jizreel je ale aj mesto a údolie v Izraeli, jedného času bolo dokonca hlavným mestom izraelských kráľov[16].

Slovo Jizreel je zároveň aj slovnou hračkou. Z Izraela (princa Božieho) sa stane Jizreel (Bohom rozptýlený).

Krv Jizreela, Jizreel je miesto Jehu-vovho masakru a Božieho súdu (2Kr 9-10). Práve vládnuca Jehu-vova kráľovská dynastia sa dostala na trón kvôli hriechom svojich predchodcov, čo vyústilo v Jizreelský masaker. Sama sa však nepoučila a pácha rovnaké ohavnosti, preto zažije aj ona na tom istom mieste vlastný Jizreelský masaker a Boží súd.

Jehu síce začal dobre a odstránil modlárstvo a kult boha Bála, prácu však nedokončil. Nakoniec sa stal sám ctiteľom falošných bohov (2Kr 10:28-31). Jeho ďalší následníci na tróne si nepočínali lepšie. Jehu-vov syn, kráľ Jehoachaz „robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových, a nasledoval hriechy Jeroboáma, syna Nebátovho, ktorý spôsobil to, aby hrešil Izrael, a neodchýlil sa od toho“ (2Kr 13:2). Podobne si počínal aj Jehoachazov syn Joas (2Kr 13:10-12). Po Joasovej smrti začal kraľovať už spomínaný Jeroboám II., o ktorom čítame zase to isté ako o jeho predchodcoch (2Kr 14:23-24). Nakoniec na trón nastúpil posledný z Jehu-vovej dynastie - Zachariáš. Ani ten si však nepočínal úspešne a pokračoval v modlárstve svojich predkov (2Kr 15:8-9). Po šiestich mesiacoch svojej vlády je zavraždený a tak je navštívená krv Jizreela na dome Jehu-va (2Kr 15:10-12).

Ešte málo, značí, že Zachariáš zatiaľ žije, súd sa však blíži. Súd sa ale netýka výlučne Jehu-vových potomkov, týka sa celého Izraelského kráľovstva. 

5.      A stane sa toho dňa, že polámem lučište Izraelovo v údolí Jizreela.

Toho dňa, vtedy keď Hospodin učiní prietrž kráľovstva domu Izraelovmu. Polámané lučište je znakom vojenskej porážky. Luk je symbol vojenskej sily. Asýrski králi Salmanazar V. (okolo roku  724 pred Kr.) a Sargon II. (okolo roku 722 pred Kr.) porazia Izrael.

Ló-rucháma a Ló-ammi.

6.      A zase počala a porodila dcéru. A riekol mu: Nazvi jej meno: Ló-rucháma, lebo sa už viacej nezľutujem nad domom Izraelovým, aby som im niečo odpustil.

Ló-rucháma, v preklade: neľutovaná, resp. tá, ktorú rodič neľutuje. Hospodin je El rachum, ľútostivý (Ex 34:6), ten, ktorý sa zmilováva a odpúšťa. Teraz však vystupuje ako ten, ktorý nenechá hriech bez trestu (Ex 34:7). Pavol prekladá toto meno ako nemilovaná (Rim 9:25) a Peter ako tá, ktorá nedostala milosrdenstva (1Pet 2:10).

Kvôli neposlušnosti sa už Boh nad Izraelom nezľutuje (do času), trest (jeho rozptýlenie) je nevyhnutný.

7.      Ale sa zľutujem nad domom Júdovým a zachránim ich Hospodinom, ich Bohom, a nezachránim ich lučišťom ani mečom ani vojnou, koňmi alebo jazdcami.

Toto slovo sa potvrdilo v 2. Kráľov 19:32-36, keď jeden anjel počas jednej noci pobil 185 000 asýrskych vojakov a zahnal na ústup najväčšie svetové impérium svojej doby, podobné slová čítame aj v 2. Paralipomenon 32 a v Izaiášovi 36-37. Asýria dobila Izrael, ale nie Judsko. Judsko bude dobyté až o vyše sto rokov neskôr.

8.      A keď odlúčila Ló-ruchámu, počala a porodila syna.

Rýchle nasledovanie potomkov odráža Gomeriné (a symbolicky aj izraelské) časté a opakované sexuálne praktiky.

9.      A riekol: Nazvi jeho meno Ló-ammi, lebo vy nie ste mojím ľudom, a ja nebudem vaším Bohom.

Ló-ammi, nie môj ľud. Izrael mal byť Boží ľud a Hospodin mal byť ich Bohom (Ex 6:7, Lev 26:12, Deut 26:17-18). Izrael však odstúpil od zmluvy, preto ich necháva Boh ísť ich vlastnou cestou, do času.

10.  Avšak bude počet synov Izraelových ako piesku mora, ktorý sa nedá ani zmerať ani spočítať, a stane sa, že na mieste, kde im bolo povedané: Vy nie ste mojím ľudom, povie sa im: Synovia silného Boha živého.

Boh jedná so židmi, rovnako aj s pohanmi, na základe svojej milosti. Preto má Izrael stále svetlú budúcnosť. Stále platia zasľúbenia dané Abrahámovi (Gen 22:17, 32:12). Po Božom treste príde obnova.

Zároveň ide o prorocké slova, ktoré sa dotýkajú pohanov, ktorí neboli Božím ľudom, ale dnes skrze Krista nim môžu byť. Skrze Kristovu obeť sa otvorili dvere a každý človek môže prísť k Bohu a stať sa jeho dieťaťom.

„Lebo všetci sme synmi Božími skrze vieru v Kristu Ježišovi... Niet Žida ani Gréka; niet sluhu ani slobodného; niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristu Ježišovi. A jestli ste vy Kristovi, tedy ste semenom Abrahámovým a podľa zasľúbenia dedičmi.“ (Gal 3:26, 28-29)

11.  A synovia Júdovi a synovia Izraelovi budú shromaždení dovedna, a ustanovia si jednu hlavu a vyjdú hore zo zeme, lebo veľký bude deň Jizreela.

Po smrti kráľa Šalamúna bolo kráľovstvo rozdelené, jedného dňa však bude znovu spojené. To sa čiastočne naplnilo po príchode z Babylona, kedy sa pod vedením Zerobábela, vrátili domov tisíce ľudí ako z judského tak aj izraelského kráľovstva. A platí to aj na dobu kedy dá Boh svojmu Synovi „trón Dávida, jeho otca, a bude kraľovať nad domom Jakobovým až na veky, a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Luk 1:32-33). Podobné proroctvo je aj v známom videní o kostiach v Ezechielovi 37.

To bude ten veľký deň Jizreela, kedy znovu Boh zasadí (v hebrejčine Jizreel) svoj ľud v zasľúbenej zemi.

 

KAPITOLA 2

 

Výstraha pred modlárstvom.

1.      Povedzte mojim bratom: Ammi, a svojim sestrám: Rucháma.

Predchádzajúca kapitola končila niekoľkými prorockými zasľúbeniami:

-          Izrael zažije ohromný nárast populácie (1:10).

-          Izraelský národ sa obráti k Bohu (1:10).

-          Izrael a Judsko vytvoria jeden národ (1:11).

-          Zvolia si nad sebou jedného panovníka – Mesiáša  (1:11).

Druhá kapitola pokračuje ďalej a v prvom verši predpovedá obnovu celého národa. Z Ló-ammi sa stane Ammi a z Ló-ruchámy sa stane Rucháma. Z Izraela sa znovu stane Boží ľud (to bol pôvodný Boží zámer - Exodus 6:6-7, 19:5-6), ľud nad ktorým sa zmiluje Hospodin. Kedy? Keď sa navrátia domov a „dokiaľ neuznajú svojej viny a nebudú hľadať mojej (Božej) tvári.“ (Hoz 5:15). Pavol to špecifikuje nasledovne: „Lebo nechcem, bratia, aby ste nevedeli toho tajomstva, aby ste neboli sami u seba múdrymi, že zatvrdenie z čiastky stihlo Izraela dotiaľ, dokiaľ nevojde plnosť pohanov, a tak bude celý Izrael spasený, jako je napísané: Prijde zo Siona Vysloboditeľ a odvráti bezbožnosti od Jakoba. A toto im bude odo mňa smluva, keď odnímem ich hriechy.“ (Rim 11:25-27).

2.      Pravoťte sa so svojou materou, pravoťte! Lebo ona nie je mojou ženou, ani ja nie som jej mužom. A nech odstráni svoje smilstvá so svojej tvári a svoje cudzoložstvá zpomedzi svojich pŕs,

Gomer podobne ako Izrael, smilní aj napriek tomu, že má manžela, ktorý ju miluje. Byť neverný Bohu, ktorý nás miluje a ktorý dal za nás svojho Syna je jeden z najtrpkejších, hriechov, ak nie vôbec najtrpkejší.

Gréci vnímali Boha ako bytosť, ktorá nemá city, ktorý je v gréčtine apatheia, z toho výrazu pochádza slovo apatický. Islam zase vykresľuje Alláha ako zlomyseľnú a nevypočítateľnú bytosť. Boh Biblie je iný, On miluje svoj ľud, kvôli svojmu ľudu plače, túži po ňom a znovu a znovu ho zachraňuje.

Výraz pravoťte sa naznačuje, že ešte stále existuje nádej. Žiaľ sú časy kedy Boh už nie je ochotný sa viac pravotiť (Gen 6:3, Žalm 2, Jer 7:16, 11:14, 14:11-12).

Slová, ktoré sú použité v tomto verši tvoria právnu formulku, ktorá správoplatňuje rozvod.

3.      aby som ju nevyzliekol do naha a nepostavil ju takú, jaká bola v deň, v ktorý sa narodila, a učinil by som ju podobnou púšti a urobil by som ju podobnou vypráhlej zemi a umoril by som ju smädom.

Popis procedúry, ktorá sprevádza rozvod (Deut 28:48, Jer 16:39, 23:29, Ez 16:35-42).

Ak sa neobrátia, príde súd. Smilstvo, či už doslovné alebo v prenesenom zmysle (modlárstvo) je stále hriech. Noviny a televízia nám síce tvrdia opak, Boh sa však nezmenil. Sex je dovolený len medzi manželom a manželkou a uctievať je dovolené len Hospodina. Ak to nerešpektujeme, tak to s nami pôjde dolu z kopca, rovnako ako s Gomer.

4.      A nezľutoval by som sa ani nad jej synmi, pretože sú synmi zo smilstva.

Gomer reprezentuje Izrael ako národ, jej deti zase jednotlivcov. Modlárstvo a smilstvo sa šíria v celom národe, od Boha sa odvrátil úplne každý. Z toho môže vyplynúť len jedno: rozbité rodiny, deti bez otcov, mládež, ktorá nevie čo to znamená intimita a manželstvo. Nie sú to náhodou symptómy našej doby?  Boha sme nahradili slepou náhodou, evolúciou, rozumom, sochami, obrazmi a inými ľudskými dielami, teraz žneme žatvu. Národ, ktorý seje hriech a neprávosť, smeruje naisto ku svojej záhube. Hozeášovo posolstvo nie je len pre Izrael, platí aj pre nás.

5.      Lebo ich mater smilnila, hanebnosť páchala tá, ktorá ich počala, pretože povedala: Pojdem za svojimi milencami, ktorí mi dávajú môj chlieb a moju vodu, moju vlnu a môj ľan, môj olej a moje nápoje.

Chlieb, voda, vlna, ľan, olej, nápoje? To je ten dôvod prečo smilní?! Veď to všetko im zasľúbil aj Boh. Ak bude Izrael poslušný, tak ho Boh požehná. Ale Izrael nechce byť poslušný, chce len požehnanie a chce ho tak veľmi, že ho bude hľadať aj u pohanských bohov. 

Toto je bod zlomu. Izrael zostal bez svojho Boha, manžel a manželka sa museli rozísť. Manželkina nevera sa už viac nedala tolerovať. Izrael mal v „manželskej“ zmluve zasľúbené veľké požehnania (Num 18:11-12, Deut 8:18, 27:3-14, 28:51), považoval ich však za samozrejmosť a čo viac, vo svojom bláznovstve začal tieto požehnania pripisovať pohanským bohom. Rozvod bol nevyhnutný, to bolo súčasťou zmluvy (Deut 8:19-20, 28:18, 30-42, 64-68). Izrael musí odísť do vyhnanstva. V budúcnosti však Hozeáš znovu vyhľadá Gomer a svoj zväzok obnovia, to isté vykoná aj Hospodin (Deut 30:1-10), znovu obnoví Izrael. 

Bôh oznamuje tresty za nevernosť Izraelovu.

6.      Preto hľa, opletiem tvoju cestu tŕnim a ohradím ju ohradou. A nenajde svojich chodníkov.

V Jóbovi 1:8-11 čítame o Božom ochrannom vale, ktorý chránil Jóba pred vonkajším zlom. Teraz Boh hovorí o ohrade, ktorá bude chrániť Izrael pred jeho vlastnou hriešnou žiadostivosťou, plot je ale z tŕnia, preto ak Izrael zíde s cesty, zakúsi bolesť.

7.      A bude honiť svojich milencov, ale ich nedostihne, bude ich hľadať, ale nenajde. A povie: Pojdem ja a navrátim sa k svojemu prvému mužovi, lebo vtedy mi bolo lepšie ako teraz.

Každá prostitútka dospeje skôr či neskôr do štádia, kedy ju už nikto nechce. To isté musí zažiť Izrael. V podobnej situácií sa ocitol aj márnotratný syn.

„Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou,“ (Luk 15:18)

8.      A ona nevie, že som to ja, ktorý som jej dával obilie a vínnu šťavu a olej a že ja som jej rozmnožil striebro a zlato, ktoré vynakladali na Bála.

A to si Izrael myslel, že má svoje bohatstvo od svojich milencov! Koľkokrát pripisujeme Božie zázraky a Božiu starostlivosť slepej náhode, ľuďom alebo šťastiu?

Fenický boh Bál je hlavný Hospodinov konkurent a symbolicky zosobňuje všetky pohanské modly. Objavuje sa už v Numeri 25:3-5, v dobe Sudcov mu Izrael stavia oltáre (Sud 6:25-34). Neskôr sa dokonca stáva národným bohom Izraela (1Kr 16:31-33, 18:16-40).

9.      Preto zase poberiem svoje obilie v jeho čas a svoju vínnu šťavu v jej určenú dobu a vytrhnem svoju vlnu a svoj ľan, upotrebované na pokrytie jej nahoty.

Nevďačnosť zastavuje Božie požehnanie. Obilie, vinič, olivový olej sú kľúčové komodity a zároveň znak Hospodinovho požehnania (Deut 7:12-13, 11:13-14). Ich absencia je znakom Božieho trestu (Joel 1:10-18, Hag 1:7-11).

10.  A tak teraz odkryjem jej mrzkosť pred očami jej milencov, a niktorý z nich ju nevytrhne z mojej ruky.

Nahota na verejnosti bola považovala za veľkú potupu (2Sam 10:4, Mich 1:11). Nikto sa nemôže porovnávať s Hospodinom. Žiadny z jej milencov, či už modly alebo susedné národy, nemôžu konkurovať Hospodinovi.

11.  A učiním prietrž všetkej jej radosti, jej sviatku, jej novmesiacu a jej sobote i každej jej výročnej slávnosti.

V hebrejčine ide o slovnú hračku, učiním prietrž (shabath) je veľmi podobné slovo ako sobota (shabbath). Doslova to znamená, vášmu sabatu učiním sabat.

Všetky kultové sviatky pominú. Sviatky, ktoré im dal pôvodne Boh, aby si Ho pripomínali. Izrael ich však znesvätil a obrátil na pohanské rituály. To trošku pripomína naše Vianoce, Veľkú noc a Turíce. Čo vlastne oslavujeme na Vianoce? Svoje bruchá či vecné dary? Čo má spoločného šibačka, veľkonočné vajíčka a Veľká noc? Prečo nazývame Letnice podľa staroslovanského boha Túra? Z významných udalosti sa stali nezmyselné tradície a niekedy ešte horšie - modlárstvo.

12.  A spustoším jej vinič a jej fík, o ktorých hovorí: To mi je mzda za smilstvo, ktorú mi dali moji milenci; obrátim ich v horu, a požerie ich poľná zver.

To všetko sú kliatby, ktoré sa vzťahujú na tých, ktorí porušujú zmluvu (Lev 26, Deut 27-29). Izrael sa spolieha na svojich pohanských bohov Bála a Astartu. Spoliehajú sa, že oni im prinesú úrodu a plodnosť. Boh ale obráti polia na divočinu a na miesta, kde sa rozmôže divá zver. To je strašidelná predstava pre ľudí, ktorí sú zvyknutí na púšť.

13.  A navštívim na nej dni všelijakých Bálov, ktorým kadila, a ozdobujúc sa svojimi náušnicami a svojimi náhrdelnými šperky chodila za svojimi milencami a na mňa zabudla, hovorí Hospodin.

Dni Bálov, pohanské festivaly plodnosti, plné smilstva a mágie. Množné číslo (Bálov), popisuje skutočnosť, že Bálove svätyne boli v každej dedine a na každom meste. Šperky a náušnice (v tomto prípade ide skôr o nosný pearcing) boli súčasťou modlárstva (Gen 35:4, Ex 32:2, Jer 4:30, Ez 23:40-43). Asýrske slovo náušnica dokonca doslova znamená svätá vec.

 

Kajúcim sľubuje milosť a lásku jako ženích neveste.

14.  Preto hľa, ja ju prehovorím a vyvediem ju na púšť a budem hovoriť k jej srdcu.

Prečo? Veď si nič nezaslúži! Kto však dokáže vysvetliť nelogickosť Božej lásky? Božia láska sa neriadi ľudskou logikou, ale Božím srdcom. Často opúšťame Boha kvôli svojim vlastným túžbam, kvôli sebectvu alebo preto, že chceme ísť vlastnou cestou a to, čo chce On nás nezaujíma. Uprostred našej vzbury však vidíme Boha, ktorý nás znovu a znovu prehovára a pozýva k sebe: „Poď, vráť sa, milujem ťa, u mňa nájdeš všetko to, po čom túžiš“.

Na púšť, na miesto kde bude len Boh a Izrael, tam osamote bude Boh hovoriť k jej srdcu, doslovne zo svojho srdca do jej srdca.

15.  A dám jej jej vinice až odtiaľ aj údolie Áchor za dvere nádeje, a tam odpovie ako za dní svojej mladosti a jako v deň, v ktorý išla hore z Egyptskej zeme.

Áchor, v preklade trápenie. Vystupuje aj v Jozuovi 7:7-26, ide o miesto, kde sa počiatočné trápenie zmenilo na víťazstvo. V prenesenom význame slova je teda údolie Ároch miestom nového začiatku. Podľa Izaiáša 65:10 bude Ároch miestom, kde sa budú v budúcnosti (v miléniu?) pásť izraelské stáda.

16.  A stane sa toho dňa, hovorí Hospodin, že ma budeš volať: Íši, a nebudeš ma viacej volať: Báli.

Íši, v preklade môj manžel. Báli, môj pán, vlastník. Nazývať Hospodina Báli, predstavovalo veľkú urážku. Takto kládli Hospodina na úroveň Bála. To musí skončiť! Bála nazývajú svojim pánom a manželom?!

17.  A odstránim mená Bálov z jej úst, ani sa nebudú viacej spomínať svojím menom.

V neskorších časoch sa z Bála stal posmešok. Výraz Pán Bál (Baal Zebul) sa nahradil výrazom, Pán hnoja (Baal Zebel) alebo Pán múch (Baal Zebub). V ďalších stáročiach kult Bála vymizol. Alebo sa len pretransformoval na niečo iné?

18.  A učiním im smluvu v ten deň s poľnou zverou i s nebeským vtáctvom i so zemským plazom a polámem lučište, meč i vojnu a odpracem zo zeme a spôsobím to, aby líhali bezpečne.

Tu nás už Hozeáš nenecháva na pochybách, hovorí o miléniu, resp. Kristovom tisícročnom kráľovstve (Iz 11:1-9). To bude to obdobie, ktoré židia tak túžobne očakávali, vtedy bude Mesiáš vládnuť nad celou zemou a Izrael bude konečne v bezpečí.

Skutočný mier vie nastoliť len Boh. Ľudské dejiny sú plne vojen a konfliktov, to nedokáže zmeniť OSN, EÚ a ani žiadna iná ľudská iniciatíva.

19.  A zasnúbim si ťa na večnosť a zasnúbim si ťa v spravedlivosti a v súde, v milosti a v mnohom zľutovaní

Verše 19 a 20 pripomínajú manželský sľub. Iniciátorom je Boh, Jeho zmluva bude:

-          Večná (verš 19).

-          Spravodlivá (19).

-          Bude založená na Božej milosti a na Božom zľutovaní (19).

-          Bude odrážať Božiu vernosť (20).

To sú dobré parametre. Všetku prácu koná Hospodin, Izrael je len príjemca, neexistuje spôsob ako by mohol prispieť. Tak sa potvrdzujú Pavlove slova z Rimanom 3:27 „Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená...“

Zásnuby si vyžadovali veno - cenu, ktorú musel pytač zaplatiť (Deut 28:30). Pre pytača to je cena, pre budúcu manželku dar. Rovnako je to aj s milosťou, pre nás dar, pre Krista cena, ktorú musel zaplatiť na Golgotskom kríži.

V spravodlivosti, hebrejský výraz je odvodený od trstiny, ktorá slúžila na meranie dĺžky. Trstina bola meradlom, podľa ktorej sa všetko posudzovalo. Rovnako tak je to aj s Bohom, On je ten štandard, ktorým sa všetko hodnotí.

20.  a zasnúbim si ťa vo vernosti, a poznáš Hospodina.

A poznáš Hospodina, to je zmyslom všetkého. Je to udivujúce, ale Boh chce, aby sme ho poznali, nielen aby sme vedeli, že existuje, ale chce aby sme ho dôverne poznali. Hebrejské slovo poznať znamená viac ako len mať poznanie a vedomosť. Znamená vzťah, blízkosť a intimitu. Preto sa Boh znovu a znovu prirovnáva k manželovi a otcovi, intímnejšie prirovnanie už nie je. On chce byť tak blízko, ako to je len možné.

21.  A stane sa toho dňa. že sa ohlásim, hovorí Hospodin, že sa ohlásim nebesiam, a ony sa ohlásia zemi,

Ohlásim sa, poukazuje na Božie zvrchované rozhodnutie. Nikto ho k tomu nenúti, ale On chce. Obraz, ktorý tu Boh kreslí je obrazom požehnania, ktoré Boh Izraelu zasľúbil (Deut 27-29). V Mojžišovom zákone bola však jedna podmienka - poslušnosť Izraela a to sa stalo kameňom úrazu. Toto je však nová zmluva, kde je neposlušné srdce nahradené novým (Jer 31:31-34, Ez 36:22-38), preto poslušnosť už nie je problém, ale znak zmeneného života.

22.  a zem sa ohlási obiliu, vínnej šťave a olejú, a ony sa ohlásia Jizreelu.

Zasľúbenie naberá globálny rozmer, požehnaný nebude len Izrael, ale celá zem. Slovo Jizreel je použité v pozitívnom zmysle, tak ako to je vidieť hneď v nasledujúcich slovách ďalšieho veršu, v ktorom myšlienka ďalej graduje.

Pôvodný text nie je rozdelený na verše a kapitoly, k tomu došlo až neskôr v dôsledku ľahšej orientácie v texte. V tomto príde nie je delenie práve najšťastnejšie, keďže koniec verša „Jizreel“ (Bohom rozptýlený, rozosiaty) a začiatok nového verša „A rozosejem si ju po zemi,“ tvoria jednu myšlienku.

23.  A rozosejem si ju po zemi a zľutujem sa nad Ló-ruchámou a poviem Ló-ammimu: Ty si môj ľud, a on povie: Môj Bôh!

Hozeáš dáva do kontrastu mená detí a Božie skutky:

-          Boh zaseje späť (Jizreel) tých, ktorých pred tým rozptýlil (Jizreel).

-          Boh sa zľutuje (Rucháma) and tými, nad ktorými sa predtým nezľutoval (Ló-rucháma).

-          Tí, ktorí neboli Božím ľudom (Ló-ammin) sa stanú Božím ľudom (Ammin).

Posledný verš obsahuje mená všetkých troch detí. Jizreel sa už nepoužíva v kontexte rozptýlenia Izraela mimo zasľúbenú zem, ale osadenia v zasľúbenej zemi. Z Ló-ruchámy sa stáva tá, nad ktorou sa Boh zmiluje, z Ló-ammiho sa stáva Boží ľud a z Hospodina sa stáva Boh Izraela. Posledný verš kapitoly popisuje eschatológiu Izraela:

-          Najprv nastáva zhromaždenie izraelského národa z každého kúta zeme naspäť domov - do Izraela. Nedeje sa to náhodou už v našej dobe? Veru deje a my sme toho svedkami.

-          Druhý krok spočíva v tom, že sa Hospodin znovu zmiluje nad Izraelom.

-          Izrael sa znovu stane Božím ľudom.

-          A na záver sa Boh stane Bohom Izraela.

Môžeme brať tieto zasľúbenia doslovne alebo sa jedná o alegóriu, v ktorej sa pod Izraelom rozumie Cirkev? Nestratil Izrael svoje špeciálne miesto u Boha keď odmietol svojho Mesiáša? Nezmarila ich nevera Božie zasľúbenia? Prečítajme si čo odpovedá Pavol:

„Lebo veď čože, ak niektorí (židia) neverili?! Či azda ich nevera zmarí vernosť Božiu? Nech sa nestane! Ale Bôh nech je pravdivý, a každý človek lhár, ako je napísané: Aby si bol ospravedlnený vo svojich slovách a zvíťazil, keby si sa súdil.“ (Rim 3:3-4)

Aj keď židia odmietli Krista, predsa nezmarili Božiu vernosť, tá stále trvá. Ak niekto tvrdí opak, nazýva Boha klamárom.

 

KAPITOLA 3

 

Ďaľšie podobenstvo cudzoložnou ženou.

1.      A Hospodin mi riekol: Iď ešte a zamiluj si ženu, milovanú od priateľa a cudzoložnú, jako miluje Hospodin synov Izraelových, kým oni sa obracajú tvárou k iným bohom a milujú hroznové hrudy.

Zamiluj, to je kľúčové slovo knihy. Hospodin miluje! Božia láska k Izraelu predstavuje podstatu Hozeášovho posolstva. Kto je tou ženou? Gomer - Izrael. V predchádzajúcej kapitole sme čítali o rozvode (2:2), kvôli Gomerínmu smilstvu sa museli rozviesť. Hospodin si ale nevie pomôcť(?), stále miluje Izrael, aj keď cudzoloží a miluje iných bohov.

Milovanú od priateľa sa dá preložiť aj ako milovanú manželom, svojim druhom, teda Hozeášom.

Hroznové hrudy sa používali v rámci pohanských kananejských rituálov, tieto Bohom zakázané praktiky si Izrael rýchlo osvojil (Jer 7:18, 44:19).

2.      A tak som si ju kúpil za pätnásť striebra a za pol druha chomera jačmeňa.

Hozeáš si musel kúpiť Gomer späť aj napriek jej pofidérnej minulosti. Teraz patrí Gomer znovu Hozeášovi. Aj sme boli kúpení (Mat 20:28, 1Pet 1:18-19, Tit 2:14).

15 kusov striebra je asi 15 šeklov striebra, polovica z ceny otroka (Ex 21:32). To môže byť okolo 200 gramov striebra, to je dnes asi 8 000 eur. Pol druha chomeru (15 ef) jačmeňa je asi 540 litrov. Podľa 2. Kráľov 7:1 a 16:18 je efa jačmeňa rovná 1 šeklu. Celková cena je teda 30 šeklov striebra. Judáš predal Krista za 30 strieborných.

3.      A povedal som jej: Seď mi za mnoho dní, nesmilni a nebuď nikomu ženou, a taký budem i ja naproti tebe.

Obdobie očisťovania, Gomer sa musela očistiť od smilstva.

4.      Lebo za mnoho dní budú sedieť synovia Izraelovi bez kráľa a bez kniežaťa, bez obeti a bez modly, bez efoda a bez domácich bohov.

Bez kráľa, sami povedali, že nemajú kráľa, ale cisára. Izrael je načas zbavený svojej národnej identity. Nebudú mať svojich vládcov, či už kráľov alebo kniežatá. Nebudú obetovať Bohu ani modlám. Nebudú mať kňazov ani falošných bohov.

5.      Potom sa navrátia synovia Izraelovi a budú hľadať Hospodina, svojho Boha, a Dávida, svojho kráľa, a strachom pobežia k Hospodinovi a k jeho dobrote v posledných dňoch.

Hozeáš sa znovu vracia tam, kde v predchádzajúcej kapitole skončil:

-          Izrael sa vráti späť do zasľúbenej zeme.

-          Izrael bude hľadať Hospodina a svojho kráľa Mesiáša.

Kedy? V posledných dňoch, možno už onedlho.

 

KAPITOLA 4

 

Pravota Hospodinova s ľudom Izraelovým.

1.      Počujte slovo Hospodinovo, synovia Izraelovi, lebo Hospodin má pravotu s obyvateľmi zeme, pretože niet pravdy ani milosrdenstva ani známosti Božej v zemi.

Nasledujúce kapitoly sú prorocké, pozornosť sa presúva od  Hozeáša a Gomer k Izraelu.

Rečnícky štýl, ktorý Hozeáš používa je typický pre súdny spor. Hospodin má spor s Izraelom, ktorý porušil zákon. Kapitoly 4-5 sú venované nevere Izraela. Kapitoly 6-10 popisujú trest. Ako prvé Hozeáš vymenováva hriech nedbalosti. V Izraeli absentuje pravda, milosrdenstvo a známosť Božia.

Tam kde nie je Božia známosť, nie je ani pravda a milosrdenstvo:

„Lebo môj ľud je bláznivý; mňa neznajú; sú hlúpymi synmi a nie sú rozumní. Múdri sú robiť zlé a robiť dobré nevedia.“ (Jer 4:22)

Pravda a milosrdenstvo sú Božie atribúty:

„Milovaní, milujme jedni druhých, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a zná Boha. Ten, kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Bôh je láska.“ (1Ján 4:7-8)

2.      Kliatba, klamstvo, vražda, zlodejstvo a cudzoložstvo sa rozmohly a krv stíha krv.

Zoznam izraelských hriechov pokračuje ďalej, nielen že im ako hovorí predchádzajúci verš chýba Boží charakter, ale Izrael hreší proti Božiemu zákonu vedome a bez prestávky (Ex 20:13-16).  

3.      Preto bude smútiť zem, a zomdleje každý, kto býva v nej, i s poľnou zverou i s nebeským vtáctvom, ba i morské ryby pohynú.

To sú kliatby z Mojžišovho zákona určené všetkým, ktorí porušujú Boží zákon. Zatiaľ čo pri Noachovej potope priniesol skazu nadbytok vody, teraz bude skaza spôsobená nedostatkom vody.

4.      Ale pri tom nech sa len nikto nepravotí, ani nech nikto nekarhá, lebo tvoj ľud je podobný tým, ktorí sa vadia s kňazom.

Preklad tohto verša nie je jednoznačný. Prvá časť prikazuje „nech sa nikto nepravotí ani nekarhá druhého“. Zrejme preto, že sú všetci vinní a každý by sa mal pozrieť sám na seba. Na druhej strane sa to dá preložiť aj ako výčitka Izraela, ktorý hovorí, „nech sa s nami nikto nepravotí a nech nás nikto nekarhá“.

Druhá časť je trošku zložitejšia. Jeden spôsob ako sa to preložiť, je tak ako to prekladá Roháček. Teda, že ľudia robia zle, ak sa chcú hádať o svojej vine, ako výstraha im má byť, že zvada s kňazom sa trestala smrťou.

„Keby ti bola niektorá vec priťažká v súde medzi krvou a krvou, medzi pravotou a pravotou, medzi ranou a ranou, o čo by bol spor v tvojich bránach, vtedy sa zoberieš a pojdeš hore na miesto, ktoré si vyvolí Hospodin, tvoj Bôh. A prijdeš ku kňazom, Levitom, a k sudcovi, ktorý bude v tých dňoch, a budeš sa pýtať, a oznámia ti slovo súdu. A učiníš podľa výroku, ktorý ti oznámia z toho miesta, ktoré vyvolí Hospodin, a budeš pozorovať, aby si učinil všetko tak, ako ťa naučia. Podľa znenia zákona, ktorému ťa budú učiť, a podľa súdu, ktorý ti povedia, učiníš, neuchýliš sa od slova, ktoré ti oznámia, ani napravo ani naľavo. A človek, ktorý by urobil niečo v spúre, takže by neposlúchol kňaza, ktorý bude stáť nato, aby tam slúžil Hospodinovi, tvojmu Bohu, alebo sudcu, ten človek zomrie, a odpraceš také zlo z Izraela.“ (Deut 17:8-12)

Koniec verša sa ale dá preložiť aj ako: „ale moja pravota je s tebou kňaz“. Inými slovami, to čo platí o Izraeli, platí aj o kňazoch. Všetci sú rovnako neposlušní.

5.      A preto klesneš toho dňa, a klesne i prorok s tebou, vnoci, a zahladím i tvoju mater.

Vzbura a neposlušnosť prinesú skazu pre celý národ. Jednotlivé slová sa dopĺňajú, klesnú vo dne aj v noci a klesnú aj ľud aj prorok. Mater, Izrael.

Zavrhli známosť Hospodinovu a preto ponesú následky.

6.      Môj ľud bude vyhladený preto, že nieto známosti. Pretože si ty zavrhol známosť, zavrhnem i ja teba, aby si mi nekonal kňazskej služby, a pretože si zabudol na zákon svojho Boha, zabudnem i ja na tvojich synov.

Toto bol hlavný hriech Izraela: vedome zavrhol Boha a Jeho slovo. Nevedomosť je jedna vec, ale ignorancia je niečo úplne iné. Prečo nieto známosti? Pretože ju Izrael zavrhol a vedome ju odmietol. Preto aj Boh odmietne Izrael.

V Rimanom 1:18-32 píše Pavol o  stvorení, ktoré slúži ako dôkaz Božej existencie pre pohanské národy. Na základe toho poznania (resp. na základe toho ako s ním naložili) budú pohania súdení. Izrael však čaká tvrdší súd, pretože mal k dispozícií priame Božie zjavenie, ktoré odmietol.

„A od každého, komu je mnoho dané, bude sa vyhľadávať mnoho, a komu mnoho sverili, od toho budú viacej požadovať“ (Luk 12:48)  

Izrael mal byť svedectvom pre ostatné národy (Ex 19:4-6) a vyučovať svet o Božích pravdách. Kvôli neposlušnosti sa kňazstvo zredukovalo len na Áronových potomkov, tí si však nepočínali lepšie. Na miesto aby kňazi a Leviti vyučovali Izrael Božiemu Slovu, konali pravý opak.

7.      Čím viacej sa rozmáhali, tým viacej hrešili proti mne; premením ich slávu v potupu.

Boh požehnal a rozmnožil Izrael, tak ako to sľúbil Abrahámovi. Tým však prišlo na zem ešte viac hriešnikov. Ich sláva sa zmenila na potupu ako následok ich ignorancie. Namiesto Božej slávy dostanú potupu svojich falošných bohov.

Tento opis však sedí na oveľa viac krajín ako len na Izrael. Slovensko a celá Európa sú rovnako vinné, zostanú bez trestu? Určite nie, kniha Zjavenia je toho svedectvom:

„A kráľovia zeme, veľmoži, boháči, vojvodcovia a mocní i každý sluha i každý slobodný skryli sa do jaskýň a do skál vrchov a vraveli vrchom a skalám: Padnite na nás a prikryte nás pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka, lebo prišiel ten veliký deň jeho hnevu, a kto môže obstáť?“ (Zj 6:15-17)

Kto môže obstáť? Odpovedá sám Ježiš:

„Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život... Kto verí v neho, nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.“ (Ján 3:16,18)

8.      Obeť za hriech môjho ľudu jedia a pozdvihujú svoju dušu k ich neprávosti.

Nielenže kňazi hrešia, ale sú prevrátení až do hĺbky svojej duše. Sú chamtiví, nehanebne túžia po mäse (Lev 6:26) a po obetiach, ktoré ľudia nosili obetovať.

 „a pažraví psi, ktorí sa nevedia nasýtiť. A to sú pastieri, ktorí nevedia porozumieť! Všetci, koľko ich je, hľadia na svoju vlastnú cestu, každý na svoj vlastný zisk od svojho konca.“ (Iz 56:11)

Korupcia a zneužívanie právomoci patrí medzi jeden z hlavných spoločenských neduhov. Môže to byť ešte horšie?

„Jeho hlavy súdia za úplatok, a jeho kňazi vyučujú za plácu, jeho proroci veštia za peniaze a pritom sa spoliehajú na Hospodina a hovoria: Či nie je Hospodin v našom strede? Neprijde na nás zlé.“ (Mich 3:11)

Áno, môže, pretože ešte horšie je ak ľudia páchajú neprávosť a považujú to za správne.

9.      Preto bude jako ľud tak i kňaz. A navštívim na ňom jeho cesty a vrátim mu na odplatu jeho skutky.

Potrestaní budú teda aj ľud aj kňazi. Funkcia nie je ochrana pred zodpovednosťou. Skôr naopak, čím vyššia funkcia, tým väčšia zodpovednosť.

10.  A tak budú jesť, ale sa nenasýtia; budú smilniť, ale sa nerozmnožia, pretože opustili Hospodina odvrátiac od neho pozor.

Uctievanie Bála malo Izraelu zaistiť plodnosť zeme a veľké potomstvo. Odstúpením od Hospodina však stratia práve to, čo si sľubujú od modlárstva.

Hozeáš pripomína slová z Leviticus 26, tam Hospodin sľubuje požehnanie tým, ktorí budú uctievať len Jeho. Tí, ktorí budú uctievať modli majú sľúbené pravý opak:

„Keď vám polámem palicu chleba, desať žien bude piecť váš chlieb v jednej peci, a vrátia váš chlieb na váhu, a budete jesť, ale sa nenasýtite.“ (Lev 26:26)

Rovnako sa tento verš týka kňazov. V ôsmi verši im Hospodin vyčítal túžbu po obetiach, ktoré ľudia prinášajú a ich sú nenásytnosť. Za trest im Boh paradoxne rozmnoží ich vlastnú nenásytnosť ešte viac. Zostanú však bez uspokojenia. Vydať človeka svojim vlastným bezbožným túžbam je jeden z Božích trestov (Rim 1:26).

11.  Smilstvo, víno a vínna šťava odníma rozum.

Tak už niet divu, že to okolo nás vyzerá práve tak ako to vyzerá. Existuje reklama, ktorá by neobsahovala alkohol alebo nahotu? Koľko je takých filmov alebo televíznych programov? Nahota a alkohol predávajú, pretože predstavujú to, po čom ľudia túžia. Aké sú však následky? Bláznovstvo a stratu rozumu. 

12.  Môj ľud sa dopytuje svojho dreva, a jeho palica mu oznamuje, čo má robiť, lebo duch smilstva uvodí do bludu, a smilnia vytiahnuc sa zpod správy svojho Boha.

Pod drevom sa rozumie modla, drevená socha alebo obraz, ktorému sa ľudia klaňajú. Palica zrejme predstavuje veštecký nástroj (Ez 21:21) alebo iný okultný predmet.

 „Čo prospeje rytina, že ju vyryl jej tvorca, sliatina a lživý učiteľ, že sa nadeje tvorca na svoj útvor robiac nemé modly? Beda tomu, kto hovorí drevu: Precítni! nemému kameňu: Prebuď sa! Či azda ten bude učiť? Hľa, obložený je zlatom a striebrom; avšak v jeho vnútri nieto nijakého ducha.“ (Hab 2:18-19)

Bláznovstvo modlárstva asi najlepšie popisuje Jeremiáš 2:27:

„... hovoria drevu: Ty si môj otec, a kameňu: Ty si ma splodil. - Lebo sa obrátili ku mne chrbtom a nie tvárou. Ale keď im je zle, hovoria: Nože vstaň a zachráň nás!“

Modlárstvo malo byť v Izraeli tabu.

„Nenajde sa u teba nikto taký, kto by viedol svojho syna alebo svoju dcéru cez oheň, ani veštec ani planetár ani zaklínač ani čarodejník ani bosorák ani dopytujúci sa vešteckého ducha ani vedomec alebo taký, ktorý by sa niečo pýtal mŕtvych. Lebo ohavnosťou je Hospodinovi každý, kto to robí, a práve pre tie ohavnosti ich vyháňa Hospodin, tvoj Bôh od tvojej tvári.“ (Deut 18:10-12)

Izrael sa však radšej nechal unášať viac duchom smilstva ako Hospodinom.

13.  Na temenách vrchov obetujú a kadia na brehoch pod dubom, pod topoľou a pod brestom, lebo je dobrá ich tôňa. Preto smilnia vaše dcéry, a vaše nevesty cudzoložia.

Pohanské modlárske rituáli sa odohrávali na vrcholoch kopcov, čo najbližšie k nebu (to malo súvis aj s astrológiou), kde sa nachádzali Bálove oltáre a Astartiné háje. Háje neboli obyčajné háje, pozostávali z drevených stĺpov, zbavených konárov, ktoré slúžili ako falické symboly reprezentujúce plodnosť (že by len náhodná podobnosť s našim stavaním májov?). Modlárske oltáre sa zväčša nachádzali v tieni dubov a iných stromov.

2. kniha Kráľov 17:10-12 podáva opis Hozeášovej doby:

„a nastaväli si modlárskych stĺpov a hájov na každom vŕšku, jako-tak vysokom, a pod každým stromom zeleným a kadili tam na všetkých výšinách ako pohania, ktorých vypratal Hospodin zpred ich tvári; a robili zlé veci, aby popudzovali Hospodina, a slúžili ukydaným bohom, o ktorých im povedal Hospodin: Nerobte toho!“

Nevesty cudzoložia, jeden zo spôsobov ako si zaistiť plodnosť v rodine spočíval v pohanskom sexuálnom zvyku, keby mal svokor pomer so svojou nevestou.

14.  Nenavštívim neprávosti na vašich dcérach, že smilnia, ani na vašich nevestách, že cudzoložia, - lebo oni sami odchádzajú v ústranie so smilnicami a obetujú s tými, ktoré sa zasvätily nepleche. Ale ľud, ktorý nerozumie, bude porazený.

Zasvätené nepleche, chrámové prostitútky, ženy zasvätené pohanským bohom plodnosti, hlavne Astarte a Bál-peorovi. Náboženská prostitúcia bola rozšírená vôkol celého Izraela, či už vo Fenícií, Sýrií, Asýrií alebo Babylone.

Tento verš je možno básnická otázka alebo len konštatovanie, že trest a úpadok si ich už našiel. Smilstvo a prostitúcia boli v Izraeli zakázané.

„Nebude zasvätenej smilstvu zo dcér Izraelových, ani nebude zasväteného smilstvu zo synov Izraelových. Nevnesieš mzdy smilnice ani platu psa do domu Hospodina, svojho Boha, nech by to bolo z jakéhokoľvek sľubu, lebo i to i to je ohavnosťou Hospodina, tvojho Boha.“ (Deut 23:17-18)

Pes v tomto prípade znamená prostitút.

Izrael ako spurná jalovica, Efraim modlár.

15.  Akže ty smilníš, Izraelu, nech sa nedopúšťa viny Júda! A nechoďte do Gilgala ani nechoďte hore do Bét-ávena, ani neprisahajte: Jako že žije Hospodin.

Gilgal a Bét-ávon sú modlárske strediská. V Gilgale sa kedysi nachádzala Elizeova prorocká škola (2Kr 4:38), teraz je však miestom modloslužby a pohanstva (Ám 4:4, 5:5, Hoz 12:11). Bét-áven, dom márnosti kedysi sa nazýval Bétel (dom Boží), teraz tam uctievajú zlaté teľa (1Kr 12:28-29).

Izraelský úpadok by mal byť pre Judsko mementom (Jer 3:6-18, Ez 23). Modlárstvo prinieslo Izraelu iba skazu a pohromu, ich definitívny koniec je neodvratný. Judsko však má ešte jednu šancu.

16.  Lebo Izrael je spurný jako spurná jalovica; teraz ich bude pásť Hospodin ako baránka na šírine.

Izrael je rovnako neposlušný ako tvrdohlavé zviera. Barani nemajú radi veľké nechránené plochy, pasú sa skôr na malých plochách. Hospodin im teda vykoná to, čo sa im nepáči.

17.  Efraim sa pridružil modlám, nechaj ho.

Efraim, najsilnejší izraelský kmeň reprezentuje Izrael. Izrael si zamiloval modly, aký je jeho trest? Boh ho nechá tak. Už ho viac neochráni, ale nechá, aby ho pohltila rozpínavá Asýria.

 „Ale môj ľud neposlúchol môjho hlasu, a Izrael sa mi nechcel poddať. A preto som ho pustil, aby robili podľa námyslu svojho srdca, aby chodili podľa svojich rád.“ (Žalm 81:12-13)

18.  Ich nápoj je spurný, smilnia nestudate, milujú, jej štíty - vladári milujú potupu.

Spurný nápoj, trpký nápoj. Vladári, doslova štíty.

19.  Vietor ho soberie (Efraima) do svojich krýdel, a budú sa hanbiť pre svoje obeti.

Hospodin vyviedol Izrael z Egypta na krídlach orla (Ex 19:4). Izrael ho ale odmietol, preto ho vezme do svojich krídiel vietor - Asýria. Nakoniec sa budú hanbiť kvôli obetiam, ktoré obetovali modlám.

 

KAPITOLA 5

 

Izrael a Efraim padnú a Júda s nimi pre pýchu a neprávosť.

1.      Počujte to kňazi, a pozorujte ušami, dome Izraelov, a, dome kráľov, čujte nakloniac uši, lebo vám platí súd, pretože ste boli osídlom v Micpe a rozostretou sieťou na Tábore.

Vodcovia, kňazi a dom kráľov sú zvrátení rovnako ako celý dom Izraelov. Hozeáš nepredkladá výzvu na obrátenie, oznamuje súd, čas vypršal. Kňazi a vodcovia národa sa stali pascou namiesto záchrany. Neochránili Izrael, ale mu ešte viac pomohli klesnúť.

Micpa je na juhozápade, Tábor na severovýchode. Obrazne symbolizujú celý národ, od juhu až po sever, od západu až na východ.

2.      A, vybočili z cesty, zabŕdli hlboko v zabíjaní; ale ja dám každému z nich jeho zaslúžený trest.

Vraždy sú na dennom poriadku, dokonca aj vraždy detí (Iz 57:5, Ez 23:39).

3.      Ja znám Efraima, a Izrael nie je skrytý predo mnou; lebo teraz smilníš, Efraime; zanečistený je Izrael.

Boh všetko vie. Boh vie aký sme naozaj. Človeka je možné oklamať a dokonca aj celý národ, Boha však nemožno oklamať.

Izrael je zanečistený, stal sa podľa zákona nečistý. V Božej prítomnosti nie je miesto pre niečo nečisté.

4.      Nedopúšťajú toho ich skutky, aby sa navrátili k svojmu Bohu, lebo duch smilstva je medzi nimi, a Hospodina neznajú.

Hospodin ich pozná, oni Jeho však nie. Nie pretože by nemohli, ale pretože nechcú.

5.      Ale pýcha Izraelova svedčí do jeho tvári. A Izrael a Efraim klesnú pre svoju neprávosť, klesne s nimi i Júda.

Pýcha je ten hlavný dôvod prečo sa nechcú obrátiť.

„Bude ťa trestať tvoja vlastná zlosť, a tvoje odvrátenia ťa budú karhať. A tedy poznaj a vidz, že je to zlá vec a horká, že si opustila Hospodina, svojho Boha, a že nie je pri tebe mojej bázne, hovorí Pán Hospodin Zástupov.“ (Jer 2:19)

6.      Pojdú hľadať Hospodina svojím stádom drobného dobytka a svojím stádom hoviad, ale nenajdú; vzdialil sa od nich.

Nenájdu, pretože už viac nie sú Jeho ľudom, teraz nepomôžu ani zvieracie obete. Hospodin nenávidí pretvárku a neúprimné ceremónie. Nechce aby ľudia uctievali AJ Jeho, On chce aby ľudia uctievali IBA Jeho (Pr 1:20-33, Iz 1:10-17, Jer 11:14-17, 14:10-12, Ez 8:6, Ám 5:21-27, Mal 1:10-14).

Boh nechce obeť.

„Počuj, môj ľude, a budem hovoriť; pozoruj, Izraelu, a budem svedčiť proti tebe: Bohom, tvojím Bohom som ja! Neviním ťa pre tvoje bitné obeti ani pre tvoje zápaly, ktoré sú stále predo mnou. Nevezmem z tvojho domu junca a z tvojich chlievov kozlov. Lebo veď moja je všetka lesná zver i hovädá na tisícich vrchoch. Znám všetko vtáctvo všetkých vrchov, a poľné zvieratá sú vo vedomí u mňa. Ak zlačniem, nepoviem ti toho, lebo môj je okruh zeme i jeho náplň. A potom či azda jedám mäso volov a pijem krv kozlov? Obetuj Bohu chválu a splň Najvyššiemu svoje sľuby. A vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a budeš ma oslavovať.“ (Žalm 50:7-15)

7.      Dopúšťali sa nevernosti proti Hospodinovi, lebo naplodili cudzích synov; teraz ich požerie novmesiac aj s ich podielom zeme.

Ich nevera je dôvod prečo sa im Boh nedá nájsť. Cudzích synov, synov, ktorí nepoznajú Hospodina. Boh si vybral Abrahám pretože vedel, že bude učiť svojich synov Božím cestám (Gen 18:19), Izrael ale viedol svojich synov k modloslužbe. Tak povstala generácia, ktorá nepozná Hospodina.

Novmesiac, resp. mesiac, krátke časove obdobie, inými slovami ich skaza nastane už čoskoro.

8.      Trúbte na trúbu v Gibei, na surmitu v Ráme, kričte v Bét-ávene! Za tebou, Benjamine!

Trúby trúbili na poplach, aby sa ľud mohol v bezpečí zhromaždiť v opevnení a pripraviť sa na boj. K Judsku sa blíži izraelsko-sýrska armád, na čele so sýrskym kráľom Rezínom a izraelským kráľom Pekachom (2Kr 16, Iz 7:1-9).  Po ceste obsadili Gibeu, Rámu, Bét-áven a územie, ktoré patrilo Benjamínovi. Judský kráľ Achaz sa narýchlo obracia s prosbou o pomoc na asýrskeho kráľa Tiglat-pilezera. Asýria sa nenechá ponúkať a obsadí ako Sýriu (okolo roku 734 pred Kr.), tak aj Izrael (722 - 721 pred Kr).

9.      Efraim bude obrátený v púšť v deň kázne; v pokoleniach Izraelových oznámim istú pravdu.

Zánik izraelského kráľovstva.

10.  Kniežatá Júdove sú podobné tým, ktorí prenášajú medzu; na ne vylejem svoju prchlivosť ako vodu.

Judsko využilo slabosť Izrael a zobralo z jeho územia, to sa však nerobí (Deut 19:14, 27:17):

„Zlorečený, kto by preniesol medzník svojho blížneho. A všetok ľud povie: Ameň.“

Judský panovníci sa nepoučia z toho, čo sa stalo Izraelu. Namiesto varovania berú pád Izraela ako príležitosť na vlastné obohatenie. Na druhej strane má tento verš aj hlbší význam, vladári posúvajú hranice zákona, to čo bolo ešte včera v rozpore so zákonom je dnes už v poriadku. Nepáči sa nám nejaký zákon? Nič to, zmeňme ho. Boží zákon je ale nemenný, preto im ich neposlušnosť prinesie trest.

Zrejme v tejto dobe sa odohráva v Judsku incident popísaný v 2. knihe Kráľov 16:10-18, kedy judský kráľ Achaz mení oficiálne náboženstvo. Judsko prechádza k modlám.

„Achaz mal dvadsať rokov, keď začal kraľovať, a kraľoval šestnásť rokov v Jeruzaleme. Ale nerobil toho, čo je spravedlivé v očiach Hospodinových, ako robil Dávid, jeho otec. Lež chodil po cestách kráľov Izraelových, ba ešte aj sliatin narobil Bálom. Krome toho aj kadil v doline syna Hinnoma a pálil svojich synov ohňom podľa ohavností pohanov, ktorých vyhnal Hospodin zpred tvári synov Izraelových. A obetoval a kadil na výšinách a na brehoch i pod každým stromom zeleným. Preto ho vydal Hospodin, jeho Bôh, do ruky sýrskeho kráľa. A tak uderiac na neho zajali od neho veľké množstvo zajatých a doviedli ich do Damašku. Krome toho bol daný i do ruky kráľa Izraelovho, ktorý uderil na nebo a spôsobil mu veľkú porážku.“ (2Par 28:1-5)

11.  Efraim je utisknutý, zlomený súdom, lebo volí chodiť za ľudským prikázaním.

Izrael je v problémoch, pretože nahradil Božie slovo ľudským svetonázorom aj napriek tomu, že ich Hospodin varoval dávno vopred (Deut 28:3).

„Lebo sa snažne ostríhajú ustanovenia Omriho i každý skutok domu Achabovho, a chodíte podľa ich rád, aby som ťa vydal v strašnú pustinu a jeho obyvateľov, obyvateľov mesta, v rezavý posmech, a tak ponesiete potupu môjho ľudu.“ (Mich 6:16)

Napriek týmto varovaniam Izrael ochotne prijal Jeroboámovo modlárstvo už na samom počiatku svojej existencie.

„A kráľ poradiac sa spravil dvoje zlatých teliat a povedal im, ľuďom: Už ste sa dosť nachodili hore do Jeruzalema! Tu hľa, tvoji bohovia, Izraelu, ktorí ťa vyviedli hore z Egyptskej zeme! A postavil jedno v Bét-ele a druhé dal do Dána. Ale tá vec bola na hriech. A tak chodil ľud pred to jedno až do Dána. A spravil dom výšin a narobil kňazov z najposlednejších z ľudu, ktorí neboli zo synov Léviho. A Jeroboám spravil i sviatok ôsmeho mesiaca, pätnásteho dňa toho mesiaca, jako je sviatok, ktorý sa svätí v Judsku, a obetoval zápalnú obeť na oltári. Tak urobil v Bét-ele obetujúc teľatám, ktoré spravil. A postavil v Bét-ele kňazov výšin, ktoré spravil. A tedy obetoval na oltári, ktorý spravil v Bét-ele, pätnásteho dňa ôsmeho mesiaca, toho mesiaca, ktorý si sám vymyslel. A tak spravil sviatok synom Izraelovým a vystúpil nad oltár, aby kadil.“ (1Kr 12:28-33)

12.  A ja som Efraimovi jako moľ a jako hnis domu Júdovmu.

Moľ a hnis sú symboly deštrukcie (Iz 51:8). Izrael sa rozhodol hrešiť a porušovať Boží zákon, odmietol počúvať Mojžišove varovania a nepočúval ani varovania prorokov, ako trest zakúsi Boží hnev a súd.

13.  A keď videl Efraim svoj neduh a Júda svoj hnisavý vred, odišiel Efraim k Assúrovi a poslal ku kráľovi Jarebovi. Ale on vás nebude môcť uzdraviť ani vás nevyhojí z vášho hnisavého vredu.

Namiesto pokánia sa Izrael aj Judsko obracajú ku kráľovi Jarebovi (v preklade ochranca), pomstiteľovi, resp. kráľovi, ktorý ich zachráni (zrejme Tiglat-pilezer III.). Achazovo dvorenie je popísané v 2. knihe Kráľov 16:7-8, na začiatku mu Asýria síce vyšla v ústrety a veci sa javili sľubne:

„A Achaz poslal poslov k Tiglat-pilezerovi, assýrskemu kráľovi, a odkázal mu: Som tvojím služobníkom a tvojím synom. Prijdi hore a zachráň ma z ruky sýrskeho kráľa a z ruky izraelského kráľa, ktorí povstali proti mne. A Achaz pobral striebro i zlato, ktoré sa našlo v dome Hospodinovom a v pokladoch domu kráľovho, a poslal assýrskemu kráľovi dar. A assýrsky kráľ ho poslúchol. A assýrsky kráľ prijdúc hore proti Damašku zaujal ho a jeho obyvateľov zaviedol do Kíra a Rezína zabil.“

Neskôr v 2. Paralipomenon 28:21-25 ho už ale Asýria ignoruje. Aj keď sa Achaz všemožne snaží, aby si získal kráľovu priazeň, neváha dokonca olúpiť Hospodinov chrám a podplácať, jeho úsilie vychádza nazmar.

„Lebo hoci olúpil Achaz dom Hospodinov i dom kráľov i kniežatá a dal to assýrskemu kráľovi, nebolo mu to na pomoc. A kedykoľvek ho sužovali, vše znova a vše väčších hriechov sa dopúšťal proti Hospodinovi. To bol kráľ Achaz. Lebo obetoval bohom Damašku, ktorí ho porazili, a riekol: Pretože bohovia sýrskych kráľov im pomáhajú, nuž budem obetovať tým, aby aj mne pomohli. Ale práve oni mu boli na to, aby spôsobili jeho pád i celého Izraela. A Achaz sobral nádoby domu Božieho a posekal nádoby domu Božieho na kusy, zamkol dvere domu Hospodinovho a narobil si oltárov, na každom uhle v Jeruzaleme. I v jednom každom meste Judska narobil výšin, aby kadil iným bohom, a tak popudzoval Hospodina, Boha svojich otcov.“

A pritom stačilo poslúchať Hospodina, veď On sľúbil že “piati z vás budú honiť sto, a sto z vás bude honiť desať tisíc, a vaši nepriatelia padnú pred vami pod meč.“ (Lev 26:8) 

Nebol to však len kráľ Achaz, ktorý sa nádejal na Asýriu, rovnako konali aj izraelský králi Menahem (2Kr 15:19) a Hozea (2 Kr 17:3).

14.  Lebo ja budem Efraimovi jako ľúty lev a jako ľvíča domu Júdovmu. Ja, ja uchvatnúc roztrhám a pojdem, odnesiem, a nebude toho, kto by vytrhnul.

Hlavným dôvodom izraelského zajatia nie je moc dobyvateľských armád, ani Božia neschopnosť obrániť Izrael, ale ich nepretržitý hriech a vzbura.

„Lebo známe toho, ktorý povedal: Mne pomsta; ja odplatím, hovorí Pán. A zase: Pán bude súdiť svoj ľud. Strašné je upadnúť do rúk živého Boha.“ (Žid 10:30-31)

15.  Pojdem, navrátim sa na svoje miesto, dokiaľ neuznajú svojej viny a nebudú hľadať mojej tvári.

Boh berie na čas z Izraela svoju ochrannú ruku, jeho ľud sa stáva nie jeho ľudom a On už nie je ich Bohom, tak ako to hovorili prvé tri kapitoly knihy. Jedného dňa však Izrael uzná svoju vinu a znovu budú hľadať jeho tvár.

„Lebo vám hovorím, že ma už odteraz nikdy neuvidíte, až poviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 23:39)

Hospodin stále čaká a volá „navráťte sa, odvrátení synovia, hovorí Hospodin; lebo ja som sa oženil s vami a vezmem vás, jedného z mesta a dvoch z čeľade a dovediem vás na Sion.“ (Jer 3:14)

Čoskoro nastane deň, kedy ho Izrael bude počuť.

„Prespevuj a raduj sa, dcéro Siona, lebo hľa prijdem a budem bývať v tvojom strede, hovorí Hospodin. A mnohé národy sa pripoja k Hospodinovi toho dňa a budú mi ľudom, a budem bývať v tvojom strede, a zvieš, že Hospodin Zástupov ma poslal k tebe. A Hospodin zdedí Júdu jako svoj podiel na svätej zemi a zase si vyvolí Jeruzalem. Umĺkni, každé telo, pred tvárou Hospodinovou, lebo sa zobudil z príbytku svojej svätosti.“ (Zach 2:10-13)

 

KAPITOLA 6

 

O budúcom pokání Izraelovom. Bôh chce milosrdenstvo a nie obeť. Hriechy kňazov.

1.      Vo svojej úzkosti ma budú hľadať skoro za rána a povedia: Poďte, a navráťme sa k Hospodinovi, lebo on roztrhal a uzdraví nás, zbil a obviaže nás.

Text je na tomto mieste síce rozdelený na dve kapitoly, Hozeášovo posolstvo však pokračuje ďalej. Potom ako Izrael uzná svoju vinu (to, že nespoznali svojho Mesiáša), začne Izrael hľadať Božiu tvár.

Roztrhal, narážka na verš 5:14, kde sa Hospodin prirovnáva k levovi. Keď sa však obrátia Hospodin ich uzdraví (Jób 5:18).

2.      Obživí nás o dva dni, na tretí deň nás postaví na nohy, a budeme žiť pred jeho tvárou.

Podobné slová ako v Ezechielovi 37. Dva, tri dni znamená onedlho, ale možno zároveň odkazuje na dva dni, ktoré bol Kristus mŕtvy a tretí deň, na deň, kedy vstal z mŕtvych. Podľa rabínskych tradícií hovorí tretí deň o treťom zhromaždení Izraela späť do zasľúbenej zeme. Prvé navrátenie bolo z Egypta, druhé z Babylonu a tretie, posledné z celého sveta.

3.      A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne jako svitanie rána a prijde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem.

Roháčkov preklad je trošku nezrozumiteľný, Evanjelický preklad hovorí:

„Poznávajme, snažme sa poznať Hospodina! Jeho príchod je istý ako ranná zora; príde k nám ako dážď, ako jarný dážď, čo zavlažuje zem“

Hlavný bodom tohto verša je Hospodinov príchod, je rovnako istý ako to, že sa ráno objaví ranná zora. A nepríde aby trestal, ale aby zavlažil a aby priniesol život (Deut 11:14, Joel 2:23).

Tomuto obdobiu bude predchádzať čas Jakobovho súženia (Jer 30:4-7), niekedy označovaný aj ako Deň Hospodinov (Ám 5:18-20, Sof 1:7-13) alebo Veľké súženie (Mat 24:9-28).

Počas tohto ťažkého obdobia zažije Izrael ešte väčší holokaust ako v nacistickom Nemecku.

„A stane sa po celej tejto zemi, hovorí Hospodin, že dve čiastky v nej budú vyplienené a zomrú, a tretia zostane ponechaná v nej. Ale aj tú tretiu uvediem do ohňa a prepálim ich, ako prepaľujú striebro, a zkúsim ich, ako zkúšajú zlato. On bude vzývať moje meno, a ja ho vyslyším. Poviem: Je mojím ľudom, a on povie: Hospodin, môj Bôh.“ (Zach 13:8-9)

V týchto hrozných časoch zahynú dve tretiny židovskej populácie (počas nacistického holokaustu to bola „len“ jedna tretina). Ostatok zachráni Hospodin (Iz 41:8-20).

 „A uniklé domu Júdovho, ktoré pozostane, vpustí zase korene dolu a vydá ovocie hore. Lebo z Jeruzalema vyjde ostatok, a to, čo unikne záhube, s vrchu Siona. Žiarlivosť Hospodina Zástupov to učiní.“ (Iz 37:31-32)

 „A stane sa, že každý, kto bude vzývať meno Hospodinovo, unikne, lebo na vrchu Sione a v Jeruzaleme bude uniklé, tak ako povedal Hospodin, a medzi pozostalými, ktorých povolá Hospodin.“ (Joel 2:32)

 „A stane sa toho dňa, že ostatok Izraela a to, čo unikne záhube z domu Jakobovho, nebude sa viacej spoliehať na toho, kto ho bije, ale sa spoľahne na Hospodina, Svätého Izraelovho, v pravde. Ostatok sa navráti, ostatok Jakobov, k silnému Bohu, Udatnému Hrdinovi. Lebo keby bolo tvojho ľudu, Izraelu, jako morského piesku, len ostatok sa navráti z neho. Usúdená záhuba zaplaví spravedlivosťou jako povodeň. Lebo záhubu, a to pevne usúdenú, učiní Pán Hospodin Zástupov prostred celej zeme.“ (Iz 10:20-23)

Hospodinov príchod má ale podmienku[17], Izrael musí uznať svoju vinu a svoj hriech (Jer 3:11-18).

„Ale zase, keď budú vyznávať svoju neprávosť a neprávosť svojich otcov, keď by učinili neverne, že sa dopustili nevernosti voči mne a že išli proti mne čelom, pre čo som potom i ja išiel proti nim čelom a zaviedol som ich do zeme ich nepriateľov, alebo čo viac, keď sa potom pokorí ich neobrezané srdce, a schvália pokutu za svoju neprávosť, vtedy sa i ja rozpomeniem na svoju smluvu s Jakobom, ba i na svoju smluvu s Izákom, áno i na svoju smluvu s Abrahámom sa rozpomeniem. A rozpomeniem sa i na tú zem.“ (Lev 26:40-42)

„A vylejem na dom Dávidov a na obyvateľa Jeruzalema Ducha milosti a pokorných prosieb, a obrátia svoj zreteľ ku mne, ku tomu, ktorého prebodli, a budú nariekať nad ním, ako niekto narieka nad svojím jediným, a budú horko žalostiť nad ním, ako niekto žalostí nad svojím prvorodeným.“ (Zach 12:10)

V Lukášovi 4:18-19 Ježiš cituje pasáž v Izaiáša 61:1-2. Uprostred vety sa však zastaví a prehlasuje, že táto časť je naplnená jeho prvým príchodom. Izaiášovo posolstvo ale pokračuje ďalej a sľubuje aj deň pomsty nášho Boha, to sa naplní pri druhom príchode Ježiša Krista.

Krátky prehľad tohto obdobia sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov (či sú správne musí posúdiť každý študent Božieho slova sám).

(i) Zhromaždenie vojsk pri Hamageddone (Zj 16:12-16, Žalm 2, Joel 3:9-11).

(ii) Skaza Babylona (Zj 17-18). V tomto prípade sa často pod Babylonom rozumie iné mesto (napr. Vatikán, New York a podobne). Samozrejme môže ísť v tomto prípade o inú lokalitu, ktorá symbolicky predstavuje Babylon. Veď aj v Zjavení Jána 11:8 je Jeruzalem nazvaný Egyptom a Sodomou. Na druhej strane, čo ak sa nejedná o symbolický Babylon, ale o skutočné mesto v Iraku? Izaiáš 13-14 a Jeremiáš 50-51 hovoria o skaze irackého, v tom čase chaldejského Babylona a ich popis je podobný Zjaveniu 17-18. Bol však Babylon zničený tak ako to popisujú tieto kapitoly? Cýrus ho nezničil, ale dobyl, dokonca bol neskôr hlavným mestom Alexandrovej gréckej ríše. A to Izaiáš 13:20, 14:23 a Jeremiáš 50:13, 26, 39,  51:26, 29, 37 jasne hovoria, že Babylon už viac nepovstane. Počas vlády Saddáma Husseina, ale Babylon začal znovu povstávať, dnes už stojí Ištarina brána, Cesta procesií, babylonsky zikkurat, Nabuchodonozorov palác a ďalšie babylonské chrámy a paláce. Je teda skaza Babylonu, o ktorej prorokovali Izaiáš a Jeremiáš  budúcou udalosťou, zhodnou s udalosťou popísanou v Zjavení Jána 17-18? Jeremiáš aj Izaiáš udávajú informáciu kedy sa táto skaza udeje.

„Lebo Hospodin sa zľutuje nad Jakobom a zase si vyvolí Izraela a dá im, aby sa usadili na svojej zemi a odpočinuli si, a pohostín sa pripojí k nim, a pridružia sa k domu Jakobovmu.“ (Iz 14:1)

Podobne hovorí aj Jeremiáš 50:4, 20. Vyzerá to teda tak, napriek tomu, že sa to dnes javí krajne nepravdepodobné, ako keby sa v posledných časoch stal iracky Babylon znovu svetovým centrom. Zrejme práve o tom píše Zachariáš 5:5-11.

„Potom vyšiel anjel, ktorý hovoril so mnou, a riekol mi: Nože pozdvihni svoje oči a vidz, čo je to, čo to tu vychádza! A ja som povedal: Čo je to? A riekol: Toto vychádza miera efa. A doložiac riekol: To je ich vzhľad na celej zemi. Potom hľa, nejaký olovený kruh sa zdvihol. A to bola jedna žena, ktorá sedela prostred efy. A ďalej riekol: Toto je tá bezbožnosť. A hodil ju doprostred efy a potom hodil to olovené závažie na jej ústie. A pozdvihnúc svoje oči videl som a hľa, dve ženy vychádzaly a vietor v ich krýdlach, a maly po dvoje krýdel, ako sú krýdla bociana, a vyzdvihly efu hore medzi zem a medzi nebo. A povedal som anjelovi, ktorý hovoril so mnou: Kam to nesú tú efu? A riekol mi: Vystaviť jej dom v zemi Sineáre. A keď bude pripravený, tam ju položia na jej podstavci.“

Čo to Zachariáš vidí? Vidí ženu, ktorá sa volá bezbožnosť ako je prenesená do Sineáru (Simeár nie je nič iné ako Babylon), aby jej tam bol vystavený dom. Je tou ženou smilnica zo Zjavenia Jána 17?

(iii) Pád Jeruzalemu (Zach 12:1-9, 14:1-2, Mich 4:11-5:1). Polovica obyvateľov Jeruzalemu bude odvedená do zajatia.

(iv) Po Jeruzaleme sa vojská obrátia k Bocre (Jer 49:13-14, Mich 2:12). Vojská budú prenasledovať židov, ktorí sa budú skrývať k horách.

(v) Celonárodné obrátenie Izraela a volanie o návrat Mesiáša (Lev 26:40-42, Jer 3:11-18, Hoz 5:15, Zach 12:10, Rim 11:25-27 a iné).

(vi) Druhý príchod Pána, ktorý prichádza vyslobodiť svoj ľud v Bocre (Iz 34:1-7, Iz 63:1-6, Hab 3:3, Mich 2:12-13, Zj 19:1-18).

(vii) Prechod do údolia Jozafatovho (Iz 34:5-8, 63:1-4, Joel 3:1-3). Z Bocry do Megidda je presne 1600 štádií (Zj 14:20).

(viii) Víťazný príchod na Olivetsku horu (Zach 14:3-4, Zj 16:17-21, Mat 24:29, Joel 3:14-17).

4.      Čo ti mám učiniť, Efraime, čo ti mám učiniť, Júda, keď je vaša dobrota jako ranný oblak a jako rosa, ktorá ide ta skoro za rána?

Hozeáš sa vracia v čase späť do svojej doby. Súčasná obnova Izraela je nemožná, Izrael sa nechce obrátiť. Slovo dobrota sa dá preložiť aj ako vernosť a zrejme toto má Hozeáš na mysli. Ranný oblak aj rosa sú síce pekné veci, ale chýba im podstata. Ráno a rosa sa síce objavia, ale rýchle zmiznú, tak je to aj s vernosťou Izraela.

5.      Preto som otesával svojimi prorokmi a zabíjal som ich slovami svojich úst, a tvoje súdy sú, jako keď vyjde svetlo.

Podobné slová sú aj v Ámosovi 4:6-11. Boh ich varuje znovu a znovu. Bezvýsledne. Na výstrahu ich tvrdo otesával prorokmi, niektorí boli dokonca na výstrahu usmrtení. Jeho súd bude ako svetlo - rýchly a zjavný.

6.      Lebo milosrdenstvo chcem a nie obeť, a známosť Božia je nad zápalné obeti.

Tieto slová cituje Kristus v Matúšovi 9:13 a 12:7. Vonkajší rituál je bez vnútornej úprimnosti absolútne bezcenný.

7.      Ale oni prestúpili moju smluvu jako Adam; tam sa dopustili nevernosti proti mne.

Aj napriek varovaniam, sklamali rovnako ako Adam. Adam však môže byť aj mesto v Gileáde (Joz 3:16). V origináli ide o slovnú hračku, ktorá má viac významov.

8.      Gileád, mesto činiteľov neprávosti, plné stôp krvi.

Gileád bolo územie na východ od Jordánu.

9.      A jako lotri čakajú na človeka, tak rota kňazov; vraždia na ceste do Sichema; lebo páchajú mrzkosť.

Gileád aj Sichem sú mestá, kam sa utiekajú tí, ktorí niekoho neúmyselne zabili. Majú to byť mestá pokoja a ochrany, na miesto toho tam vládne krutosť a nespravodlivosť.

Mrzkosť zahŕňa incest, sexuálne hriechy, prostitúciu, znásilnenie a smilstvo.

10.  V dome Izraelovom vidím hroznú vec; tam smilní Efraim, zanečistil sa Izrael.

Hroznú vec, vec, ktorá otriasa človekom. Boh je osoba a v týchto veršoch nám pripomína ako ho trápi nevera svojho ľudu. Celá krajina je zachvátená modlárstvom a to nie hocijaká krajina, ale Izrael, Boží vyvolený národ.

11.  I Júda, aj tebe je určená žatva, keď dovediem zpät zajatie svojho ľudu.

Judsko nie je na tom lepšie. Ani ono neunikne súdu a bude potrestané, aj jeho čaká zajatie.

 

KAPITOLA 7

 

Bôh žiali nad Izraelom. Jako rozpálená pec.

1.      Keď liečim Izraela, zjavuje sa neprávosť Efraimova a všelijaká zlosť Samárie, lebo robia falošne, a ide zlodej; vonku rabuje rota zbojníkov.

Izrael sa vzpieral Bohu aj vtedy, keď ho chcel Hospodin obnoviť a požehnať. Namiesto poddania sa Izrael vždy vzbúril (Ez 24:13).

Hozeáš používa slovo liečiť na popis duchovnej obnovy Izraela. Hospodin chce uzdraviť svoj ľud od jeho chronickej choroby: vzbury a neposlušnosti.

Izrael, Efraim a Samária sú tri rôzne slova, ktoré symbolizujú Izraelské kráľovstvo.

2.      Ani si nepovedia vo svojom srdci, že pamätám na všetku ich nešľachetnosť. Teraz ich obkľučujú ich skutky; sú pred mojou tvárou.

Následky našich skutkov nás vždy dobehnú. Izrael sa chybne domnieval, že si môže beztrestne robiť čo chce, každý čin má svoj následok. Neexistuje nič také ako relativizmus, len ignorantstvo.

Odpustiť znamená zabudnúť, pamätať si je znakom toho, že sa Izrael neobrátil a nežiadal odpustenie. Preto ich čaká súd.

3.      Svojou nešľachetnosťou obveseľujú kráľa a svojimi klamstvami kniežatá.

Králi mali byť vzorom, mali bojovať proti nespravodlivosti a nešľachetnosti. Izraelský vodcovia si však sami osvojili nespravodlivosť. Dokonca sa z toho radujú. Stačilo si len prečítať Šalamúnove varovania v Prísloví 16:12, 29:4 a 29:12.

„Ohavnosťou je kráľom činiť bezbožnosť, lebo spravedlivosťou stojí pevne trón.“ (Pr 16:12)

Tieto neduhy sú charakteristické aj pre našu dobu. V politike, či už komunálnej alebo vrcholovej, sa neustále porušujú základne práva občanov, politici nehľadia na to, čo prospieva národu, ale na to, čo prospieva ich záujmu a záujmu ich mecenášov. V štátnej správe vládne korupcia a klientelizmus. A aj keď sme si všetci rovní, predsa niektorí sú si rovnejší. Tieto symptómy poukazujú na ľudskú neschopnosť vybudovať spravodlivú spoločnosť. Každá spoločnosť, v ktorej čele stojí človek, je odsúdená na zánik, preto sa každý kresťan modlí „príď kráľovstvo tvoje“. Pred vyše 2500 rokmi mal jeden z prvých svetových diktátorov, kráľ Nabuchodonozor sen (Dan 2). Vo svojom sne videl mocné svetové ríše, ktoré budú postupne vládnuť nad mnohými národmi. Každá ríša však časom padla, až jedného dňa povstala iná ríša, ríša, ktorá nie je z tohto sveta, kráľovstvo Boha nebies (Dan 2:44). Kráľovstvo, ktoré nebude nikdy zničené. Kráľovstvo, ktoré bude stáť na večné veky. Prečo? Pretože tam nebude hriech, nespravodlivosť a ani žiadna iná neprávosť.   

4.      Všetci, koľko ich je, cudzoložia; podobní sú peci, vykúrenej od pekára; ten, kto roznecuje, prestane roznecovať iba od zarobenia cesta do jeho skysnutia.

Cudzoložstvo je nemanželský pohlavný styk. Kedysi sa pokladalo za zločin, dnes sa ale pokladá za bežnú záležitosť. Sex je každého osobná vec a ak sa dvaja zhodnú a chcú, tak je všetko v poriadku. Nikto neutrpí žiadnu ujmu. Nie? Omyl! Každý hriech plodí smrť. Aj cudzoložstvo. V krátkodobom horizonte sa možno javí neškodne, v dlhodobom horizonte však rozvráti každú spoločnosť.

Túžba po hriechu je pripodobnená horiacemu plameňu, ktorý horí v peci pekára. Počas miesenia cesta je plameň slabý, ako náhle sa vloží do pece cesto, plameň sa rozhorí na maximum.  

5.      Deň nášho kráľa? Chorým ho urobily kniežatá rozpálením od vína; naťahuje svoju ruku s posmievačmi.

Hozeáš sa právom venuje izraelským kráľom, medzi rokmi 752 a 732 pred Kr. boli postupne zavraždení štyria izraelský králi (2Kr 15). Ďalší dvaja králi, Menahem a Hozea, boli zase asýrsky vazali. Posledných pár desaťročí pred svojou skazou mal Izrael už len bezbožných a neschopných kráľov.

Deň kráľov, bola zrejme výročná slávnosť na počesť kráľa. V tomto prípade však nebolo čo oslavovať. Kráľ a jeho kniežatá boli hanbou národa.

Chorým ho urobili rozpálením od vína, je eufemizmus pre opilstvo. Kráľ sa verejne spíjal do nemoty a ostatní ho ochotne nasledovali. Nekončí tak aj väčšina našich osláv?

6.      Lebo priblížili svoje srdce ku svojim úkladom ako pec; ich pekár spí celú noc; ráno horí ich srdce jako plápolajúci oheň.

Pokračovanie analógie zo štvrtého verša. Kniežatá sa len pretvarujú, hneď ako sa vyskytne príležitosť spriadajú konšpirácie proti kráľovi.

7.      Všetci sú rozpálení jako pec a žerú svojich sudcov; všetci ich kráľovia popadali; nie je medzi nimi nikoho, kto by volal ku mne.

Kráľovský dvor je plný vrahov. Ten, kto využije príležitosť sa stáva novým kráľom. Izrael pôsobí ako banánová republika, na tróne sa striedajú vrahovia svojich predchodcov.

Efraim a Izrael hľadá pomoc v Egypte a v Assýrii a nie u Hospodina.

8.      Efraim sa smiešal s národami; Efraim je podpopolným chlebom neobráteným.

Chleba neobrátený, nedopečený chlieb, chlieb opečený len z jednej strany.

„sa splietli s pohanmi a naučili sa ich skutkom a slúžili ich modlám, ktoré sa im staly osídlom.“ (Žalm 106:35-36)

9.      Cudzinci požierajú jeho silu, a on nevie o tom, i šedina ho už poprskala, a on nevie ničoho.

Spojenectvá s Asýriou a ostatnými kráľovstva odčerpávajú z Izraelu množstvo peňazí (2Kr 15:19-20, 17:3), namiesto zisku Izrael znáša ťažkú stratu. Je podobný starcovi, ktorý si nevšíma, že starne. Až sa jedného dňa nedokáže postaviť. Podobne dopadol aj Samson, toľko sa zahrával s Bohom, až ho opustil. Samson o tom nevedel, až pokiaľ sa neocitol v putách (Sud 16:20).

10.  Pýcha Izraelova svedčí do jeho tvári, ale sa nenavrátili k Hospodinovi, svojmu Bohu, ani ho nehľadajú napriek všetkému tomu.

Ani uprostred všetkých súžení sa pyšný Izrael neskloní. Vzdoruje ďalej.

11.  A tak je Efraim ako sprostá holubica, bez srdca, ktorá nemá rozumu. Volajú Egypt, idú do Assýrie!

Aj napriek výstrahám, aby sa nespolčovali s cudzincami, sa Izrael obracia na Sýriu a Egypt, preto je pripodobnený hlúpej holubici, ktorá má minimum rozumu.

Menahem (743-738 pred Kr.) sa spolčuje s Asýriou (2Kr 15:19-20). Pekach sa zase spolčuje proti Asýrií (2Kr 15:29). A nakoniec sa Hozea obracia s prosbou o pomoc na Egypt (2Kr 17:3-4). Izraelská prelietavosť nakoniec vyústi v zánik kráľovstva.

12.  Hneď, ako odídu, rozostriem na nich svoju sieť; stiahnem ich dolu jako nebeské vtáctvo; budem ich trestať podľa toho, čo sa slýchalo v ich shromaždení.

Izraelské konšpirácie boli v rozpore s Božími príkazmi, kvôli tomu nakoniec zasiahne sám Hospodin a vydá ich do ruky svojich nepriateľov. Hlúpa holubica sa lapí do pasce.

13.  Oj, beda im, že odišli odo mňa! Zkaza im, pretože zradne odpadli odo mňa, kým som ich predsa ja vykúpil, a oni hovoria proti mne lži.

Beda, krik zúfalstva. Aj napriek tomu, že ich Boh vykúpil z otroctva, Izrael sa mu obrátil chrbtom.

14.  Nekričia ku mne svojím srdcom, ale zavýjajú na svojich ložiach; shromažďujú sa pre obilie a pre vínnu šťavu; uhli proti mne.

Izrael netúži po Bohu, ale po obilí a víne. Zhromažďujú, alebo doslova na znak smútku sa režú (Jer 16:6, 41:5, 47:5). Rezanie je pohanský rituál, zakázaný zákonom, ktorý mal podnietiť Bála k akcií (2Kr 18:28).

15.  A ja, ktorý som ich trestal nato, aby som posilnil ich ramená, proti mne vymýšľajú zlé.

Nevďačnosť Izraela. Hospodin ich korigoval, naprával, posilňoval, dával víťazstvá, to všetko zbytočne. Izrael sa nepoučil.

16.  Obracajú sa, ale nie k Najvyššiemu; sú jako klamné lučište; ich kniežatá padnú mečom, od zúrenia ich jazyka; to bude na nich posmech v Egyptskej zemi.

Stále sa utiekajú k modlám, sú ako zradný luk, ktorý mína svoj cieľ. Pretože sú neverní a nespoľahliví, ich vládcovia padnú a sami budú na posmech.

 

KAPITOLA 8

 

Robia poriadky bez Boha. Teľa Samárie. Zabudli na zákon Boží. Oheň na mestá.

1.      Nože trúbu ku svojim rtom! Jako orol na dom Hospodinov! Pretože prestúpili moju smluvu, šeredne hrešili proti môjmu zákonu.

Trúba je signál poplachu. Blížia sa Asýria. Zmluva je porušená (Deut 28:49) a súd sa začína. Súd ale začína od domu Hospodinovho (1Pet 4:1).

Najprv sa odohrá Tiglat-pilezerova invázia (okolo 734-733 pred Kr.) a potom (okolo 722 pred Kr.) Salmanazarova (2Kr 15:29, 17:1-6).

Nepriateľ, orol, prinesie smrť a skazu. Orol je tradičný symbol väčšiny (ak nie všetkých) nepriateľov Izraela.

Izrael prestúpil zmluvu, doslovne prekročil hranicu. Ľudia odmietajú dodržiavať to, čo sa sami zaviazali dodržať.

2.      Pravda kričia na mňa. Môj Bože! Známe ťa, hovorí Izrael!

Keď je neskoro, vtedy si ľudia spomenú. Aj dnes ľudia tvrdia, že veria v Boha, v skutočnosti však v Neho neveria. Keby ľudia verili, potom by ho poslúchali a museli žiť inak. Ľahšie sa ale žije v pretvárke ako v pravde.

3.      Ale Izrael opustil to, čo je dobré, nech ho tedy stíha nepriateľ.

Izrael síce kričí na Boha, ale v skutočnosti Ho opustil. Ľudia mu slúžia svojimi ústami a to nestačí. Ich hriech volá hlasnejšie, ako ich prázdne slová. Opustili Boha, teraz ich opustí On.

„A prijdú na teba všetky tieto kliatby a budú ťa prenasledovať a stíhať ťa, dokiaľ nebudeš zahladený, pretože si nepočúval na hlas Hospodina, svojho Boha, tak aby si bol ostríhal jeho prikázania a jeho ustanovenia, ktoré ti prikázal“ (Deut 28:45)

4.      Oni ustanovujú kráľa; ale to nie je odo mňa; ustanovujú kniežatá; a ja neviem o tom. Zo svojho striebra a zo svojho zlata narobili si modiel, aby boli vyťatí aj s ním.

Izraelský kráľ nie je volený Bohom, ani ustanovený kňazom či prorokom. Ľudia si vyberajú sami, a tak to aj vyzerá, vládnu sami sebe. Nevyberajú si ale len svojich vodcov, vyberajú si aj náboženstvo. Sami si robia vlastných bohov. Genezis začína tým, že Hospodin stvoril človeka, Izrael to prevracia na: človek stvoril boha. Na čo je komu taký boh? Taká je však absurdita modlárstva, ľudia uctievajú svoj vlastný výtvor!

5.      Opustí ťa tvoje teľa, Samário! Môj hnev je rozpálený proti nim. Až dokedy nebudú schopní neviny?

Jedno teľa bolo postavené na území pokolenia Dán a druhé v Bét-eli. Samária sa neskôr, v čase kráľa Omriho, stala hlavným mestom Izraela. V treťom verši čítame, že Izrael opustil Boha, teraz Boh opúšťa Samáriu.

6.      Lebo z Izraela je aj ono; remeselník ho spravil, a nie je bohom. Istotne bude na trosky teľa Samárie.

Nad týmto bláznovstvom sa pozastavuje aj Izaiáš (Iz 40:18-20, 44:9-20). Neschopnosť a zbytočnosť takýchto bohov je zachytená v komickom príbehu o Míchovi (Sud 18). Mícha si vyrobí vlastných bohov, ktorí ho majú ochraňovať a žehnať. Jedného dňa mu bohov ukradne skupina mužov z pokolenia Dán. Keď sa o tom Mícha dozvie, rýchle vyráža, aby zachránil svojich bohov. Pretože modly sú bohovia, o ktorých sa treba starať, treba ich zachraňovať, namiesto aby dokázali zachrániť ony. Míchovi bohovia sa nedokážu zachrániť sami, nie to ešte zachrániť človeka! Na čo sú taký bohovia?! Takýto bohovia však majú jednu výhodu, netreba ich poslúchať a nekladú si žiadne podmienky, a práve to sa Izraelu páči.

Na druhej strane, aj keď modla nie je nič (1Kor 8:4), treba pamätať na skutočnosť, že sa za každou modlou skrýva démon (Deut 32:17, 2Par 11:15, 1Kor 10:19-21). 

7.      Preto, že siali vietor, budú žať víchricu; nemáš stojatého obilia; to, čo narastie, nevydá múky, a keby aj vydalo, pohltia to cudzinci.

Po dve storočia siali vietor, teraz zožnú víchor.

8.      Izrael bude pohltený; už teraz sú medzi národami jako nádoba, v ktorej niet záľuby.

Pohltený, symbol rýchlej skazy (šeol, Pr 1:12). Izrael mal byť pôvodne kráľovstvom kňazov (Ex 19:5-6), špeciálnym národom, ktorý sa bude vynímať medzi ostatnými národmi. Kvôli svojej neposlušnosti však klesli na úroveň pohanského sveta.

9.      Lebo oni odišli hore do Assýrie, k divokému oslovi, ktorý je sám pre seba. Efraim najíma milencov.

Aj keď je Asýria na severovýchod, vedie tam len severná cesta. Divoký osol, tvrdohlavý osol v období párenia, ktorý sa nedá ovládať (Jer 2:23-24). Podľa Roháčkovho prekladu to vyzerá ako keby to bol popis asýrskeho kráľa, ide však o popis Izraela. Izrael si chce zachovať svoju nezávislosť a nespútanosť, preto hľadá ochranu o asýrskeho kráľa.

10.  Ale aj keď si najmú medzi národami, teraz ich shromaždím, a neočakávajú málo úľavy od bremena u kráľa kniežat.

Nikto ich nezachráni a paradoxne ten, u ktorého hľadajú ochranu, ich porazí.

11.  Lebo Efraim narobil množstvo oltárov, aby hrešil; nato má oltáre, aby hrešil.

Oltáre nepriniesli mier, ale rozmnožili hriech. Existuje len jeden spôsob ako slúžiť Bohu. To je ten spôsob, ktorý On sám zjavil vo svojom slove. Všetko ostatné je modlárstvo a bezbožnosť, bez ohľadu ako krásne a „sväto“ to pôsobí.

12.  Napísal som mu veľké veci svojho zákona; považované sú jako voľačo cudzie.

Izrael, a podobne aj dnešný svet, sa ale nezaujíma o Božie inštrukcie, človek túži robiť po svojom. Desať prikázaní sa dnes považuje za prežitok, ako hovorí Hozeáš za voľačo cudzie, neprirodzené.

13.  Čo do bitných obetí z mojich darov, obetujú mäso a jedia; Hospodin nemá v nich záľuby. Teraz už sa rozpamätá na ich neprávosť a navštívi ich hriechy. Oni sa navrátia do Egypta!

Egypt je použitý ako symbol zajatia a otroctva, aj keď niektorí naozaj skončia v Egypte (napr. Jeremiáš).

14.  A Izrael zabudol na svojho Učiniteľa a nastaväl si chrámov, a Júda namnožil ohradených miest. Ale pošlem oheň na jeho mestá, a požerie jeho paláce.

Oheň požerie jeho paláce, to platí pre Izrael. Platí to aj pre nás?

„A pošlem oheň na Magóga a na tých, ktorí obývajú ostrovy bezpečne, a zvedia, že ja som Hospodin.“ (Ez 39:6)

Podobnosť medzi Izraelom a dnešným svetom je veľmi nápadná. Rovnako ignorujeme Hospodina a Jeho slovo, ktoré je voľne dostupné po celom svete, považujeme ho za voľačo cudzie čo sa nás dnes už netýka. Beda tým, ktorí sa cítia bezpečne a pritom hrešia proti Bohu a Jeho slovu.

 

KAPITOLA 9

 

Prijdú dni navštívenia. Blúdi prorok i ľud.

1.      Neraduj sa, Izraelu, na plesot ako národy, lebo smilníš odchádzajúc od svojho Boha; miluješ mzdu za smilstvo na všetkých humnách obilných.

Každoročná hojná úroda je v celom Izraeli mylne pripisovaná Bálovi. Izrael je ako prostitútka, ktorá sa ponúka Bálovi a za odmenu očakáva hojnú úrodu a žatvu.

Márne sa Izraeliti radujú a slávia pohanské sviatky plodnosti, ich úspech je dočasný. Ich falošná ubezpečenosť sa rýchle rozplynie.

2.      Humno ani vínny preš ich nebude pásť, a vínna šťava im zlyhá.

Jedným z prekliatí, ktoré očakávajú na tých, ktorí porušujú zákon je bieda (Deut 28:30, 38-42, 51). Časy plodnosti sa blížia ku svojmu koncu. Izrael nechválil toho správneho Boha, preto príde o svoje výsady.

„No, jestli sa odvráti tvoje srdce a nebudeš poslúchať, ale sa dáš zviesť a budeš sa klaňať iným bohom a budeš im slúžiť, oznamujem vám dnes, že istotne zahyniete; nebudete dlho žiť na zemi, do ktorej ideš cez Jordán, idúc ta nato, aby si ju zaujal do dedičstva.“ (Deut 30:17-18)

3.      Nebudú bývať v zemi Hospodinovej, ale Efraim sa navráti do Egypta, a v Assýrii budú jesť nečisté.

Boh zakázal Izraelu, aby sa v budúcnosti vracal do Egypta (Ex 20:2), ktorý bol symbolom zajatia a otroctva. Paradoxne, kvôli ich neposlušnosti, ich tam vezme sám. Egypt je v tomto prípade, ale aj na iných miestach, symbolom bezbožného sveta, vyhnanstva a otroctva. Ide o miesto mimo Božích zasľúbení a Jeho ochrany.

Najvyšším trestom, ktorý Izrael mohol zakúsiť bolo vyhnanstvo a opustenie zasľúbenej zeme. Zasľúbená zem patrila Bohu (Ex 15:17, Lev 25:23) a On zabezpečoval jej plodnosť a úrodu (Deut 11:10-12). Keď začal Izrael preukazovať vďaku a úctu za plodnosť pohanským bohom, sám sa zbavil Božích požehnaní (Deut 11:8-21).

Posledná časť verša sa dá parafrázovať ako „Izrael sa vráti do otroctva a v Asýrií budú viesť nečistý, pohanský život“. Asýria je nečistá zem (Ám 7:17) a Izrael v nej bude nútený jesť, namiesto Božieho požehnania a ovocia zasľúbenej zeme, nečistý pokrm (Ez 4:13). Tento trest odráža izraelský zločin, sami sa zanečistili hriechom, teraz oni budú zanečistení v nečistej zemi nečistým jedlom (Jer 2:7).

4.      Nebudú liať Hospodinovi vína v obeť, ani mu nebudú príjemné ich bitné obeti; budú im ako chlieb smútiacich za mŕtvym; všetci, ktorí by ho jedli, zanečistia sa, lebo ich chlieb je pre ich duše, nevojde do domu Hospodinovho.

Vínna obeť bola súčasťou Mojžišovho zákona (Ex 29:38-41, Num 15:8-10, 28:3-9). Vo vyhnanstve, mimo Jeruzalemu, je Izrael zbavený možnosti obetovať Bohu.

Chlieb smútiacich bol nečistý, pretože prostredníctvom smútiacich sa dostal do kontaktu s mŕtvolou a každý, kto sa takého chleba dotkne je tiež automaticky nečistý (Lev 21:1, Num 19:11-14, Jer 16:7, Ez 24:17).

Znovu je ich trest primeraný ich zločinu. Sami prevrátili obetný systém (6:6, 8:11-13), odmietli slúžiť Bohu podľa Jeho prikázaní, preto nebudú môcť vôbec obetovať ani uctievať.

5.      Čo budete robiť na deň slávnosti a na deň sviatku Hospodinovho?

Čo budú robiť? Nemôžu sláviť, nemôžu obetovať, nemôžu Boha uctievať ani mu slúžiť. Čo budú robiť bez svojho Ochrancu? Tak dlho ním pohŕdali, až ich nechal ísť vlastnou cestou. Čo sa s nimi stane?

„Nuž čože urobíte v deň navštívenia a za búrky, ktorá prijde z ďaleka? Ku komu sa utečiete o pomoc a kde zanecháte svoju slávu?“ (Iz 10:3)

6.      Lebo hľa, odídu ta pre zkazu; Egypt ich shromaždí, Memfis ich pohrobí; čo do žiadúcnych vecí ich striebra, prhľava ich dostane do majetku; bodliak bude v ich stánoch.

Ľudia budú utekať pred asýrskou armádou do Egypta, tam budú hľadať svoju dočasnú záchranu, do Izraela sa už nevrátia.

Izrael bude ponechaný vlastnej skaze, tí čo prežijú vojnu a plienenie odídu do vyhnanstva. Memfis, v tej dobe hlavné mesto Egypta, bolo slávne kvôli svojim pohrebiskám. Symbolicky sa Izrael rúti na pohanské pohrebisko, len málokto sa odtiaľ navráti späť (Jer 44:1-14).

Nakoniec zostane z Izraela len kopa ruín, porastená pŕhľavou a bodliakom.

7.      Prijdú dni navštívenia, prijdú dni odplaty, pozná Izrael. Prorok mu je blázon, pomätenec muž ducha - pre množstvo tvojej neprávosti a pre mnohé útočiace nepriateľstvo.

Jedným z dôvodov blížiaceho súdu je spôsob ako Izrael jednal s Hospodinovými prorokmi. Vždy ich považoval za nepriateľov, za pomätencov (2Kr 9:11, Jer 29:25-26), ktorí im kazia zábavu a dobrú náladu. Dokonca aj svojho Mesiáša považovali za blázna posadnutého démoni (Ján 10:20).

Namiesto toho aby si vážili Hospodinových prorokov, si však vážili bláznov, veštcov a okultistov, ktorí sa vydávali za prorokov. Vážili si klamárov, ktorí im sľubovali pokoj, bezpečie a úspech. Tí ich netrápili hriechom či vinou, ale ich podporovali v ich nespravodlivosti a bezbožnosti.

8.      Pozorujúcim strážcom bol Efraim u môjho Boha. A teraz prorok? Osídlom vtáčnika na všetkých jeho cestách, útočné nepriateľstvo v dome jeho Boha.

Proroci slúžili ako strážcovia, ich úlohou bolo varovať pred prichádzajúcim zlom. Izrael ale nedbal na ich správy, považoval ich za zradcov a nepriateľov. Prečo im stále hovoria tí proroci také zlé veci? Treba ich umlčať! Tým si však vôbec nepomohli, pretože súd prišiel tak či tak. Pokánie celého národa predstavovalo jediným spôsob ako sa dal súd odvrátiť. Izrael si však zvolil ľahšiu cestu, umlčať toho, kto ich varuje. Samozrejme, to je zlá voľba, ktorá súd vôbec neodvráti, práve naopak, ešte viac ho urýchli.

Osídlom a pascou sa im stali ich falošní proroci, ktorí klamali a zavádzali.

9.      Hlboko sa porušili jako za dní Gibee; rozpamätá sa na ich neprávosť; navštívi ich hriechy.

Dni Gibee, incident zo Sudcov 19-21. Gibea sa stala symbolom ohavností, ktoré sa tam v minulosti odohrali. Počas vlády Sudcov, sa akýsi Levita vracal domov z dlhej cesty. Po ceste sa zastavil spolu so svojou ženinou u jedného neznámeho, ktorý ho prichýlil na noc. Počas noci ich prepadla skupina zvrátených mužov, ktorí sa dožadovali homosexuálneho pohlavného styku. Hostiteľ odmietol a na miesto toho, im ponúkol Levitovu ženin. Ráno našli len bezvládne, zničené a umučené ženské telo. To Levitu nahnevalo, mŕtvolu rozdelil na 12 kusov a poslal každému z 12-tich izraelských pokolení, aby videli aké zverstvá sa páchajú v Izraeli. Jeho správa zabrala, Izrael sa divo vrhol na Benjamína, masaker prežilo iba 600 mužov, vyhladené bolo skoro celé pokolenie. Ani to sa však nedá porovnať s tým, čo sa deje teraz.  

10.  Jako hrozná na púšti som našiel Izraela, jako prvé ovocie na fíku v jeho prvotine som videl vašich otcov, ale oni prišli k Bálpeorovi a nazarejsky sa oddali tej hanebnosti a stali sa mrzkosťou jako aj ich láska.

Prvé ovocie na fíku, hrozno na púšti, to všetko sú nečakané prekvapenia a potešenia. Tak neodolateľný bol kedysi Izrael. Veci sa však rýchlo zmenili, Izrael si zakrátko v Peore osvojil moábske modlárstvo, smilstvo a okultizmus (Num 25).

11.  Čo do Efraima, ich sláva zaletí jako vták na toľko, že nebude pôrodu ani tehotenstva ani počatia.

Trestom za ich modlárstvo je neplodnosť. Pohanské rituály plodnosti im priniesli pravý opak plodnosti - smrť. Efraim (paradoxne v preklade znamená plodný) príde o svoju slávu a veľké potomstvo.

12.  Lebo ak vychovajú svojich synov, osirotím ich, takže nebude človeka, lebo aj beda im, keď uhnem od nich.

A aj keby sa nejaké deti narodili, zostanú bez rodičov.

13.  Efraim, ako vidím u Týru, je zasadený na krásnej nive; ale Efraim má vyviesť svojich synov k vrahovi.

Týrus bolo pyšné fenické mesto, dôvodom jeho pýchy bola jeho krása a bohatstvo. Podobne sa povyšuje aj Izrael. Jeho skaza sa však nebezpečne približuje.

Prvá časť verša sa dá preložiť aj ako Synovia Efraima, ako vidím, sú určení za korisť.

14.  Daj im Hospodine, lež čo dáš? Daj im potratné lono a vyschlé prsia.

Neplodnosť je jedno z najväčších prekliatí.

15.  Všetka ich nešľachetnosť je v Gilgale, lebo tam som ich vzal v nenávisť; pre zlosť ich skutkov ich zaženiem zo svojho domu; nebudem ich viacej milovať; všetky ich kniežatá sú spurní odpadlíci.

V Gilgale sa vzbúril Izrael, tu si vymohol svojho kráľa (1Sam 11:14-15) a tu si neskôr postavil zlaté teľa.

Izrael bude zahnaný, hebrejčina používa to isté slovo ako pri Adamovi a Eve, keď boli vyhnaní z Raja (Gen 3:24). Alebo pri Kainovi (Gen 4:14), Hagar a Izmaelovi (Gen 21:10) a kananejcoch (Ex 10:11). Tak ako bol vyhnaný Kananej, bude vyhnaný aj Izrael.

16.  Efraim bude zbitý; ich koreň uschne; nedonesú ovocia; lebo aj keby splodily, pobijem to, čo bude najžiadúcnejšie ich lona.

Niet viacej nádeje. Efraim (doslova plodný) uschne, bude neplodný.

17.  Môj Bôh ich zavrhne, lebo ho neposlúchajú, a budú tulákmi medzi národami.

Podobne ako boli kvôli svojej neposlušnosti rozptýlení stavitelia Babylonskej veže, bude kvôli svojej neposlušnosti rozptýlený Izrael.

 

KAPITOLA 10

 

Modlárstvo a všeobecná porušenosť. Tresty za to.

1.      Izrael je bujný vinič, nesie ovocie rovné sebe; ale čím viacej jeho ovocia, tým viacej rozmnožuje svoje oltáre; čím lepšia jeho zem, tým viacej rozmnožuje svoje oltáre; čím lepšia jeho zem, tým lepšie robili stĺpy modiel.

Izrael je Hospodinovou vinicou. On ju zasadil v Kananejskej pustine a požehnal hojným ovocím (Iz 5). Izrael začal mylne pripisovať svoju prosperitu pohanským bohom, z vďaky im staval oltáre a svätyne. Čím lepšie sa mali, tým viac bujnelo modlárstvo.

„Lebo aj oni si nastaväli výšin a modlárskych stĺpov a narobili si hájov na každom vysokom brehu a pod každým zeleným stromom. I zasvätení bohyni smilstva boli v zemi. Robili podľa všetkých ohavností pohanov, ktorých vyhnal Hospodin zpred tvári synov Izraelových.“ (1Kr 14:23-24)

2.      Ich srdce je úlisné; preto teraz už budú pykať; on poláme ich oltáre, zkazí ich stĺpy.

Ich srdce je úlisné, rozdvojené (Jak 1:8, 1Kr 18:21). Svojimi ústami sa zaliečajú Hospodinovi, v srdci je však nezáujem. Nieže by už viacej neuctievali Boha, oni ho uctievajú, ale spolu s Hospodinom uctievajú aj iných bohov. Zabúdajú, že Hospodin nechce byť len jedným z ich bohov, On chce byť ich jediným Bohom.

„A vystriem svoju ruku na Júdu i na všetkých obyvateľov Jeruzalema a vyplienim z tohoto miesta ostatok Bála, meno kňazov slnka s inými kňazmi, i tých, ktorí a klaňajú na postrešiach nebeskému vojsku, i tých, ktorí sa klaňajú Hospodinovi, ktorí prisahajú na neho, a ktorí prisahajú na svojho kráľa, Molocha,“ (Sof 1:4-5)

Hospodin je „Boh silný, Boh žiarlivý“ (Ex 20:5). Rovnako ako nemôže mať žena súčasne viacerých manželov bez toho, aby proti nim nehrešila, tak nemôže mať Izrael viacerých bohov bez toho, aby nehrešil proti Hospodinovi.

Hospodin zničí svoju konkurenciu podobne ako žiarlivý manžel. Z Izraelu odstráni modlárstvo, spolu s tým ale odstráni aj nevernú smilnicu - Izrael.

3.      Lebo teraz povedia: Nemáme kráľa, pretože sme sa nebáli Hospodina, a kráľ, čože učiní pre nás?

Po rozdelení kráľovstva nemal Izrael dobrého kráľa. Ich slová nie sú slovami pokánia, ale slovami zúfalstva. Odmietli aby Hospodin bol ich kráľom, zvolili si vlastných a teraz na to doplácajú.

4.      Hovoria slová, klnú sa falošne, robia smluvu, a súd kvitne podobný jedu na záhonoch mojich polí.

Klnú, prisahajú falošne. Robia neúprimné zmluvy, porušia zmluvu s Asýriou, len aby sa mohli spojiť s Egyptom. Opustili pravdu a klamstvo sa rozmáha ako nákaza. Slová už viac nič neznamenajú, nikomu sa nedá veriť. To je výstižný popis našej doby, sľuby sú nezáväzné, dohody sa porušujú a ešte sa smejeme tím, ktorým nám veria, veď predsa sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Spravili sme si porekadlo z vlastnej bezbožnosti. Prečo sa potom ale čudujeme, že nám vládnu skorumpovaní a ľstiví politici? Veď sami označujeme klamstvo a podvod za prefíkanosť a šikovnosť. Na jednej strane robíme cnosť z vlastnej bezbožnosti a na druhej strane nás poburuje bezbožnosti druhých. Zlo nám prekáža len ak sa nás bezprostredne dotýka, inak nám vyhovuje. Hozeáš nás ale upozorňuje - zlo je nákaza, ktorá sa šíri, nedá sa kontrolovať, dá sa len vyplieniť.

5.      Za teľce Bét-ávena boja sa obyvatelia Samárie, ale aj istotne bude smútiť nad ním jeho ľud, i jeho pohanskí kňazi, ktorí plesajú nad ním, nad jeho slávou, lebo sa odstehuje od neho.

Na údiv svojich uctievačov Asýrčania odvedú aj ich zlaté teľa. Pohanský kňazi sú kňazi z 2. knihy Kráľov 23:5 a Sofoniáša 1:4. Modly im neprinesú pokoj ani mier, ich falošná ubezpečenosť sa zmení v strach. Vtedy si uvedomia bezmocnosť svojich modiel.

6.      Aj ono bude dopravené do Assýrie jako dar kráľovi Jarebovi. Efraim si odnesie hanbu, a Izrael sa bude hanbiť pre svoju radu.

Jareb, nemenovaný asýrsky kráľ. Ich vlastný bohovia budú trofejou v zbierke asýrskeho kráľa. Na čo im boli taký bohovia? Jediné čo im priniesli sú skaza a poníženie.

7.      Zkazená bude Samária i so svojím kráľom, bude jako pena na vode.

Národ aj so svojim kráľom bude odplavený ako morská pena do Asýrie.

Lútosť Hospodinova. Milostivé zasľúbenie pokánia. No, Izrael len hreší.

8.      A zahladené budú výšiny Ávena, hriech Izraelov; tŕnie a bodľač porastie na ich oltároch, a povedia vrchom: Prikryte nás! A brehom: Padnite na nás!

Modlárske svätyne budú nakoniec zničené, to bola počiatočná úloha Izraela. On mal odstrániť zo zasľúbenej zeme všetko modlárstvo (Lev 26:30-31, Num 33:52, Deut 12:2-3). Izrael však zlyhal, tak si Boh paradoxne použije pohanských vojakov.

Posledné slová pripomínajú verše z Lukáša 23:30, Zjavenia 6:16 či Izaiáša 2:19.

9.      Odo dní Gibee si hrešil, Izraelu! Tam stáli. Nepostihla ich v Gibei vojna proti synom neprávosti.

Aj keď Izrael prehral v Gibee dvakrát, nenechal sa odradiť a nakoniec potrestal synov neprávosti (Sud 20:17-48). Tak bude potrestaný celý Izrael, aj keď tvrdohlavo vzdoruje.

10.  No, budem ich trestať podľa svojej žiadosti, a budú sobrané proti nim národy, keď ich priviažem ku ich dvom neprávostiam.

Jeremiáš pripomína, že Boh nekoná svojvoľne.

„Lebo netrápi zo svojho srdca ani nezarmucuje synov človeka.“ (Pl 3:33)

Hriech sa musí potrestať. Preto budú zhromaždené národy, rovnako ako sa zhromaždil v Gibee celý Izrael, aby potrestali hriechy Izraela. Dve neprávosti, zrejme narážka na dve zlaté teľatá alebo na neskoršie Jeremiášovo proroctvo.

„Lebo môj ľud spáchal dvoje zlo: Opustil mňa, prameň živej vody, aby si vyrúbali cisterny, deravé cisterny dopukané, ktoré nedržia vody!“ (Jer 2:13)

11.  Efraim je vyučená jalovica; rada mláti tlačiac nohami. Ale ja prejdem po jej peknom krku, zapriahnem Efraima; Júda bude orať; Jakob mu bude brániť.

Izrael je znovu pripodobnený jalovici. Tento krát je ale pripodobnený k vycvičenej jalovici, ktorá rada mláti obilie. Mlátenie bolo pomerne jednoduché, zviera malo voľnosť a mohlo slobodne pojedať (Deut 25:4). Izrael však nezvládol ani takú jednoduchú prácu a kvôli svojej neposlušnosti musel byť zapriahnutý jarmom. Už viac nebude mlátiť úrodu, teraz bude orať, keď si Izrael nedokázal vážiť slobodu, stane sa otrokom.

12.  Sejte si na spravedlivosť, žnite podľa milosti, zorte si úhor! Ale je čas hľadať Hospodina, dokiaľ neprijde, a dá, aby vám pršala spravedlivosť.

Hozeáš ponúka riešenie - obrátenie. Aj uprostred prichádzajúcich súdov existuje riešenie. Ak sa Izrael obráti, Hospodin sa zmiluje.

13.  Ale vy ste orali bezbožnosť; žali ste neprávosť a jedli ste ovocie klamstva, lebo si sa nadejal na svoju cestu, na množstvo svojich hrdinov.

To, čo človek seje, to bude i žať (Gal 6:7-8). Namiesto pokánia Izrael naďalej hreší.

14.  Ale povstane surma medzi tvojimi ľudstvami, a všetky tvoje pevnosti budú spustošené, jako spustošil Šalman Bét-arbéla v deň boja; mater i so synmi bola rozrazená.

Pevnosti, to na čo sa tak spoliehajú, bude zničené.

Šalman je zrejme asýrsky kráľ Salamanazer prípadne moábsky kráľ Salamanu. Bitka pri Bét-arbeli upadla do zabudnutia, zrejme ide o nejakú významnú bitku, o ktorej všetci vedia.

Mater i so synmi bola rozrazená, krutosť dobyvateľov, ktorí zabíjajú tých, ktorých nemôžu vziať do zajatia: starcov, chorých a aj matky s malými deťmi.

15.  Tak vám učiní Bét-el pre zlosť vašej zlosti; na svitaní bude dokonale zahladený kráľ Izraelov.

Jediný dôvod prečo prichádza súd je izraelská bezbožnosť, zlosť ich zloby. Sami sú zodpovední za svoj osud. Toto predstavuje hlavnú myšlienku Hozeášovho posolstva. Nebudú zničení kvôli Božej svojvôli alebo sile Asýrskeho impéria, padnú kvôli vlastnej pýche a bezbožnosti.

 

KAPITOLA 11

 

Výčitky neposlušnému Izraelovi. Hrozí mečom.

1.      Keď bol Izrael dieťa, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna.

Láska je jediným dôvodom, prečo je Izrael Božím ľudom a prečo sa o neho Boh stará. Povolal (hebrejsky qara) znamená aj prehlásil. Boh prehlásil Izrael za svojho syna, On si ho adoptoval.

„A povieš faraonovi: Takto hovorí Hospodin: Môj syn, môj prvorodený, je Izrael.“ (Ex 4:22)

Ešte keď bol slabý a bezmocný v Egyptskom zajatí, už vtedy ho Boh miloval, už vtedy mu preukazoval svoju lásku, staral sa o neho a nakoniec ho vyviedol z Egypta. Nie my sme si vyvolili Jeho, ale On si vyvolil nás (Ján 15:16).

„Nie preto, že by vás bolo viac ako ktoréhokoľvek iného národa, priľnul k vám Hospodin a vyvolil si vás, lebo vás bolo menej od všetkých iných národov. Ale preto, že vás miloval Hospodin a že zachoval prísahu, ktorú prisahal vašim otcom, vyviedol vás Hospodin silnou rukou a vyslobodil ťa z domu sluhov, z ruky faraona, egyptského kráľa.“ (Deut 7:7-8)

Podobné slová sú aj v Deuteronomiu 4:32-40. Nie je to zbožnosť Izraela, jeho poslušnosť či iná chvályhodná cnosť, ktorá by z Izraela robili Boží ľud, je to Božia láska a Božia milosť. Vo svojej milosti si Boh povolal modlára Abrama, aby z jeho potomstva vzbudil Boží ľud a neskôr Spasiteľa sveta. To, čo chránilo Izrael od zaslúženej záhuby bol Boží sľub (Ex 32:13, Lev 26:44-45). V Egypte Boh sľúbil Abrahámovi, že ho požehná veľkým potomstvom (Gen 15:12-21) a tento sľub dodrží.  

Tento verš, ako nám pripomína Matúš, je zároveň proroctvo:

„A on vstal a vzal so sebou dieťatko i jeho matku, vnoci, a ušiel do Egypta a bol tam až do smrti Heródesovej, aby sa naplnilo, čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Z Egypta som povolal svojho syna.“ (Mat 2:14-15)

2.      Ako ich volali, tak išli ta zpred ich tvári; obetovali Bálom a kadili rytinám.

Na Božiu milosť Izrael odpovedá modlárstvom, Hospodinovi, svojmu Záchrancovi sa otáča chrbtom a radšej sa modlí k Bálovi a iným modlám (2Kr 17:13-23).

Ako ich volali, to sa týka prorokov. Čím viac k ním Boh hovoril, tým viac bol Izrael neposlušný. Izrael bol ako malé, rozmaznané, neposlušné a tvrdohlavé dieťa, ktoré odmieta rady svojho milujúceho otca, len aby si presadil svoje.

Katolícky preklad je v tomto prípade predsa len trochu zrozumiteľnejší:

„Volali ich, lenže odchádzali od nich, obetovali bálom a modlám pálili kadidlo.“

3.      A ja som učil Efraima chodiť (Bral ich na svoje ramená); ale nepoznali, že som ich uzdravil.

Boh si Izrael nielen osvojil, ale sa o neho aj láskavo staral. Niesol ho na rukách ako malé dieťa, len aby si neublížil a keď sa aj synček unavil vzal ho na svoje ruky.

„Hospodin, váš Bôh, ktorý ide pred vami, on bude bojovať za vás, zrovna tak, ako učinil s vami v Egypte pred vašimi očami, i na púšti, kde si videl, že ťa niesol Hospodin, tvoj Bôh, ako nosieva človek svojho syna, na celej ceste, ktorou ste išli, až ste i prišli na toto miesto. Ale ani v tejto veci neverili ste Hospodinovi, svojmu Bohu, ktorý išiel pred vami cestou, aby vám vyhľadal miesto, kde by ste sa mohli rozložiť táborom, vnoci v ohni, aby vám ukazoval cestu, ktorou ste mali ísť, a v oblaku vodne.“ (Deut 1:30-33)

 „Pretože podielom Hospodinovým je jeho ľud, Jakob povrazcom jeho dedičstva. Našiel ho v pustej zemi a na pustine, v hukote divokej púšte; obňal ho, mal na neho pozor, ostríhal ho jako zrenicu svojho oka.“ (Deut 32:9-10)

Učil ho chodiť, ako matka učí chodiť svoje dieťa. Len ťažko nájdeme intímnejšie prirovnania. V prvých troch kapitolách sa Hospodin prirovnával k milujúcemu manželovi, ktorému puká srdce, keď vidí ako mu je jeho milovaná manželka neverná. V tejto kapitole sa Boh stotožňuje so starostlivým a milujúcim otcom, ktorý chráni a vedie svojho malého syna cez všetky útrapy a súženia. Syn si však túto lásku neváži a ešte horšie, odmieta ju lebo si naivne myslí, že je už veľký a nepotrebuje, aby ho niekto obmedzoval. Sám vie čo je pre neho najlepšie. Tak ako to už u mladých a naivných ľudí býva, Izrael rýchlo doplatí na svoju hlúposť.

V tomto verši nám Boh ukazuje, že aj keď je Duch, zároveň je milujúcou bytosťou. Veď čo je viac ako láska otca, či láska manžela? Existuje ešte väčšia láska? Ku komu inému sa ešte má Boh prirovnať, aby sme porozumeli, že nás miluje? Veď On je láska! Pravá láska pochádza od Neho, On je zdroj úžasnej lásky, lásky, ktorá znáša všetko (aj nevďačnosť svojich detí), lásky, ktorá neprestáva (1Kor 13:4-8). Vidíme Boha ako kozmického sudcu, či tyrana, ktorý je s nami stále nespokojný? Prečo? Veď tu nám hovorí, že nás miluje úprimnou, nefalšovanou láskou. Radšej si ho predstavujme ako milujúceho otca, ktorý nás trpezlivo učí chodiť po ceste života a aj keď spadneme a rozbijeme si koleno, On nás zdvihne, objíme, utíši a uzdraví všetky rany. Spadol si? Zranil si sa? Nezabudni, že ťa vždy čaká otvorená náruč milujúceho Otca.

4.      Ťahal som ich za laná človeka, za povrazy lásky a bol som im ako tí, ktorí pozdvihujú jarmo na ich čelustiach, a podával som mu potravu.

Prvá časť verša hovorí o tom, ako ho ich Boh viedol. Nie však tak tvrdo ako človek vedie zviera, ale nežne ako človek človeka. Podobne slová používa Kristus v Jánovom evanjeliu 6:44:

„Nikto nemôže prijsť ku mne, keby ho nepritiahol Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný deň.“

Prostredná časť vety sa dá preložiť, a niektoré preklady ju aj tak prekladajú[18]: „a bol som im ako tí, ktorí si zdvíhajú dieťa k svojmu lícu“. Tak to robí milujúca matka. Možno sa nám javí nepatričné, aby sa Boh prirovná k matke, či žene (napr. Iz 49:15, 66:9-13), treba si však uvedomiť, že Boh nie je muž ani žena. Človeka síce stvoril na svoju podobu, učinil ho ale mužom a ženou, aby sa (na rozdiel od Boha) mohol rozmnožovať.

Na druhej sa dá prostredná časť chápať ako popis úľavy, ktorú zažíva človek, či zviera, keď z neho snímajú jarmo. Takouto úľavou je Hospodin. Vyviedol Izrael z Egypta a dal im pocítiť, prvýkrát po pár storočiach, úžasnú úľavu a slobodu.

5.      Nenavráti sa do Egyptskej zeme, ale Assúr, ten bude jeho kráľom, pretože odopreli navrátiť sa.

Aj keď sa to javí ako protirečenie veršom 7:16, 8:13 či 9:3, v skutočnosti sa o protirečenie nejedná. Zatiaľ čo vo vyššie zmienených veršoch vystupuje slovo Egypt ako symbol otroctva, tu Egyptská zem, predstavuje skutočnú zemepisnú lokalitu. Izrael teda pôjde do zajatia (symbolicky do Egypta), ale nie do Egyptskej zeme. Na druhej strane sa dá tento verš chápať ako proroctvo, aj keď v Egypte Izrael hľadá svojho spojenca, nič z toho nebude, aj tak skončí v asýrskom zajatí. Izrael chcel (1Sam 8:5) kráľa, teraz ho dostane - asýrskeho tyrana.

Dôvod je jasný, Izrael odoprel navrátiť sa. Kam? Ku svojmu Bohu.

6.      A meč sa bude točiť po jeho mestách, zničí jeho závory a požerie ich pre ich rady.

Meč sa bude točiť, nekontrolovateľne, ako v divokom tanci či víchre. Zničí závory, to čo ich fyzicky chráni. To všetko pre ich rady, zlú politiku.

7.      A môj ľud visí, aby odpadúval odo mňa, a volajú ho k Najvyššiemu, no, nikto ho nevyvyšuje.

Smutná pravda. Preklad tohto verša nie je práve najjednoduchší, preto sú Roháčkov, Evanjelický aj Katolícky preklad dosť rozdielne.

Celý verš smutne konštatuje, že Izrael je naklonený k odpadávaniu od Hospodina a aj napriek tomu, že ich proroci volajú k Najvyššiemu, nikto z nich ho nevzýva.

Hospodin váha, ľutuje vykonať zaslúžené zlé. Sľubuje z milosti.

8.      Jako ťa mám vydať, Efraime? Jako ťa mám ta dať, Izraelu? Jako ťa mám vydať, aby si bol ako Adama? Jako ťa učiniť ako Ceboim? Moje srdce sa obrátilo vo mne; moja sústrasť je vzrušená všetka dovedna.

Pre neposlušné dieťa existuje len jeden trest – ukameňovať (Deut 21:18-21). Čo teraz?  Boh je osoba, nie chladná, neosobná sila. Je síce mimo stvorenia, ale predsa do neho zasahuje. A teraz je zúfalý, musí potrestať hriech, ale zároveň chce zachrániť. Čo spraviť? Existuje len jedno riešenie:

„Ale Bôh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim 5:8)

Kristus nezomrel, pretože by bol slabý a nevedel sa brániť, ani preto, že by sa mu protivilo násilie a radšej ako by mal bojovať, pokorne zomrel. Či preto aby dal ľuďom príklad ako znášať zlo. Jeho smrť mala len jeden jediný význam - zaplatiť za hriechy neposlušného ľudstva. Božia spravodlivosť si vyžaduje trest, všetci sme vinní a musíme byť potrestaní. Trest sa nedá odpustiť ani odčiniť. Ako odčiním, že som niekoho zabil? Ak mi sudca odpustí, že som niekoho zabil, pretože inak som celkom dobrý človek, tak bude v očiach príbuzných obete právom nespravodlivý. Boh je spravodlivý a spravodlivosti musí byť učinené zadosť. Preto Boh poslal svojho Syna, aby bol potrestaný za nás, nevinný za vinných, kvôli jeho obeti sme dnes voľní. Rozsudok bol vynesení, Kristus odsúdený a potrestaný, aby sme nemuseli platiť za naše hriechy. To je odpoveď na Božiu otázku, čo mám spraviť? Pošlem svojho Syna.

Adama (Adna, Adma), Cebojim (Gen 10:19) predstavujú mestá, ktoré boli zničené spolu so Sodomou a Gomorou (Gen 14:2, 19:24-25, Deut 29:23). Obe mestá zmizli natrvalo zo zemského povrchu.

9.      Nevykonám pále svojho hnevu; nezkazím zase Efraima; lebo ja som silný Bôh a nie človek, Svätý v tvojom strede, ani neprijdem na mesto.

Pála jeho hnevu sa ukázala v Exoduse 32:12, Numeri 25:4, 32:13-15 či v Jozuovi 7:26. Boh nehovorí, že nepotrestá Izrael, hovorí, že ho nezničí tak, ako zničil Adamu a Cebojim. Nezničí ich len z jedného dôvodu, pretože On je Boh, Silný a Svätý. On nie je krutý, zlomyseľný ani pomstychtivý ako keby bol človek (Iz 55:7-9). Človek trestá vinníkov, aby ich zničil, Boh trestá, aby vinníci oľutovali.

10.  Pojdú za Hospodinom; bude revať ako lev, lebo on bude revať, a strachom sa trasúc prijdú synovia od mora, od západu:

Potom čo bude na kríži zaplatená cena a Izrael sa navráti k Bohu, Hospodin ho obnoví, On ho uzdraví (Jer 31:33, Ez 36:25-26). Hospodin zareve ako pyšný lev, ktorý zvoláva svoje mladé. Spasený Izrael bude jeho vzácna korisť. Ale nielen Izrael, ale aj každý, kto v Neho verí, žid či pohan. Každý kto v Neho verí je jeho korisťou, ktorou sa bude pýšiť na večné veky.

11.  strachom sa trasúc ako vtáča prijdú z Egypta a jako holubica zo zeme Assúra, a osadím ich v ich domoch, hovorí Hospodin.

V hebrejskom texte tu končí kapitola. Boh znovu zhromaždí svoj ľud, nech už je kdekoľvek (Iz 11:11, Ez 28:25-28). Osadím ich v ich domoch, naplnenie Božích zasľúbení. Najväčším požehnaním pre židov je návrat do zasľúbenej zeme, pretože len tam sú Božím ľudom a Hospodin je ich Bohom.

12.  Efraimci ma obkľučujú klamstvom a ľsťou dom Izraelov; ale Júda ešte vládne so silným Bohom a s Najsvätejším, verný.

Tento verš otvára novú myšlienku, preto je v masoretickom texte prvým veršom novej kapitoly. Izrael (teda Efraim) je plný bezbožnosti, Judsko sa zatiaľ ešte relatívne drží.

 

KAPITOLA 12

 

Výzva chytrému Jakobovi obrátiť sa.

1.      Efraim sa pasie na vetre a honí východný vietor; každého dňa množí lož a zkazu, a robia smluvu s Assúrom, olej sa nesie Egypťanovi.

Hospodin ukazuje ako márne a zbytočne (v hebrejčine vietor znamená, márnosť) sa Izrael usiluje podplatiť Asýriu alebo Egypt. Nevypočítateľný východný vietor je charakteristický pre Blízky východ, fúka z východnej púšte a prináša skazu (Žalm 40:8, Jób 27:21). Tak ako sa nedá kontrolovať vietor, nebude sa dať kontrolovať ani Asýria, vymkne sa spod izraelskej kontroly a prinesie skazu a deštrukciu (2Kr 17:3-6).

Olej, úplatný dar určený pre Egypt.

2.      Ale aj s Júdom má Hospodin pravotu, a chystá sa navštíviť neprávosť na Jakobovi podľa jeho ciest a odplatí mu podľa jeho skutkov.

Pravota, znamená súd, Hospodin sa súdi aj s Judskom. Obaja, Judsko aj Izrael sú vinní a Boh musí súdiť a trestať, ale spravodlivo, podľa ich skutkov.

3.      V živote matky držal svojho brata za pätu a vo svojej mužnej sile kniežatsky zápasil s Bohom,

Jakob znamená v preklade podrazák, ten, ktorý držal za nohu svojho brata (Gen 25:26). Na druhej strane Izrael znamená ten, kto zápasí s Bohom (Gen 32:28). Oba skutky sú skutky Božej milosti. Dieťa nevie čo robí a človek nemôže zápasiť s Bohom. Oba skutky sú privilégium.

4.      boril sa s anjelom a premohol; plakal a prosil ho pokorne; v Bét-ele ho našiel, a tam hovoril s nami.

Jedného dňa dospel Jakob na pokraj síl, celý život túžil po Božom požehnaní, chcel ho však dosiahnuť vlastnou cestou. Teraz ho ale navštívil Hospodin, aby mu ukázal tú správnu cestu - podvolenie sa Bohu. Až vtedy keď Jakob plakal a pokorne prosil premohol anjela. Predtým prišiel o všetku svoju silu, nedokázal spraviť viac ako sa zavesiť na svojho oponenta a prosiť o milosť. S Bohom sa nedá pasovať, dá sa na Neho len zavesiť a volať o milosť. Práve to potrebuje spraviť Izrael aj Júda.

Hozeáš poukazuje na obrovský paradox, Hospodin našiel Jakoba v Bét-ele. Dnes tam Izrael uctieva zlaté teľa.

5.      Ale Hospodin je Bôh Zástupov, Hospodin je jeho pamiatkou.

Boh Zástupov, inými slovami Veliteľ Božieho vojska. A toto vojsko uctieval pomýlený Izrael.

6.      A preto sa ty obráť k svojmu Bohu, ostríhaj milosrdenstvo a súd a očakávaj ustavične na svojho Boha.

Prichádza volanie k pokániu.

„Oznámili ti, človeče to, čo je dobré, a čo požaduje Hospodin od teba; iba to, aby si činil súd, miloval milosrdenstvo a chodil pokorne so svojím Bohom.“ (Mich 6:8)

To je Hozeášov sumár zákona. Izrael však miluje pravý opak, miluje klamstvo a podvod.

7.      Kramár-Kanaán, v jeho ruke sú falošné vážky, rád utiskuje.

Slovná hračka Kananej znamená kupec, kramár. Izrael sa správal ako kananejský fenický kupec - klame, používa falošné miery, len aby podviedol a okradol. V zákone Boh jasne zakazuje utláčanie slabších, chudobnejších, či inak znevýhodnených ľudí a ako je uvedené v predchádzajúcom verši žiada milosrdenstvo, súd (správne konanie) a rešpekt Jeho osoby. Žiaľ, to všetko je Izraelu cudzie. A čo my, ako sme na tom?

8.      A Efraim hovorí: Ale som zbohatol, nahľadal som si imania. V niktorej mojej práci mi nenajdú neprávosti, toho, čo by bolo hriechom.

To je výstižne pre obdobie vlády Jeroboáma II. Izrael sa rozmohol, stal sa dominantnou silou v okolí. Čo viac im chýba? Klamú, podvádzajú, kradnú a zdierajú? No a čo, hlavne, že oni sa majú dobre.

„Nenadejte sa na útisk a na lúpež a nebuďte márnomyseľní! Keď pribúda majetku, nepridávajte k tomu srdca... A tvoja je, ó, Pane, milosť, lebo ty odplatíš každému podľa jeho skutku.“ (Žalm 62:11,13)

9.      Ale ja som Hospodin, tvoj Bôh, od čias Egyptskej zeme; ešte dám, aby si býval v stánoch ako za dní slávnosti.

Aj napriek dobrej ekonomickej situácií, sa pomery rýchle zmenia. Z palácov sa presťahujú do stanov a do chatrč a z milionárov sa stanú žobráci a asýrsky otroci.

10.  A budem hovoriť prorokom a ja rozmnožím videnie a prorokmi budem hovoriť v podobenstvách.

Na začiatku sa Boh zjavil Izraelu prostredníctvom Zákona a Mojžiša, neskôr posielal svojich prorokov. Proroci neprinášali nové posolstva, vždy sa odvolávali na Boží zákon.

Podobenstvá sú častým vyjadrovacím prostriedkom Ducha Svätého. Zahŕňajú v sebe však oveľa viac umeleckých jazykových prostriedkov, ako len to, čo my v slovenčine definujeme ako podobenstvo. V Biblií sa často používa metafora, prirovnanie, metonymia, epiteton, anafora, hyperbola, alegória, podobenstvo a mnohé iné. Okrem našich tradičných jazykových prostriedkov, Biblia obsahuje aj rôzne iné jazykové prostriedky, ktoré sú charakteristické pre hebrejsky jazyk (napr. gematria, remez, notarikon). Podľa Misslera Biblia obsahuje viac ako 200 rôznych umeleckých jazykových prostriedkov[19]. Hozeáš, ale samozrejme aj ostatné, hlavne prorocké biblické knihy, sú plné takýchto jazykových prostriedkov. Žiaľ, mnohé nám v slovenčine unikajú a preto nám niektoré verše pripadajú ťažko zrozumiteľné a nepochopiteľné. Aby sme vedeli správne interpretovať biblické posolstva je veľmi dôležité, aby sme vedeli rozoznať či máme rozumieť danému textu doslovne, alebo ho treba interpretovať v intenciách konkrétneho umeleckého jazykového prostriedku. Je predsa rozdiel či vezmeme Žalm 91:4, „Prikryje ťa svojimi brky, a utečieš sa pod jeho krýdla“ doslovne a vytvoríme z toho teóriu, že Boh má krídla alebo obrazne. Boh je Duch a preto nemá nekrídla a ani telo, aj keď sa samozrejme môže zjaviť v ľudskej podobe. Dávid používa umeleckú licenciu a v tomto prípade prirovnáva Božiu starostlivosť o svoje deti k starostlivosti, ktorú preukazuje svojim mláďatám sliepka, keď ich chráni pred nebezpečenstvom svojimi krídlami.

11.  Ak je Gileád ničomnou modlou, iba márnosťou sú tí, ktorí v Gilgale obetujú voly; aj ich oltáre sú jako hromady kamenia na záhonoch poľa.

Gileád, územie za Jordánom a aj Gilgal, územie pred Jordánom, sú plné modlárstva a bezbožnosti, týka sa to teda celého Izraela. Gilgal, v preklade hromada kamenia.

12.  Jakob bol utiekol na pole Arama, a Izrael slúžil za ženu a za ženu strážil stádo.

Udalosti z Genezis 28-31, Jakob uteká do Sýrie pred Ezavom, ktorého oklamal. Tam slúžil ako obyčajný pastier, aby si mohol vziať za manželku Rácheľ. Trpezlivo znášal Lábanovu nespravodlivosť a aj všetky príkoria. Týmto odbočením Hozeáš poukazuje na nízky pôvod Izraela. Jeho zakladateľ je utečenec bojaci sa svojho brata, ktorý je zneužívaný svojim strýkom, dvadsať rokov žije ako sluha, obyčajný pastier. Bez Boha by Jakob nebol ničím.

13.  A prostredníctvom proroka vyviedol Hospodin Izraela hore z Egypta, a prorokom bol strážený.

Tým prorokom bol Mojžiš.

„Vodil si svoj ľud ako stádo rukou Mojžiša a Árona.“ (Žalm 77:21)

14.  Efraim popudzoval k prehorkému hnevu, a preto uvalí na neho jeho krvavé činy, a jeho Pán mu vráti jeho potupu.

Izrael rýchlo zabudol na svoj nízky pôvod a na fakt, že to čo má, má iba z Božej milosti.

 

KAPITOLA 13

 

Kedysi mocný Efraim, zomrel. Bozkáva teľce. Bolesti rodiacej ženy prijdú na neho.

1.      Keď hovorieval Efraim, býval strach; bol sa povzniesol v Izraelovi, ale sa previnil modlou Bálom a zomrel.

Izraelský národ zomrel podobne ako každá iná dávna civilizácia. Najprv zomrel Izrael duchovne, odišiel od Boha a Jeho slova. Potom nasledovala duševná smrť, celý národ upadol do bezbožnosti, hriechu, nespravodlivosti, kriminality, násilností a morálneho rozkladu. Nakoniec prichádza fyzická smrť, národ sa rozpadá a odchádza do zajatia.

Efraim bol dominantným izraelským kmeňom, potomok prvorodeného[20] Jozefovho syna, (Gen 48:12-20), ktorý získal vedúce postavenie v Izraeli namiesto pokolenia Rúben. Prvý kráľ samostatného Izraela, Jeroboám bol z pokolenia Efraim (1Kr 11:26), na nešťastie to bol práve on, kto ustanovil v Izraeli modloslužbu, čím priniesol smrť na celý národ. Hneď na svojom počiatku Izrael opustil Boha a upadol do duchovnej smrti. Následne upadlo povedomie o Bohu a jeho miesto obsadili bohovia pohanských národov.

2.      A teraz hrešia ďalej a spravili si sliatinu zo svojho striebra, podľa svojho umu modly, to všetko dielo remeselníkov. O nich hovoria: Tí, ktorí obetujú ľudí, bozkávajú teľce.

Bozkávajú, uctievajú a milujú (Žalm 2:12, 1Kr 19:18, Jób 31:27). Izraelu nestačilo to, že sa len zriekol Hospodina, ale jednu neprávosť nasledovala hneď druhá, nahradili Boha falošnými bohmi a ideológiami. Je zvláštne ako sa ľudia hneď potom ako odmietnu Boha a Jeho slovo obrátia k prvej hlúposti čo im príde do cesty. V liste Rimanom popisuje Pavol túto pomalú degradáciu slovami (Rim 1:21-22):

-          Najprv opustili Boha.

-          Potom zmárniveli vo svojej mysli a zatemnilo sa ich srdce.

-          A nakoniec sa stali bláznami, pričom sú presvedčení o svojej genialite.

Posledná fáza tohto úpadku je pozorovateľná aj v našej kultúre, po odmietnutí Boha sa ľudia obracajú k rôznym „múdrym a rešpektovaným“ filozofiám a náboženstvám, ktoré nepredstavujú nič iné, iba staré pohanské modlárstvo v novom šate. Dokonca už nepotrebujeme ani Boha aby sme popísali vznik vesmíru, stačí nám nič, ktoré kedysi dávno vybuchlo a nejako sa z toho všetko poskladalo. Táto myšlienka je však rovnako bláznivá ako predstava, že ak sa na zem vysype niekoľko miliónov dielikov scrabble vznikne z toho Hviezdoslavova Hájnikova žena alebo iný zmysluplný text. A samozrejme nevyriešenou otázkou stále zostáva ako sme sa dostali k jednotlivým elementom skladačky, ktoré majú vytvárať text, predsa aj tie museli nejako vzniknúť? Tak čelíme začarovanému kruhu evolúcie, ako vznikla informácia, keď každá informácia potrebuje na svoj vznik inú informáciu? Jediná odpoveď je autor. Len autor dokáže vytvoriť počiatočnú informáciu.

3.      Preto budú jako ranný oblak a jako rosa, ktorá ide ta skoro za rána, jako plevy, uchvátené víchrom z humna, a jako dym z komína.

Tu Hozeáš popisuje, čo sa stane s bláznami, ktorí zavrhli Boha a nahradili ho niečím iným. Pominú sa rovnako ako ranný oblak, ranná rosa, ako plevy či ako dym. Všetko sa zmení na márnosť a prázdnotu, všetko sa zmení na smrť. Komín nie je práve najpresnejší preklad, v Hoeášovej dobe zrejme komíny ešte nepoznali, ide skôr o otvor v stene.

4.      Ale ja som Hospodin, tvoj Bôh, od čias Egyptskej zeme, a Boha krome mňa si nepoznal, ani nieto spasiteľa mimo mňa.

Toto je prvé prikázanie z Mojžišovho desatora (Ex 20:3-6), to je prvé zjavenie, ktoré dostal Izrael. Izrael nemal nikdy iného záchrancu ako svojho Boha, nikdy mu nik iný nepomohol.

5.      Ja som ťa poznal na púšti, v zemi veľkého sucha.

Hospodin znovu vystupuje ako milujúci otec, ktorý sa stará o svojho malého syna. Zjavil sa im na púšti, keď nemali čo piť a hrozila im záhuba, On ich napojil (Ex 15:22-26, Num 20:2-13, 21:16).

„ktorý ťa viedol po tej veľkej a strašnej púšti, na ktorej sú ohniví hadi a škorpioni, po vyprahlom kraji, kde niet vody, ktorý ti vyviedol vodu z pretvrdej skaly, ktorý ťa kŕmil na púšti mannou, ktorej neznali tvoji otcovia, aby ťa ponížil a aby ťa zkúsil, aby ti potom dobre činil,“ (Deut 8:15-16)

6.      Podľa svojej dobrej paše sa nasýtili, nasýtili sa, a pozdvihlo sa ich srdce, preto zabudli na mňa.

Božie požehnanie a zaopatrenie však prinieslo pýchu. Ich hojnosť sa im stala osudnou, už nemuseli prosiť o zázrak, mali všetko a nič im nechýbalo. Vtedy si sami začali pripisovať úspechy, začali považovať sami seba za zdroj svojej moci. Ich ruky a ich rozum sa stali ich bohmi a zabudli na toho pravého Boha, od ktorého prichádza každý dobrý dar a každé dobré danie.

To všetko vedel Boh už na počiatku (Deut 6:10-12, 8:11-20, 32:13-15), o to prekvapujúcejšia je Jeho láska.

7.      A preto im budem ako ľúty lev, budem čihať na ceste jako pardus;

Divá zver je použitá ako symbol Božieho súdu. Hozeáš dáva do kontrastu divé šelmy, Boží súd a predchádzajúci verš, kde sa Boh pripodobňoval k starostlivému pastierovi. Sám Izrael si robí z Boha spojenca alebo nepriateľa.

8.      stretnem sa s nimi jako osirelý medveď a roztrhám to, v čom je zavrené ich srdce; a požeriem ich tam ako ľvica, rozkmáše ich poľná zver.

Zvláštne, že lev, leopard, medveď a divá zver sa objavuje aj v Danielovi 7 či v Zjavení 13, len v inom poradí.

9.      To ťa zkazí, Izraelu, pretože ideš proti mne, proti svojej moci.

Tento verš zachytáva skutočnú iróniu, Izrael sa nepochopiteľne obracia proti svojmu jedinému ochrancovi.

„Nie je takého, jako je silný Bôh, ó, Ješurúne, ktorý sa vznáša na nebesiach tebe na pomoc a vo svojej velebe na vysokých oblakoch. Tvojím príbytkom je Bôh praveku, a dole na pomoc ramená večnosti. Zaženie od tvojej tvári nepriateľa a povie: Zahlaď! A tak bude bývať Izrael bezpečne, osobitne prameň Jakobov, v zemi obilia a šťavy hrozna, áno, jeho nebesia budú kropiť rosou. Blahoslavený si, Izraelu! Kto je podobný tebe, ľude, zachránený Hospodinom, štítom svojej pomoci, a ktorý je mečom, tvojou pýchou! Preto sa ti budú lichotne koriť tvoji nepriatelia. A ty budeš šliapať po ich výšinách.“ (Deut 33:26-29)

10.  Kdeže je tvoj kráľ, kde? Nech ťa tedy zachráni vo všetkých tvojich mestách alebo tvoji sudcovia, o ktorých si povedal: Daj mi! kráľ i kniežatá!

Kde je jeho kráľ? Jeho kráľ sa bojazlivo skrýva pred asýrskou armádou.

„Ale assýrsky kráľ našiel na Hozeovi zradu, pretože poslal poslov k Só-vovi, egyptskému kráľovi, a neposlal hore assýrskemu kráľovi obvyklého daru jako dovtedy s roka na rok. Preto ho obľahol assýrsky kráľ, poviazal ho a dal do žalára. A assýrsky kráľ vyšiel hore a prešiel po celej zemi a keď prišiel hore do Samárie, obľahol ju a obliehal tri roky.“ (2Kr 17:4-5)

11.  Dal som ti kráľa vo svojom hneve a vzal som vo svojej prchlivosti.

Narážka na Saula (1Sam 8:6-9, 12:12) a Jeroboáma (1Kr 12:16). Hozea je ten posledná kráľ, ktorý bude vzatý.

12.  Zaviazaná je neprávosť Efraimova, ukrytý jeho hriech.

Zaviazaná, zhromaždená, uchovaná k dňu súdu. Každý hriech je zaevidovaný a aj keď trest neprichádza okamžite, čo má za následok, že Izrael si myslí, že môže beztrestne hrešiť, opak je pravdou. Všetko je zaevidované a náležitý trest sa blíži. Len hlupák si môže myslieť, že Boh nevidí.

„Ale podľa svojej tvrdosti a nekajúceho srdca hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravedlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov,“ (Rim 2:5-6)

„Lebo keby si sa umyla hoci lúhom a keby si aj spotrebovala na seba mnoho mydla, jednako bude zrejmá tvoja neprávosť pred mojou tvárou, hovorí Pán Hospodin.“ (Jer 2:22)

13.  Bolesti rodiacej ženy prijdú na neho; je on syn nie múdry. Lebo je čas, aby nestál, keď sa má narodiť, v prielome detí.

Bolesti rodiacej ženy  predstavujú idióm pre náhly a neodvratný súd.

Roháčkov preklad je v tomto prípade mierne ťažkopádny, v postate verš hovorí: Bolesti rodiacej ženy prídu na neho, ale on je syn bez rozumu, keď príde čas, nemá dosť rozumu, aby vyšiel z lona.

Tak ako pri pôrode nastáva ten správny čas, aby dieťa opustilo matkine lono, tak je teraz ten správny čas, aby sa Izrael obrátil, teraz je čas úniku. Izrael je však hlúpy podobne ako dieťa, ktoré nechce vyjsť z matkinho lona. Oboch čaká rovnaký osud, záhuba.

14.  Z ruky pekla ich vyplatím; vykúpim ich zo smrti. Ale nie! Kde sú, ó, smrť, tvoje mory? Kde, peklo, tvoja nákaza? Lútosť bude skrytá pred mojimi očima!

Aj keď táto pasáž popisuje približujúcu sa skazu, uprostred týchto hrozných súdov Hospodin prináša útechu. Jedného dňa vykúpi Izrael, vyplatí ich. Čím? Krvou svojho jednorodeného Syna. Vtedy stratia smrť aj peklo svoju moc.

Na druhej strane sa ale jedná o niečo hlbšie, o čom hovorí Pavol vo svojom liste Korinťanom (1Kor 15:54-56), tento verš prorocky hovorí o konečnom víťazstve Ježiša Krista:

„A keď toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa naplní slovo, ktoré je napísané: Smrť je pohltená vo víťazstvo. Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo? Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.“  

15.  Lebo keď aj bude rodiť medzi bratmi, prijde východný vietor; vietor Hospodinov bude vystupovať od púšte hore, a tak vyschne jeho prameň, a vysuší sa jeho žriedlo; on rozchváta poklad, všetky vzácne klenoty.

Lebo keď aj bude rodiť medzi bratmi, to je Efraimovo zasľúbenie z Genezis 48, teraz z toho nič nebude. Pretože príde východný vietor, asýrska invázia.

16.  Samária bude pykať, pretože sa protivila svojmu Bohu; padnú od meča; ich deti budú rozrazené, a ich tehotné ženy budú rozpárané.

Pád Samárie sa odohral v okolo 722 pred Kr., zrejme krátko po tomto Hozeášovom proroctve, ktoré popisuje asýrsku krutosť.

 

KAPITOLA 14

 

Výzva Izraelovi navrátiť sa k Hospodinovi. Pán uzdraví ich odvrátenie a požehná ich.

1.      Navráťže sa, Izraelu, cele k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo si klesol pre svoju neprávosť.

Ešte vždy je nádej. Návrat, klesol, obe činnosti sú znakmi putovania. Izrael mal kráčať k Bohu, po ceste však spadol a zostal ležať. Teraz ho Hospodin vyzýva, aby vstal a prišiel k Nemu. Obrátenie a pokánie prestavujú skutok, nejde o prázdne reči, kedy človek niečo povie a niečo iné spraví. Obrátenie je činnosť, ktorá má cieľ, je to priblíženie sa k Bohu a vzdialenie sa od hriechu. Hospodin nechce prázdne slová, ale to, aby Izrael opustil hriech a prijal Jeho slovo.

„Povedz im: Ako že ja žijem, hovorí Pán Hospodin, že nemám záľuby v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa odvrátil bezbožník od svojej cesty a žil. Odvráťte, odvráťte sa od svojich zlých ciest! Lebo prečo máte zomrieť, dome Izraelov?!“ (Ez 33:11)

2.      Vezmite si so sebou slová pokánia a navráťte sa k Hospodinovi, povedzte mu: Odpusti všetku neprávosť a vezmi dobré, a za pokojné obeti budeme obetovať juncov, svoje rty.

Každé obrátenie a pokánie začína návratom k Bohu, úprimným vyznaním svojich hriechov a pokračuje ďakovaním.  

3.      Assúr nás nezachráni, nepojdeme na koňoch ani nepovieme viacej dielu svojich rúk: Náš Bôh; lebo len v tebe najde zľutovanie sirota.

Po úprimnom obrátení nasledujú praktické skutky: odvrátenie sa od hriechu a opustenie starého spôsobu života. Izrael musí pretrhnúť všetky putá s pohanským svetom, Asýriou aj s Egyptom a jeho koňmi a musí zanechať všetko modlárstvo. Pretože Hospodin je jeho Otec.

4.      Uzdravím ich odvrátenie, budem ich milovať dobrovoľne, lebo môj hnev sa obráti od neho.

Po takomto obrátení nasleduje odpustenie, Boh obnoví ich vzťah, preukáže im svoju lásku a odvráti svoj hnev. To je prvá úroveň obnovenia - obnova vzťahu.

„Navráťte sa, odvrátení synovia, uzdravím vaše odvrátenia. Povedzte: Hľa, ideme k tebe, lebo ty si Hospodin, náš Bôh.“ (Jer 3:22)

5.      Budem Izraelovi jako rosa, bude kvitnúť ako ľalia a zapustí svoje korene jako Libanon.

Druhá úroveň spočíva v obnovení Božích požehnaní. Hospodin požehná Izrael, prinesie mu plodnosť, hojnosť a premení skazu a smrť v požehnanie a život.

Rosa nahrádza v Izraeli tak zriedkaví dážď. Hospodin bude jeho občerstvením. Ľalia, kvet, ktorého kráse sa nič nevyrovná (Mat 6:29). Korene ako Libanon, ako Libanonské stromy, ktoré majú pevne zapustené korene a nič nimi neotrasie.

6.      Jeho mládniky sa rozídu, a jeho nádhera bude jako nádhera olivy, a jeho vôňa bude jako vôňa Libanona.

Mládnik, vetva, jeho vetvy sa rozrastú. Oliva si zachováva svoju sviežosť počas celého roka. Libanonské vrchy plné stromov a iných aromatických plodín, ktoré zapĺňali ovzdušie nádhernou a sviežou vôňou. Olivy, obilie a vinič prestavujú tri hlavné plodiny Izraela, spolu vytvárajú obraz požehnania a hojnosti (Deut 8:7-9, 11:9-12).

7.      Tí, ktorí sedia v jeho tôni, sa navrátia; oživia obilie, a sami budú kvitnúť ako vinič, ktorého pamiatka je ako pamiatka vína z Libanona.

Sedia v jeho tôni, metafora, ktorá zobrazuje Izrael ako košatý strom, ktorý slúži ako požehnanie pre všetkých svojich obyvateľov. Hospodin ukazuje Izraelu, že On je zdroj plodnosti, nie Bál.

8.      Efraim povie: Čo ja mám ešte s modlami?! A ja vyslyším a budem pozorovať na neho. Ja som ako zelená jedľa; zo mňa sa najde tvoje ovocie.

Čo ja mám ešte s modlami? Židovský idióm zavrhnutia, Izrael zavrhne svoje modly. Vtedy ich Hospodin vyslyší, modly ich nepočujú, Hospodin áno. Pozorovať na neho, chrániť ho, starať sa o neho. Boh Izraela je živý, On počuje a On sa stará.

9.      Kto je múdry, nech porozumie týmto veciam, rozumný, nech ich pozná! Lebo cesty Hospodinove sú priame, a spravedliví pojdú po nich, ale priestupníci klesnú na nich.

Kto, každý, Hozeášovo posolstvo je určené jednotlivcom. Národ ho zavrhne, ale jednotlivci majú stále možnosť voľby. Koniec koncov je to práve jednotlivec, ktorý sa musí obrátiť, každý je zodpovedný sám za seba a za rozhodnutia, ktoré činí.

Sú len dve možnosti, dve cesty jedna je cesta Hospodinova a druhá je cesta hriechu.

Kto je múdry? Ten, kto porozumie týmto veciam. Akým veciam? Tie, ktoré sa týkajú odpadnutia od Hospodina, ktoré sa týkajú neprávosti a trestu Izraela. Ale hlavne tým, ktoré sa týkajú Božej milosti a Jeho lásky. Veciam, ktoré sa týkajú hriechu a jeho následkom.

Múdry nech im porozumie a rozumný nech ich spozná. Prečo? Aby chodil po cestách Hospodinových a neklesol na nich, tak ako to spravil Izrael. Celá Hozeášova kniha je jedným veľkým varovaním.

„Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.“ (2 Tim 3:16-17)

„Lebo všetko, čo je tam prv napísané, je napísané na naše poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a skrze potešenie písem mali nádej.“ (Rim 15:4)

ZÁVER

 

Hozeášovo posolstvo je zakončené varovaním:

„Kto je múdry, nech porozumie týmto veciam, rozumný, nech ich pozná! Lebo cesty Hospodinove sú priame, a spravedliví pojdú po nich, ale priestupníci klesnú na nich.“ (Hoz 14:9)

Jedným z faktov, ktoré nám Hozeáš predkladá je skutočnosť, že cesty Hospodinove sú priame. Spravodlivý po nich kráča, je poslušný a preto zažíva Božiu vernosť a Božie požehnanie (Deut 28:1-14). Na druhej strane neposlušný človek na tejto ceste padá a ako trest za jeho neposlušnosť, stráca Božiu ochranu a Božie požehnanie (Deut 28:15-68).

Hozeášova generácia sa k tomuto posolstvu obrátila chrbtom, otázkou zostáva ako sa zachováme my?

Každý jeden z nás potrebuje porozumieť skutočnosti, že naše osudy sa odvíjajú z našich každodenných rozhodnutí. Hozeaš zdôrazňoval Izraelu, že jeho pád je následok jeho neposlušnosti a vzbury. Nejednalo sa o smolu, tajné sprisahanie osudu alebo duchovných síl či nevedomosť. Izrael mal všetko, mal históriu, ktorá mu dokazovala Božiu starostlivosť, mal Božie slovo, kde boli stanovené pravidlá zmluvy, ktorú uzavrel s Hospodinom, mal zástupy prorokov, ktorí mu neustále prinášali Božie Slovo, ani to však nestačilo. Izrael nedbal na to, čo mu hovoril Hospodin, nedbal na Jeho veľké skutky ani na Jeho prorokov, zavrhol pravdu, milosrdenstvo a známosť Božiu. Radšej prevzal pohanské praktiky okolitých národov, slúžil ich bohom, prijal ich morálku a krajina sa razom zaplnila kliatbou, klamstvom, vraždami, zlodejstvom a cudzoložstvom. Ani kňazi, králi čí ostatní vodcovia neboli výnimkou, sami sa dopúšťali rovnakých ohavností.

Vďaku za požehnanie, ktoré sa im z Božej milosti dostávalo pripisovali Bálom a iným modlám, alebo rovno sami sebe. Ľudia si naivne mysleli, že Boh ich nevidí, že môžu hrešiť a nič sa nestane, prípadne, že stačí ak Hospodina pridajú do panteónu svojich modiel.

Takéto správanie však mohlo vyústiť iba v jedno - Boží súd. Už Mojžiš ich varoval, že ak nebudú počúvať Božie slovo, budú zo zasľúbenej zeme odstránení. Keďže neposlúchli tak sa tak aj stalo, Izrael padol a ľud bol odvedený do asýrskeho otroctva. 

Napriek tomu im však Hospodin sľubuje, že v posledných dňoch budú obnovení, znovu sa vrátia do zasľúbenej zeme, budú hľadať Hospodina, uznajú svoju vinu a budú hľadať Jeho tvár. Vtedy príde Hospodin ako jarný dážď, aby zvlažil svoj ľud, zľutuje sa nad ním a zasnúbi si ho na večnosť, ohlási sa im a oni mu budú ľudom a On im bude Bohom.

 

 

použitá literatúra

 

Barnes, Albert: Notes on the Bible. 1834. www.yltbible.com.

Clarke, Adam: Commentary on the Bible. 1831. www.yltbible.com.

Darby, John Nelson: Synopsis of the Books of the Bible. 1857-1862. www.yltbible.com.

Gill, John:  Exposition of the Entire Bible. 1746-1763. www.yltbible.com.

Henry, Matthew: Complete Commentary on the Whole Bible. 1706. www.yltbible.com.

Jamieson, Robert, Fausset, A.R., Brown, David: A Commentary, Critical, Practical, and Explanatory on the Old and New Testament. 1882. www.yltbible.com.

Keil, Carl Friedrich and Delitzsch, Franz: Biblical Commentary on the Old Testament. 1857-1878. www.yltbible.com.

Missler, Chuck: Cosmic Codes. Coeur d'Alene: Koinonia House Inc., 1999.

Missler, Chuck: The Book of Hosea. Coeur d'Alene: Koinonia House Inc., 1999.

Patterson, Richard D.: An Exegetical Commentary: Hosea. 2008. www.bible.org.

Scofield, Cyrus I.: The Scofield Bible Commentary. 1917. www.yltbible.com.

The Geneva Bible Translation Notes. 1599. www.yltbible.com.

Utley, Bob: The Study Bible Commentary Series, Old Testament. 2012. www.bible.org.

Wesley, John: Explanatory Notes on the Whole Bible. 1754-1765. www.yltbible.com.